Svätý Petrohrad. Mesto, ktoré veľký vládca Peter I. zasvätil veľkému svätcovi, prvému pápežovi v dejinách. V celom tom obrovskom meste, kde sa krása a architektonická dokonalosť palácov a chrámov mieša s chudobou a biedou vedľajších uličiek, ale i tak nad tým všetkým presvitajú lúče mystického slnka na oblohe, ktorú nekazí žiadne pohorie, televízne veže, ani paneláky, sa zdá, že história ožíva.
Vidíte významné a dôverne známe miesta. Dom u Pikovej dámy, kde prebývala kňažná Golicinová, o ktorej sa predpokladá, že bola predobrazom Puškinovej – Čajkovského grófky z Pikovej dámy, ktorá poznala tajomstvo troch kariet. Môžete podobne ako Raskolnikov pokľaknúť na námestí Sennaja Ploščaď a priznať svoj hriech, kde síce už nestojí starobylý chrám, ale moderná stanica metra, samozrejme reálie príbehu Zločin a trest ako napríklad byt úžerníčky pri Gribojedovom kanáli sa nachádzajú hneď obďaleč. Môžete vidieť okná bytu kde bývala Anna Pavlová, Gogoľ, Nabokov, navštíviť múzeum v dome Šaljapina, ktoré tak-tak prežilo dobu keď bol mŕtvy basista označený za Nepriateľa ľudu. Na tichom Tichvinskom cintoríne vedľa soboru Alexandra Nevského, ak rozlúštite ornamentálne nápisy v azbuke, nájdete hroby Dostojevského, Rimskeho-Korsakova, Borodina, Musorgského, Rubinsteina, Glinku, Lomonosova, Čajkovského, Petipu, slávnych hercov, maliarov či bájkara Krylova. O vizuálnych a umeleckých artefaktoch ani nehovoriac. Pri návšteve Zimného paláca sa vám to všetko spojí, jedna súvislosť zapadne do druhej, literárne predlohy, k tomu skladatelia, choreografi, výtvarníci, inšpirácie a história mesta i národa. Zrazu sa tie oká spoja v reťazec veľkej tradície. Cítite minulé šialenstvo obyvateľov, krv z dlaždíc, kde žiakovi Nižinskému kozáci pri demonštrácii rozbili hlavu, kde pri jazierku Pavlovová a Fokin pozorovali labute, kde Ďagilev plánoval svoju umeleckú revolúciu, kde by tak mohol bývať Baryšnikov za bielych nocí a mnohé ďalšie. V Zimnom paláci na nábreží majestátnej Nevy, kde ukončila život Hermanom sklamaná Líza, začala veľká revolúcia, keď boľševici zatkli dočasnú vládu, vypili archívne vína a kúpali sa v pivniciach v alkohole, zneucťovali ikony a cárske insígnie, posadali na romanovovský trón a vyhlásili vojnu starým poriadkom, sa spája minulosť. Na Jordánskom schodisku od geniálneho Rastrelliho olympských bohov vymaľovaných technikou trompe l´oeil chce rozbiť tovariš s kladivom. Mikulášova aj koncertná sála totiž hostia pozoruhodnú výstavu k storočnému výročiu revolúcie. Scénograficky sýta expozícia je dramaturgicky úchvatná a artefakty, ako oblečenie cárskej rodiny, zápisy a denníky, sa striedajú v lesku krištáľových lustrov s projekciami zachycujúcimi devastáciu dynastie. Ruskí návštevníci pietne postávajú pri uniformách Mikuláša, utierajú si zarosené oči vidiac cároviča Alexeja na fotkách v dome smrti v Jekaterinburgu, či sa fotia u báťušku Lenina, ktorý je vymaľovaný olejom ako nový cár.
Podobný historický exkurz ponúka Mariinské divadlo baletným večerom zostaveným z diel Fokina. Večer otvára romantická Chopiniana. Slávnostná iluzívna opona sa zdvíha za Chopinovej hudby a v živom obraze na scéne stoja víly. Nádherný obraz, ktorý umocňuje formácia a mierne stúpajúce šikmé javisko slávneho divadla. Philipp Stepin ako sólista, jediný muž v tomto raji víl predvádza svoje nádherné horizontálne rozvláčne grand jeté, brilantné piruety venčené lyrickým port de bras, vysokým relevé a vzdušnou ľahkosťou s akou ovláda scénu. Olesya Novikova v štýlovo vrúcnom romantickom čare sa k milému vznáša, lieta vedľa neho, ako špeciálna fokinovská pocta romantickému baletu, ktorý však viac a viac ukazuje tanečné schopnosti počiatku novej éry tanca. Ich Mazúrka je partnerskou súhrou a poetickým veršovaním, holdom geniálnemu choreografovi a jeho vízii odľahčenej baleríny a partnera, ktorý už nie je len partnerom, ale svojbytným kúzelníkom, ktorý v ničom nezaostáva v technických ornamentoch.
Romantické čaro večera pokračuje Duchom ruže. Reprodukcia scény Léona Baksta, čaro zmyselnej nápaditosti v rúchu cudnosti a vkusu. Legendárny titul ruských sezón v Paríži. Duch ruže, je skutočná hviezda Mariinky Vladimir Shklyarov. Jeho jeté, ktorým sa zjaví spiacej dievčine a preletí okno. Ikonický moment, ktorý nadvihol zo stoličiek Paríž a potom celý svet. Shklyarova zmyselnosť vedená cez jeho mimiku, z jeho vnútorného rozochvenia, ktoré sa napája ja erotické gestá. Fokin tu kreuje port de bras, ktoré doposiaľ neboli vídané, a už tobôž nie u pánskych tanečníkov. Hold veľkému Nižinskému. Dnes hold veľkému Shklyarovi. Z jeho aury, ktorá akoby rozsvietila pozlátené štuky slávnostnej sály ako slnko zapadajúce za oknami apartmánu dievčiny, vyviera mimoriadna charizma. Veľký tanečník v obťažnej role, ktorá stavia vedľa seba nekonečnú variáciu alias dueto, kde jeden ťažký prvok nadväzuje ako rým na ten ďalší v zjednocujúcej valčíkovej línii. Je to vlastne možno prvá neoklasická choreografia v dejinách tanca. Stará viac než sto rokov, hold géniu Nižinského. Aký to musel byť skutočne tanečník, keď toto dokázal.
Príjemným dojatím je Umierajúca labuť v interpretácii Oxany Skorik. Balerína s nádhernými pažami. Celý spôsob precítenia miniatúry, ktorú Fokin venoval milovanej interpretke Pavlovej, ktorá z nej urobila ikonický diamant. Ako sa rozoznieva hudba, Skoriková pomaly vypláva a muzikálne preciťuje jej telo hudbu a zdvíha sa ku gradácii. Jej štíhle paže, anatomicky mysteriózny prípad jej kĺbov a zápästie, nádherné ruky, ktoré uhrančivo ovládnu celú obrovskú scénu. Jedinečný zážitok na tomto posvätnom mieste, ktorému vládol dlhý rad aristokratických balerín, ktoré nepokoril ani boľševik ani soviet.
Záver večera je kontrastný a radostný. Vikharevova verzia Karnevalu prezentuje iného Fokina. Všestranného divadelníka, ktorý tancom rozpráva rôzne epizódky a komické halucinácie. Očarujúca Bakstova výpravná hračička. Efektné nadýchané sukne s volánmi, páni vo frakoch a v rukavičkách a roztomilé dvojice, ktoré sa túžia oddať tancu. Nad nimi bdejúci škodoradostný Harlekýn, ktorý chce opantať svoju Kolombínu, tak ako Pantalone, Eusebius a Florestan svoje dievčiny. A do toho smutný Pierrot, ako útecha všetkých paroháčov a solitérov. Môže sa zdať, že balet je to učebnicový, starý, ale v rukách interpretov sa dokáže rozohrať. Hlavne opäť Nižinského partia Harlekýna v šachovnicovom kostýme. David Zaleyev nemá ešte charizmu Shklyarova či slávnych pánskych tanečníkov, ale má výrazný potenciál. Je evidentné, ako vedľa ostatnej Fokinovej choreografie je práve tento part ako jediný stredobodom, ktorý je prepracovaný a choreograficky nápaditý.
Celý večer je zaujímavým pripomenutím nielen Fokina, ale práve aj Václava Nižinského. Fokin už v tej dobe využil priestor pred oponou na mizanscénu, motýľom možno citoval motýliky Petipu, Harlekýnom predbehol dobu a škraboškami na plese sa vysmial povrchnému a mondénnemu svetu malomeštiakov ako Gogoľ v Revízorovi. Jednoduchý dejový sujet v službách ironickej rozprávky pre dospelých. Premenlivosť štýlov, ktoré Fokin obsiahol je obdivuhodná. Nádherný exkurz k histórii baletu, pochopeniu jeho úžasnej šírky a farebnosti. Navzdory pominuteľnosti pretrval. Podobne ako cárske paláce odolali revolúcii, bombám a mínam nemeckých obliehateľov Leningradu. V tomto meste na každom kroku, na každom kameni citeľne poznáte, že to nie je mesto legendy. Je to mesto krutého osudu a údelu. Akoby sa v jeho histórii človečenstvo limitované zrodením a smrťou zhmotnilo do kameňa. A tento kameň nebol mŕtvym nerastom, ale mal schopnosť pozorným rozprávať, spievať, tancovať, menil sa v sochy a reliéfy, nebotyčné chrámy a zvonice, koberec, po ktorom tečie Neva a jej kanály ako láskavé ruky, ktoré držia na hrudi svoje mesto. Mesto ako kroniku dejín, kroniku tisícov životov, tragických i šťastných, umeleckých i prostých, charakterných aj odkundesov. Životy vladárov a cárov, princov, kniežat a kontes, patriarchov, svätých aj jurodivých, tovarišov, vojakov či katov. Mesto, ktoré zrodilo umeleckých géniov, ktorých dielo o kráse, človečenstve, duchovne prekonalo hranice smrti.
foto: Mariinsky Theatre
