Jana z Arku na hranici, je jedným z najkrajších spojení skladateľa a básnika. Geniálna hudba Arthura Honeggera a poézia viery Paula Claudela tu slávia svoju svadbu. Jeden z najpozoruhodnejších režisérov súčasnosti Romeo Castellucci správne vidí na scéne oratórium, ako nerealistické hudobné dramatické dielo a naopak podporuje jeho dramatické kvality, ktoré sú obsiahnuté práve v tomto šťastnom partnerstve tvorcov partitúry. Honegger a Claudel zastavujú čas, aby Jana pred smrťou mohla spytovať svoje svedomie v tomto mystériu viery a nádeje. Castellucci naopak čas vracia k citlivej epoche dejín Francúzska, ktoré nezaostávajú za hrozným konfliktom stredovekej Francie s Anglickom. Nacistická okupácia. Žiadny z dobových politikov nečakal, že Hitler dokáže tak rýchlo anektovať Európu. Castellucci však môže hovoriť dobre a zrozumiteľne aj o prítomnosti či budúcnosti. Veštba podvolenia Francie moslimskému svetu, s ktorým dlho vedie milostný spoločensko-geograficko-politický dialóg, môže rovnako ako stredovek, nacistická epocha tretej republiky a budúcnosť potrebovať novú reinkarnáciu svätej panny, ktorá vyburcuje roztrieštený národ k jednote. Úmyselne nehovorím o boji, ale o jednote, pretože tá je počiatkom a nutným zmierením v dnešnej vykorenenej, roztrieštenej dobe solitérov, elít a široko roztvorených nožníc sociálnych vrstiev. Castellucci nikdy nie je jednoznačný a prvoplánový. A tak jeho divadelné inscenácie poskytujú rozsiahle mystérium prežitku širokému spektru divákov. Castellucci správne číta partitúru, ktorá je jednoducho povedané, plná prekrývajúcich sa vnútorných hlasov, ktoré sú neviditeľné. Hudobný nerv dramatický aj energický, tragický vedľa ironického, sarkastický aj mystický, pohrebný vedľa burlesky. Claudelova vzácna literárna živosť, falošná veľkohubosť proklamatívna k dnešnej Márii Le Pen a ďalším, farebné varianty, citácie populárnej kultúry v stredoveku a renesancii, pohanské karnevaly aj liturgické sprievody.
Tento polymorfizmus je logický vzhľadom k obrazu hrdinky, ktorá je rozkúskovaná do mnohých odtieňov – striga, bosorka, kacírka, pastierka, bojovníčka, čarodejnica, svätica. Castelluci začína oratórium geniálnym obrazom, ktorý na scéne vždy budí ošiaľ. Dokonalá scénografia školskej triedy s priľahlou chodbou a kabinetmi i zázemím. Dokonalé technické predvedenie umocňuje trieda plná detí aj s učiteľkou, ktorým zvoní na koniec vyučovania. Trieda musí byť zničená, aby sa divák dostal hlbšie. K pravde. Lavice a stoličky sú vyhodené, tabula tiež a dlaždice podlahy sú vylomené, aby bolo odhalené tajomstvo. Dnešný temný mrak visiaci nad Európou je podobný dobe skladateľa, ktorý v predvečer druhej svetovej vojny v Bazileji tvorí oratórium. Počiatočné slová: temnota, tma, s vojnou za dvermi, sú dnes opäť aktuálne s utečencami nesúcimi so sebou svoje historické náboženstvo zmaru a dedičného hriechu smrti. Temnota. Tma. Národná legenda, románová postava, historická osobnosť, symbol – Jana z Arku, tak ako mnoho iných je potupená, oslávená, zneužitá, ideologicky prerobená, aby v každej dobe odrážala reálnu situáciu svojho národa. Castellucci ako umelec varuje pred neustále manipulovanými dejinami, politikou klanov a znepriatelených strán, rôznych inštitúcií, mediálnych klamárov. Pred tým, aby sa osobnosť nestala vyprázdnenou schránkou bez vnútra, akousi múmiou tela bez kože a duše v službách rôznych veštcov a ilustrátorov histórie. Ľudstvo bude musieť zostúpiť k svojim koreňom, vyhrabať hroby svojich hrdinov, otcov, matiek, svätcov, aby obnovilo pravdu. To sa týka aj Jany, ktorá je tu arche typom. Vyhádzať balast a bordel z dievčenskej školy v Rouene, nech si ho vezme múzeum a dá za sklo a nájsť prapodstatu. Pätnásť minút trvá táto úchvatná predohra ticha a hluku, kedy Denis Podalydès, ktorý hrá brata Dominika, hľadá pod letokruhmi rokov záhadné miesto. Chrám pravdy, na ktorú je nahliadané očisteným pohľadom skrz posvätný oheň, pohľadom viery, nádeje a lásky. A keď hluk ustane, až vtedy sa u Castellucciho môže zrodiť hudba. Aj to je metafora k divákom tak ako to, že muž musí uskutočniť toto vyhnanie kupcov z chrámu. Bezmocný riaditeľ – brat Dominik sa stane svedkom vpádu sveta voči snovej realite triedy s vybielenými stenami, ktorá sa stane domovom a krajinou Jany. Rozčúlený, sklamaný, agresívny, s božím hnevom chce vykynožiť zlo. My sa staneme svedkami Castellucciho imaginácie a režijnej dokonalosti spolu s transgresívnymi metaforami odhaľovaného hrobu, ktorého zemina vyhádzaná na povrch sa stáva osobitou krajinou. Artefakty, ktorými Jana vyzlečená zo šiat, úplne nahá, zašpinená vlastnou smrteľnosťou nachádza plášť Matky Božej, múku, svojho vojnového koňa a meč, ktorý držal Charles Martel, falický a symbolický. Vedľa na chodbe školy a v hľadisku diváci a polícia, šialenci a kolaboranti ako voyeuri sledujú tento zápas inkarnovanej herečky Audrey Bonnetovej do Jany z Arku. Geniálne riešené umiestnenie zboru a sólistov v orchestrisku a na balkónoch opernej budovy znie v ušiach publika ako tajomné hlasy, ktoré viedli Janu. Multimediálny zážitok pre všetky zmysly. Singulárny svet osamotenia a podivnosti, zraniteľnosti nebeskej hrdinky, ideologickej radikálky, smeruje k bolestnému odhaleniu zranenej duše a zvláštnemu uzemňovaniu vyšinutosti svojej identity. Audrey Bonnet predvádza herecký koncert na hranici tanečného divadla s altovým hlasom, nahá – odrezaná od sveta, archeologička vlastnej histórie, s miestami abstraktným hlasom omamného spevu vďaka vyspelej audiotechnike. Hrá tak, ako keby Jeanne bola v tele každej ženy, tak akoby v Jeanne bol črep každej ženy od pramatky Evy. Castellucciho pohrebné obrady, rituály vychádzajúce z realizmu do mentálnej krajiny, sú výkonom Bonnetovej hlboko znepokojivé. Na záver vstupujú priemerní muži do svätyne panny, aby našli na scéne len popol z hranice. Veľký rozsah týchto fascinujúcich obrazov Castellucciho je strhujúci, tak ako vynikajúce hudobné naštudovanie a výkon celého operného súboru pod taktovkou Kazushiho Ona. Pestrofarebná hudba, nežná a jemná, je tiež výrazom duše Jeanne, časťou jej prejavu. Táto hudba je vnútorný svet a nie okolitý svet. Neopisuje dramatické situácie mučenia, ako je v súčasnej dobe tak obľúbené, nie je to zvukový krvák, ale popisuje a podporuje vnútornú cestu duše v jej priestore. To je jedinečnosť tejto produkcie. Najskôr prvej, kedy konečne Honeggerove kvality oratória našli adekvátne scénické stvárnenie. A tak nech to dopadne s našim svetom akokoľvek, rovnako ťažko môže jedinec niečo zmeniť, keď je väzňom okov, tak ako Jana na hranici a môže len ironicky konštatovať: „ako by som mohol podpísať svoje podvolenie, keď mám ruky poviazané“. Tak mu ostáva nielen viera, nádej a láska, ktoré sú mocné, silné a pevné, ale ešte zostáva Boh, pretože ten je najmocnejší. Boh našich európskych predkov, v ktorom žehná; viera, nádej a láska.
Bravo opere v Lyone za mimoriadnu inscenáciu! Jej sila je dokonca tak výrazná, že už sedemnásť tisíc ľudí podpísalo petíciu francúzskemu ministerstvu kultúry, aby takúto obscénnu, pornografickú inscenáciu zakázalo.
