Siedmeho marca 1974 sa uskutočnila premiéra, ktorá sa natrvalo zapísala do baletných dejín. Súbor Royal Ballet v Londýne premiéroval Manon Kennetha MacMillana. I jemu samému bol úspech zadosťučinením a zostal mu drahým pri tomto jeho treťom celovečernom balete po Romeovi a Julii a Anastázii. Okamžite po premiére súbory v pätnástich krajinách siahli po titule. Antoinette Sibley, Anthony Dowell a David Wall sa stali predobrazom najlepšej Manon, Des Grieuxa a Lescauta. Ich roly, hlavne ústredná dvojica, sa stali snom desiatok tanečníkov. Len z nedávnej minulosti Aurélie Dupont, Tamara Rojo, Alessandra Ferri, Friedemann Vogel, Carlos Acosta, Roberto Bolle. V balete Semperovej opery v Drážďanoch sa k tomuto zoznamu pridali dvaja mladí tanečníci, Chiara Scarrone a Václav Lamparter, rodák z Brna. A bolo to mimoriadne predstavenie. Už dávno som nevidel na scéne veľkého európskeho súboru také vzrušujúce predstavenie s mladými a úprimnými interpretmi vo výraze.
Chiara Scarrone pôsobí na javisku mimoriadne vizuálne krásne. Dokonale uchopila a pochopila postavu. Jej nevinné kúzlo sa vzrušujúco strieda s koketériou, žiadostivosťou a erotikou. „Titulná postava má šestnásť rokov, je prekrásna a zároveň totálne amorálna.“ – povedal choreograf Kenneth MacMillan. Nie je to typická baletná téma – žena, čo urobí z muža klamára, podvodníka a i vraha. Scarrone skutočne takto nielen pôsobí, ale zdá sa, že ona skutočne taká je. Tak vnútorne precítené herecké scény a drobnokresba gesta sú aj na dnešnom baletnom javisku plnom mimoriadnych osobností vzácne. Scarrone má v celovečernom balete pred sebou neľahký úkol niekoľkých závratných duet, variácií a scén. Obdivuhodne zvláda fyzické nároky neľahkého partu a s oduševnením hrá scény, ktoré mnohokrát nie sú ani zaujímavé. Výborne cíti partnerstvo a súznenie so svojim Des Grieuxom, ktoré sa prenáša nielen do výrazu, ale aj gesta celého tela. Jedným z vrcholov jej interpretácie je scéna druhého dejstva, kedy chce späť svojho mladého krásneho milenca, ale zároveň chce výhody bohatej kurtizány. Chráni si svoje šperky, diamantové náramky, ako svoje poklady. Iným vrcholom je zlomená žena vo vyhnanstve; tu Scarrone odhadzuje akúkoľvek baletnú štylizáciu. Jej vyčerpané telo nejaví známky baletnej štylizácie, je ako telo bez duše, či skôr duša, ktorú blokuje nevládne telo. Jej uvoľnené ruky, pokrčené do seba potočené nohy, absolútna agónia umierania. Štyri nádherné adagia súvisia s interakciou k jej partnerovi Václavovi Lamparterovi, ktorý dostal tento debut ako šancu; buď, alebo nie. Debutovať po menších sólach v takomto mega balete je zodpovednosť, stres i šanca ako v hollywoodskom scenári. To, čo predviedol pán Lamparter je niečo obdivuhodné. Je smutné, že o tom nikto nepíše doma v Česku.
Vidieť Václava Lampartera je zážitok. Fyzicky nádherný muž, ktorý má v sebe ešte slnečnosť dospievania, mladík s krásnym telom, profilom, tvárou. Toto je Des Grieux. Mladý, vášnivý, vznetlivý, hlboko senzitívny, vyrážajúci na svoju apokalyptickú cestu prvej lásky. Jeho tanečné schopnosti prechádzajú v náročných partiách zaťažkávacou skúškou, ktorú dokonale zvláda. V neskutočne vznešenom a meditatívnom largu stavia svoje arabesky, piruety, udržuje štýl a formu a zostáva v role. S úvodnou variáciou pred zájazdovým hostincom majú problémy aj svetové baletné celebrity. Tanečník je tu zrazu nahý, mentálne a fyzicky sa musí koncentrovať, pretože jedna chybná figúra naruší poéziu tých ďalších. Lamparter to ustojí, ba čo viac, dokazuje svoju muzikálnosť a mimoriadny potenciál. Zároveň vedľa Manon je on tým homme fatale. Netypická MacMillanova choreografia, kde muž skoro neskáče a celá choreografická partitúra je postavená skôr vertikálne, je presne pre neho. Celý fígeľ začína však v Lamparterovej mimoriadnej javiskovej suverenite. Ovláda scénu. V náročnom druhom dejstve, kedy sleduje ples kým zasadne ku stolu k pochybnej partii kariet, je dominantný. Je vzrušujúce sledovať jeho relevé, spôsob akým prikladá nohu na passé, dégagement, jeho učebnicové arabesky. Hlboké plié, vysoké relevé, spôsob dýchania celého jeho tela. V sugestívnych náročných väzbách, najmä v rotačnej technike a piruetách je istý. Dokáže na vysokom relevé otočiť niekoľko piruet a otvoriť ich do en avant (cez viac ako 110°), do secondu, do arabesky, do attitudy. Čo je ešte vzrušujúcejšie, je jeho javiskový prežitok. Des Grieux je tu. Živý, z mäsa a kostí, dýchajúci, trpiaci, milujúci. Jeho výkon je taký silný, že divák radšej sleduje jeho v jeho prežitku, než zborové pasáže kurtizán na javisku. Spôsob akým chodí, ako dokáže podľa psychologického stavu striedať chôdzu na celom chodidle, cez prsty, beh, paralelnú chôdzu, ako sa díva, ako dýcha, jeho gestá, jeho herecká koncentrácia je vzrušujúcim mini predstavením v predstavení. Jedným z parádnych miest je hádka po adagiu v druhom dejstve v hoteli. Spôsob, akým Lamparter koncentruje rozhorčenie nad milenkou, ktorá sa miluje skôr so šperkami po barónovi než s ním, je uhrančivý. Jediný výbuch rozčúlenia zdvihne Manon do výšky ako bláznivý tik, aby ju odhodil na zem. V ostrom strihu ju však už o pár sekúnd prosí o odpustenie. Tu sa naplno prejavuje genialita choreografa a jeho psychologické profilovanie postáv, ktoré nie sú čiernobiele, a javisková dispozícia interpreta toto pochopiť, prečítať a zahrať. Vrcholom prežitku je zdanlivo chaotické miesto, kedy je zabitý Lescaut. Lamparter tu naplno otvorí oči k realite svojej amorálnej milenky, ktorej konanie prináša katastrofu do ich milovania. Lamparter v zlomku sekundy zasiahnutý obrazom smrti a hudbou, si akoby náhodou spomenie na svoje duchovné poslanie a smerovanie, a jeho kŕčovitá ruka hľadajúca istotu, sa akoby v kresťanskom ríte prežehnala. Toto nie je však nacvičené baletné formálne konanie. Toto je ako historka Stanislavského z učebnice, keď ako Otello nechtiac padol na schodoch a to bol ten najlepší herecký prežitok. Tretie dejstvo prináša nové obzory bytia hrdinu. Vražda dôstojníka je zlomovým momentom, ktorým sa on a Manon, on doposiaľ nevinný, odsudzujú k záhube. V záverečnom adagiu Lamparter preukazuje aj mimoriadnu fyzickú kondíciu, pretože Scaronnová hrá Manon ako bezduchú umierajúcu trosku a on musí vynaložiť mimoriadne úsilie, aby ju do všetkých náročných figúr partnersky dostal. Toto ocení znalec baletnej techniky. Lamparter však zostáva v role, neprehráva, je to skôr súboj vôle. Ten kulminuje nie v excentrických zdvíhačkách, ale vo chvíli, keď položí Manon, aby si odpočinula a zisťuje nezvratnú pravdu, že sa díva do očí smrti. Jeho prežívanie týchto posledných pár sekúnd baletu sa vyhýba tradičnému vzorcu, je obrazom žiaľu, ktorý je autentický a môže diváka dostať, zmocniť sa ho a preplávať cez orchestrisko do hľadiska.
Choreograf sa nedal zlákať operným libretom, ale siahol priamo k dielu Abbé Prévosta. Je zaujímavé, že vytvoril dielo bez konvenčného en-bloc tancovania Corps de ballet a jednotlivé pasáže skôr pripomínajú strhujúcu pohybovú réžiu. Druhým zaujímavým fenoménom je sociálny aspekt. Ako zdôraznil sám autor, chcel ukázať obrovskú chudobu, ktorá vtedy vo Francúzsku vládla vedľa nesmierneho bohatstva privilegovanej vrstvy. Tretím vkladom je využitie a inštrumentácia Massenetovej opernej hudby s ďalšími jeho dielami. V partitúre nachádzame jednotlivé árie, časti, zbory, krátke pasáže z jeho diel, ktoré neobyčajne k sebe pasujú a vytvárajú sugestívnu hudobnú zložku. Leitmotívom zostáva pôsobivá Massenetova Elégia. Dodnes zostáva hrateľná celá verzia baletu, ktorý nestratil nič na svojej divadelnej pôsobivosti (možno s výnimkou tanca odsúdených žien na začiatku tretieho dejstva). Zaujímavé je spracovanie podivnej logiky už literárneho diela, v ktorom sa nedá nájsť žiadna logika pre štýl Manon – najprv miluje Des Grieuxa a vzápätí starca. Je otázkou prečo to tak robí a prečo to tak cíti. Tu však znovu nastupuje téma sociálna, ktorú vníma aj choreograf, je to pocit chudoby a ohrozenia. „Postavy ma fascinujú“, povedal choreograf. Jedinečné je MacMillanovo spracovanie duet hlavných postáv, v ktorých sa definitívne odpútal od štýlu Fredericka Asthona i prototypu Crankových dejových baletov. Pripomienkou veľkých romantických baletov od choreografa zostáva aj sen v treťom dejstve.
Lamparter je na scéne osobitý. Nepripomína žiadneho tanečníka v mladom veku, ktorý dosiahol svetový význam. Už teraz je to interpret, ktorý má vlastnú symbiózu či skôr syntézu javiskového konania. Jeho potenciál je práve v herecko-tanečných partoch, kde sa dokonalé javiskové rozprávanie histórie a štúdium psychológie hrdinov stretáva s nápaditou choreografiou. Tanečníkovi patrí veľký obdiv za to, ako zvládol svoj debut v repertoárovej inscenácii, bez typickej prípravy diela, ktorá vrcholí premiérou. Len si spomeniem na triumfálne gala v La Scale, kde adagio zo spálne tancoval Claudio Coviello – ospevovaná mladá generácia, ktorý bol taký neistý a nezaujímavý vedľa ešte podivnejšej Melissy Hamilton. A to sa predkladá ako vzor? Výkon Václava Lampartera je dôkazom, že inteligencia a technika v osobe tanečníka môže byť v zhode, a že rozvíjanie všestrannosti tanečníkov je dôležité. Celé hordy tanečníkov dnes ukazujú na svojich privátnych stránkach ako cvičia, koľko otočia piruet, čo všetko dokážu, ale keď príde na skúšku v podobe vyjadrenia postavy, sú len prázdnymi robotmi. Je to jeden z najväčších problémov súčasného tanečného sveta. Forma prebíja obsah, pretože interpreti obsahu nerozumejú, nie to, aby ho vedeli aj precítiť. Sláva a gratulácie pánovi Lamparterovi, že chce divákovi ukázať to nevysvetliteľné. Onú veľkú záhadu umenia, jeho schopnosť dotknúť sa srdca diváka.
foto: Ian Whalen /Semperoper Dresden
