Posledná veľká premiéra Wiener Staatsballettu sa konala už teraz v januári. Do svojho repertoáru riaditeľ Manuel Legris prevzal dejový balet Edwarda Cluga Peer Gynt, ktorý mal len pred dvomi rokmi svetovú premiéru v Clugovom domovskom súbore v Maribore. Už vtedy som mal výhrady voči predstaveniu, lebo divoký Clug, ktorý vytváral také nápadité duetá a divadelné choreografie, sa kdesi vytratil. ( http://pavoljuras.com/peer-gynt-v-slovene-national-theatre-maribor/) Zostal tu Henrik Ibsen, čo je pre balet málo. Balet je balet a literárna dráma je dráma veršov, obrazov, hercov, dialógov. Choreograf dneška musí byť schopný adaptovať literárnu predlohu do jazyka tanca, aby prím dostal tanec a choreografia a nie dejovo rozvláčne naratívne leporelo. Clug opustil vizionárske tendencie svojej práce a zakonzervoval sa v štýle činohry balkánskych krajín. Všetko je tu precízne ako žiada „pôvodný“ autor, všetko na seba logicky nadväzuje, je sýte v obrazoch; sveter je sveter, trol je skutočne strašidelná potvora, rakva z dreva je ideálna na funus. Ale chýba tu intelektuálne kúzlenie, hra s tematikou, obrazmi. Temná, dusná balkánska poetika, zdanlivá hra s emóciami, ktoré však zostávajú v zátvorkách. Zemitá a trýznivá starozákonná žertva. Takto v post juhoslovanských krajinách vidíme činohru, aj operu. Divadlo silného gesta, oklieštené však o kvety, ktoré vykvitnú v divákovej mysli. Toto bohužiaľ dokázal len predčasne zosnulý Tomaž Pandur. Nazeranie za slová, hľadanie podstaty a bohužiaľ v tomto prípade aj talent k choreografovaniu.
Dalo by sa trpieť, keďže na veľkej scéne Štátnej opery na okružnej ulici Ring, je gigantický súbor zmenšený na päť svadobných párov, pár Maročanov a severských škriatkov. Lenže tu sa stalo niečo prazvláštne. A to zdôrazňujem: súbor sa vynikajúco zhostil drobných postáv, ktoré Peer stretáva. Oproti pôvodnému obsadeniu tanečníkov zo Slovinska, ktorí sú sezónami školení v poetike choreografa, tu zrazu čerstvý vzduch univerzálnych, talentovaných mladých tanečníkov, ktorých si pestuje a rozmaznáva riaditeľ Legris, necháva zabudnúť skúseného diváka a baletomana na choreografickú mizériu. Je tragédia, že Legris za dva roky skončí a nemá záujem o predĺženie svojej zmluvy pod novým designovaným riaditeľom. Prišiel s Meierom a s ním čestne (!) skončí. Je to ich spoločný čas. Korunou personálií bývalej svetovej baletnej star Legrisa, je sólista Jakob Feyferlik. Od čias priam pravekých (Karl Musil) nemalo Rakúsko tanečníka, ktorý by sa urodil v ich krajine a smeroval takto strmo k nebu ako žiarivá kométa. Od roku 2013 Feyferlik dosiahol zdravým vedením status, ktorý mu už nikto nemôže odňať. Mal som to šťastie, na rozdiel od iných, ktorí píšu z plezíru, že som tohto tanečníka sledoval od jeho školských rokov na Baletnej akadémii Viedenskej štátnej opery. Kritikova štúdia sa tak môže opierať o dôverné poznanie cesty – kariéry interpreta.
Možno hrou náhody, indispozíciou Davida Data, ktorý bol obsadený, sa dostal k serióznemu naštudovaniu práve Herr Feyferlik. To je život. Náhoda, šťastie, pripravenosť v hodine skúšky. A tak tanečník, ktorý za sebou nemá možno ani prvú lásku, tobôž manželstvo, otcovstvo, rozvod, či životné prehry dostáva postavu, ktorá je na hranici vyjadrenia aj pre skúsených štyridsaťročných bardov. A tak si Feyferlik musí vystačiť s tým, čo v hereckej tvorbe nazývame: predstavivosť, fantázia, imaginácia. Zmocňuje sa hrdinu spôsobom nevídaným. Jeho premiérový výkon spôsobil v auditóriu skutočné nadšenie a divácke furore. Prečo? – Jednoducho preto, že pán Feyferlik odhodil zo svojho repertoáru princov a klasických danseur nobles hrdinov, akúkoľvek klasickú pohybovú, roky učenú noblesu. Javí sa tu od prvého kroku, kedy vypadne z čiernej jaskyne, ako ideálny interpret modernej contemporary drámy. Chce skoliť jeleňa. Zmocniť sa ho a skrotiť si ho. Jeleň sa však nedá a to mladého povaľača dráždi. Je zvyknutý, že dostane všetko čo chce. Sila prírody je tu zvrchovaná v svojej hierarchii. Parožie jeleňa evokuje túžbu Peera po korune pre seba, po odznaku svojej mužnej chamtivosti a výnimočnosti. Aj on chce vlastniť niečo veľké, nedostižné, čo by mu všetci závideli. A tak sa Feyferlik zapletá do podivného prípadu svojho života. Peer je nešťastné dieťa. Teda nie Peer, ale tento Peer Feyferlik Gynt. Jeho osobnostné pociťovanie a herectvo tu určuje jasný výklad. Je to vysoký, slovensky povieme, driečny chlapec, ktorý je v prípade tanečníka akýmsi sociálnym voyeurom, ktorý rád všetko pozoruje a v určitý moment mu zažiaria očičká a zapojí sa. Melancholický povaľač a snílek, ktorý nič poriadne nevie, od každého prehliadaný a ponižovaný. Áno, aj tak sa dá vysvetliť Feyferlikov stoický kľud a tichý vzdor, keď je všetkými prehliadaný a fackovaný. Matka Åse ho fackuje, jeleň ho mláti a postupne všetci, ktorých stretne mu miesto lásky vrazia päsťou do tváre. Aj pacienti blázinca ho zbijú. Jediný, kto mu preukáže nehu, je Solveig. A práve na túto nehu a krehkosť nevie reagovať a tak si od nej vypýta groš na lietadielko a odvezie sa putovať do Afriky.
Jakob Feyferlik geniálnym spôsobom traktuje všetky zastavenia hrdinu. Počas svojej cesty naberá istotu, drzosť a brutalitu. Tak ako sa menia tanečníkove civilné kroky, ako vysiela nástojčivejšie svoje gestá, ktorými si žiada ženy, ich lásku a pozornosť. Vynikajúci je súboj s Aslakom, ktorému vychrstne do tváre pálenku a vyvolá úmyselnú zvadu. A práve v tomto momente získa svojho Chárona na cestu, samotnú Smrť v strhujúcej drobnokresbe Andreya Kaydanovskeho. V prvej polovici je Feyferlik mladý neokrôchaný samorast, ktorý brutálne zvedie a znásilní dcéru vládcu trolov, aby ju zanechal s nemluvňaťom. V druhej časti Feyferlik rozvinie metafyzické podtexty a priam eschatologické snenie o veciach smrti, ktoré libretu Cluga chýbajú a sú sploštené. Ale práve vďaka tanečníkovmu vysokému intelektu a bohatej imaginácii, tu zrazu sedí v kresle v liečebni blázon, pokyvujúci hlavou, snívajúci, že bude kráľom. Štúdia šialenstva, či predstieraného života bôľu je u Feyferlika až filmovou štúdiou. Vyhasnutý pohľad, nahnutá postava, šúpajúce kroky, obava, že jeho telo sa vyvráti. Fantastický Feyferlikov kontrast k motívu z adagia so Solveig, kedy detské kroky a poskoky v drepe vyjadrujú mladú naivitu, až k tejto smrteľnej únave, ktorá mu však nebráni prekabátiť smrť. U Cluga nemožno hodnotiť tanečníka podľa piruet, jeté, zdvíhačiek. Tu žiadne nie sú. (Jediné jeté skočí akási ženská keď ťahá orientálny koberec) A napriek tomu Feyferlik tancuje a hrá každým svalom i myšlienkou svojho fýzis a ducha. V strhujúcej variácii, kde namiesto choreografie dominuje horská riava emócií, na dojemnú hudbu Griegovej suity Zo starých časov, všetko toto pnutie Feyferlika vedie k jedinému zvieraciemu výkriku a zrúteniu. Posledná kotva je Solveig. To je domov. Mŕtva matka, ktorá mu na smrteľnej posteli, a to doslova, zmaľovala zadok a dostal poriadne po riti, za to čo vyvádzal, aby mu potom po káraní mŕtva padla k nohám, to je symbol, nie skutočná milujúca matka. Mladý tanečník prekonal úskalia veku a vytvoril postavu, ktorá prechádza širokým oblúkom plným drobnokresby ako Ibsenove verše. Rakúski kolegovia elitnej novinárskej obce by mali nepochybne predstavenie zhliadnuť a tanečníka nominovať na prestížne divadelné ocenenie.
Výborným partnerom Jakoba Feyferlika je už spomenutý Andrey Kaydanovskiy ako Smrť. Ten ako dirigent s geniálnymi gestami naviguje svoje krstňa. Nezabudnuteľná je krutá a chladná, búrlivá ako fjord matka Åse – Franziska Wallner- Hollinek. Jej úsporné gestá a zmučená tvár kontrastujú s jej silou k trestu. Alice Firenze má ako Solveig od choreografa malú plochu. Clug nezdôrazňuje tento ženský element, prvok ženy ako symbolu. Firenze je však po mnohých rolách v súčasnom repertoári herecky vyhranená a dojemná tanečnica. A koho by nedojalo také dueto na rozjatrenú hudbu klavírneho koncertu. Precízna a orientálne zvodná je kupecká prostitútka Anitra, ktorá Peera pod dojmom vlhkých marockých nocí oberie o všetko. Nikisha Fogo sa vlní ako nebezpečná zmija a nepatrnej tanečnej plochy sa zmocní ako orientálna Šeherezáda. Rebecca Horner, gigantický herecký talent, získala ďalšiu exotickú rolu do svojho repertoáru; Zelená, mocná nymfa sveta trolov s jej tancom – chrbtom k divákom, žena dvoch tvárí, vynikajúca interpretácia. Kamil Pavelka ako náčelník trolov v koturnoch so znetvoreným telom je ďalšia brilantne obsadená epizódna rola. Mini rola, vlastne rola bez tanca, rola charakterná a predsa pregnantne dominantná je András Lukács ako doktor v blázinci. To boli tie najzaujímavejšie.
Už z toho výpočtu je vidieť vernosť Cluga Ibsenovi, ktorá môže niekomu lahodiť a niekoho v kontexte súčasnej poetiky na baletnom a tanečnom javisku iritovať. Clug tak vytvoril dielo, ktoré je dokonalým protikladom Heinza Spoerliho, ktorý obdaril ľudového Nóra Gynta bohatým tancom. Ešte väčším opozitom je profesorovi Neumeierovi. Sám Gynt je nórskou ľudovou postavou z rodiny Jedermanna, baróna Prášila, či Eulenspiegela. Baletný Gynt žil vo vízii Johna Neumeiera, ktorý vytvoril geniálny balet a ako jeden z mála aj v kontexte činohernej línie inscenovania prečítal, a to zdôrazňujem – vyložil – príbeh. Neumeier už z princípu štýlu vyložil ako kazateľ a prorok Ibsenovu drámu. Odhodil romantizujúcu hudbu Griega, s ktorou inak umne Clug pracuje a nechal si napísať od skladateľského génia Alfreda Schnittkeho hudbu k vlastnému libretu. Neumeier jediný vysvetlil strhujúco a monumentálne, jazykom absolútneho divadla čakanie Solveig, ktorá stratí zrak, Zelenú a Anitru i snahu Peera stať sa vládcom sveta. A posledná časť baletu „Zo sveta“, bola vedľa Petipových tieňov z Bajadéry, po storočí prvým dotykom baletu a diváka s absolútnom, ktoré sa nedá vypovedať.
Clugovým šťastím vo Viedni sa stal súbor a orchester. Orchester pod taktovkou Simona Hewetta je strhujúcim partnerom. Shino Takizawa za interpretáciu skoro celého Klavírneho koncertu a mol si zaslúži veľké bravo. Súbor plný osobitých talentov, ktorých spája vycibrená technika, sa rozložil do silných jednotlivcov, ktorým dominuje strhujúci Jakob Feyferlik. Tanečník, ktorý nejakým podivným spôsobom nasal do seba herecké tendencie Grotowského, Brooka, Stanislavského a ďalších gigantov hereckých škôl. Tanečník taký schopný, že dokáže synchronizovať pohybovú reč s bohatým emotívnym svetom. Veľké prekvapenie po Colasovi, Jeanovi de Brienne, neoklasických úlohách. Všestranný tanečník, ktorý však prekonal nebezpečie formy, ktorá sa tanečníkom núti ako centrálny mozog ich tvorby, a pestuje vzácnu súhru komplexného interpreta. V jeho bohatstve ducha je celé kráľovstvo nebeské.
foto: Wiener Staatsballett/Ashley Taylor
