Smrť. Slovo, ktoré mámimoriadnu silu. Piesok, žaba, diaľnica, nemajú potrebnú razanciu ako toto slovo. Ak piesok nespája v svojom význame či obraze náš život a umenie, smrť ho dokonale spája. Náš vlak života cestuje do svojej konečnej stanice a aj umelé postavy v umeleckom diele smerujú k svojmu zániku. Máloktorá opera má toľko smrti v svojich tónoch ako Wagnerov Tristan a Izolda. Obaja hlavní hrdinovia umierajú, umiera aj Kurwenal i Melot. Budúcnosť Markeho a Brangäny je nejasná. Spojenie Tristan a Izolda je už samo o sebe významom. Podobne ako Romeo a Júlia. Smrť je partnerom lásky. Lenže smrť je skutočná, cítime jej perute chladu, ktoré sa tiahnu ako plášť, vdychujeme jej kyslík, dni, mesiace a roky okolo našich rozochvených sviečok. Láska zostáva efemérnym pocitom krátkeho šťastia. Ak si zomieranie a smrť zachováva navzdory nášmu nepochopeniu svoju jasnú a krutú pravdivosť, láska zostáva preludom výkladu. Prasknuté struny života zviazať nejde, ale sú tu v podobe zmučeného tela, ale čo ostáva po láske? Koľko dejstiev nášho života môžeme milovať oproti dĺžke našej každodennej opery? Jeden večer, jednu noc, týždeň, rok? Či existuje večná láska? Či je to výmysel našich rozprávok a ´šťastne a do smrti´, je dosiahnuteľná méta?
Wagner dokázal vo svojom diele vyjadriť súperenie smrti a lásky. Stredoveký epos povýšil na symbolistickú hru, hudba sa stala poéziou, deň a noc, more a pevnina, hmota a duchovno sa tu striedajú vo večnom súboji, neukojiteľnom hlade po boji. Keď sa k Wagnerovi pripojila mladá nádej budúcich prísľubov, režisér Simon Stone, vzniklo spojenie, ktoré sa umocnilo. To všetko čo som zatiaľ na klávesnici naťukal, tieto existenciálne myšlienky bijú do očí s ničivým úprimným pohľadom vynikajúceho spracovania štvorhodinovej opery. Stone sa etabluje ako budúci gigant, nepovedal by som ani režisér, ale priamo operný dramatik. V najlepšom zmysle slova mu nič nie je sväté, ale vyliahol sa ako vizionár, ktorý ide úplne svojbytnou cestou, berie si to najlepšie čo sa starej dáme opere v dejinách pritrafilo, a rozhodne nie je reprezentantom režisérskeho divadla, neintubuje mŕtve telo postmoderny, nekopíruje. Každá jeho inscenácia je zatiaľ ukážkou jeho rastu a jeho talentu. Nerád vo svojich esejistických recenziách prezrádzam primoc, aby ste mali prekvapenie, keď predstavenie uvidíte, hoc aj na DVD či webe. Pokúsim sa aj dnes zostať tajomný a predsa vás navnadiť, aby ste si Tristana pozreli.
Tajomný je aj režisér, dokonca ani potom, ani druhý deň nebudete presne vedieť jasné takty a bodky, či otázniky lineárneho usporiadania drámy. Vieme, že Tristan a Izolda sú starší manželský pár, obývajúci luxusný loft medzi mrakodrapmi, dostatočne spoločensky situovaný, Izolda bola, či je, riaditeľkou architektonickej kancelárie, ktorá patrila jej prvému manželovi Markovi. Lenže Tristan nie je len starnúci chlap so svojimi vrtochmi, ale má aj svoje zlozvyky. Na rodinnej oslave dokonca v kuchyni zvádza mladú návštevu. Ani sa nenazdáme a zatiaľ čo spoločnosť sedí v obývačke a rozbaľuje darčeky, on sa na mladú ženu tlači a ako buldozér ju naráža na kuchynský ostrovček, aby jej mohol v bozku strčiť medzi pery jazyk. Výprava, réžia, charaktery ako v súčasnom filme. Izolda ticho toleruje tieto manželove záujmy. Pozná aj jeho skeče, keď nenápadne vyleje mlieko do drezu a potom máva prázdnou fľaškou, že si musí odskočiť na nákup. Či osamotená manželka v posteli a začiatok prvého dejstva symbolizuje, že je to sen – to, čo bude nasledovať, či sa len preklopil všedný deň dvojice, kde láska zomrela, je jedna z elektrizujúcich režisérových záhad. Šedivá a zostarnutá Izolda nie je hold dnešnej dobe, ktorá žiada inkluzívne narábanie s charaktermi, vekmi, farbami pleti, či hmotností a sexuálnou orientáciou, je to základný kameň tohto mystéria: koľko trvá láska? Otázka, ktorú si istotne v svojich životoch kladú aj mnohí z nás. Otázka, ktorá nás núti skúšať to znovu, čítať prihlúple knihy ako na to, trpieť, myslieť, žiarliť, experimentovať, klamať, spáliť sa, zúfať si. Šantiť, prehrabovať sa a kutrať v tajných zásuvkách. Búchať na tajné dvere a hľadať mechanizmus, ktorý ich dokáže otvoriť. Ale kto rozlúšti túto enigmu?
V geniálnom duete, ktoré nemá v opernej literatúre obdoby – tajné rande milencov v záhrade, režisér ponúka obrazy, ktoré nikto doposiaľ nevyvolal nevytvoril. Na úvod dueta sa v kancelárii kde Izolda pracuje, zjaví ako mesačná svetelná vitráž mladý vášnivý pár, ktorý si to s energiou mladosti rozdáva na stole. Pár, ktorý sa rozchádza a hádajú sa s kým bude jediné dieťa, ktoré v dobe lásky splodili. Partner ďalšieho páru kľačí a ponúka svojej milovanej prsteň. Starnúci pár, kde babička s nehou dáva umierajúcemu manželovi miesto kvetín k zlatej svadbe, kyslíkovú masku na tvár. Do toho znie táto čarokrásna omamná hudba plná vône letnej lúky v kvapkách rosy, svätojánske mušky svetielkujú, vzrušenie a napätie v telách, ktoré sa túžia spojiť a stať sa vesmírom. Jedným z neopísateľných vrcholov je nočná obloha za oknami kancelárie, ku ktorej chrbtom k divákom (v opere niečo nevídané) ako dva koráby, ktoré sa paralelne plavia, spievajú pomalú časť dueta sólisti. Stretnú sa niekedy? Či sa len hravo poštuchávajú bokmi svojich lodičiek, posielajú si vzdušné pusinky, zatiaľ čo ich telá stravuje neopísateľná vášeň hraničiaca s agóniou. A z každej tejto dvojice sála toľko neopísateľnej bolesti, lásky a zániku. Ale nie je úplne neopísateľná, pretože ju opisuje hudba. Tu sa skutočne zastavuje čas, a štyridsaťpäť minút sa stáva sekundou a zároveň miliónmi svetelných rokov. Nutné je zdôrazniť, že všetky páry majú zhodné oblečenie ako spievajúci partneri.
Ak predohra a druhé dejstvo vyvolalo rozrušenie a napäté očakávanie ako toto všetko vlastne skončí, tretie dejstvo s neprekonateľným bolestným vzdychom orchestra stavia túto inscenáciu k nezabudnuteľným. Radím ju tak k predchádzajúcej trojici ikonických inscenácií: Ponnella, Műllera, Chéreaua. Každý po svojom uchopil túto látku a každý dosiahol nirvánu. Teraz Simon Stone dosahuje to isté. Vďaka dirigentovi Simonovi Rattlovi je pulz inscenácie celkom zhodný s emóciami postáv tohto skrz naskrz súčasného manželstva. Nina Stemme predvádza jeden zo svojich najosobitnejších (aj životných) výkonov. Podobne ako čoraz častejšie exponovaná herečka Olivia Colmanová, so svojimi výraznými očami a stavbou tváre v šedivej parochni preciťuje emócie ženy svojho veku, ktorá už o živote hodne vie. Jej tiché zúfalstvo a neafektovaná láska sú centrom koncepcie a pri pohľade jej vlhkých očí zaliatych slzami by pukol aj mesačný kameň. Výbornými partnermi sú Franz-Josef Selig – prvý manžel Mark, ako noblesný muž, nechápajúci to, že mu manželka bola neverná, pretože taká zrada v jeho svete neexistuje a vekovo blízky Izolde Stuart Skelton, ktorý sa na nič nehrá, priznáva svoje fyzické telo, svoju zraniteľnosť a úplne anti romantickú predstavu, ktorú máme o krásnom rytierovi Tristanovi.
Keď sa otvorila opona k tretiemu dejstvu, pár hlasov publika sa začalo smiať. Ja som ani nedýchal, pretože som okamžite pochopil režisérovu metaforu, do ktorej ústili predošlé dva dejstvá a celková koncepcia. Nie nadarmo som v úvode spomenul slovo vlak. Na scéne stojí, teda pardon nestojí, ale rúti sa vagón, ktorému chýba štvrtá stena, takže vidíme krásne cestujúcich, automatické dvere, madlá, sedačky, špinu, provizórnosť, cez okná krajinu, stanice, tunely. Je jedno či je to metro, vlak, U-Bahn, S-bahn. Ten obraz je dokonale čitateľný. Toto predstavenie nie je len o javisku, ale aj o nás. Aj my ako postavy sedíme vo vlaku, ktorý nešoférujeme. Rúti sa s nami kamsi do neznáma, nevieme čo, kto, nás čaká, kam nás život zavedie. Naši priatelia nastupujú a zase miznú. Sú tu čierni aj nežiadúci pasažieri. Nemotorne čakáme a utrácame minúty našej jedinečnej cesty, lebo nemôžeme, nechceme. A život s nami trasie, hrkoce, jeden čas sedíme, iný sa tlačíme, drkoceme, už nevládzeme, chceme vystúpiť, ale nemôžeme, blížime sa do stanice – konečnej. Temné tunely Styxu strieda slnečný svit, šíra krajina, romantický azúr, krysie nory, brlohy a húštiny. Režisérova invencia nás nielenže dojme nad obrazom vlastnej bezmocnosti, ale ponúka aj strhujúce zakončenie manželskej krízy.
Počúvame nekonečné prúdenie hudby, melodické vlny i lúče a s otázkou ako to v tomto vlaku skončí s tými dvomi, nemôžeme zastaviť vnútorný hlas, našeptávajúci, ako to skončí s nami. To je veľký talent umenia, keď sa jeho tvorcovia dostanú do našej hlavy a nemusia si nás podmaniť, ale kdesi, kde konči miecha a začína rozum, sa vkradne iskrička, ktorá má dokonca hlas.
Izolda vracia Tristanovi vreckovku s krvou, keď ho pri zoznámení poranila ako nepriateľa, vracia mu aj prsteň – manželský symbol, ktorý už poškvrnil, nielen neustálym sms-kovaním s milenkami. Je jej nový partner Melot? Ten, ktorý ju vždy túžobne miloval a chcel a vo svojich predstavách ixkrát zabil Tristana, aby túto ženu získal? Alebo je to celé fikcia a vo večerom oblečení sa manželia vracajú do svojho loftu po spoločenskom večierku unavení z neustálej pretvárky a sklamania? Alternatívnych záverov je hneď niekoľko. Niektorí sa smejú, niektorí si spytujú svedomie, niekto plače a niekto sa nudí.
Tento obraz vlaku sa vám však tak či tak vypáli do pamäti, nech už si myslíte čokoľvek. Je to dokonalý obraz technologickým možností súčasnej scénografie, divadla, réžie. Je to apokalypsa otázok o láske a smrti, o živote samotnom, ktorý vedieme ubodaní pandémiou, vojnou, infláciou, neláskou, márnosťou, politikou, túžbou nezostať a neumrieť sami, milovať sa, trtkať, užívať si. Je tu nejaká nádej? – Nie je Melot azda syn Izoldy a prvého manžela (preto Markovi prezradil, že Izolda – mama sa tajne schádza s Tristanom), ktorý ju sprevádza? Náš spoločný vlak, a predsa individuálna cesta do konečnej stanice.
Photo: Aix-en-Provence © Jean-Louis Fernandez
