Niekedy sa človek ocitne na predstavení, od ktorého nič nečaká a je milo prekvapený. Niekedy, či skôr častejšie sa divák vypraví na predstavenie, od ktorého čaká zázrak. Sklamanie môže byť v tomto prípade gigantické. Našťastie sa to nestalo mne, keď som vyliezol do Eliadovej knižnice na Orlanda, vskutku autorské predstavenie Anny Petrželkovej. Náročný titul, ktorým sa režisérka nevyhýba, to rozhodne nie, stačí spomenúť jej Tichého Tarzana v Huse na provázku. Táto režisérka má nejaký zvláštny šiesty zmysel, aby dokázala zložité myšlienky vyjadriť výsostnou divadelnou rečou. Zvláštnu knihu Virginie Woolfovej s Terezou Marečkovou previedla na miniatúrne javisko a priestor knižnice zakomponovala do scénografie (Hana Knotková – tak výpravné kostýmy, ktoré navodzujú pocit improvizácie, sú tu neskutočne dokonalé a krásne). Do adaptácie sa jej podarilo dostať tisícovku metafor, odkazov, symbolov, pripomienok, citácií, odkazov na samotnú autorku a jej životný údel. Oproti filmovej verzii, ktorá má bohatú obrazovú stránku, Petrželková nezostala nič dlžná divadlu veľkého gesta a veľkej imaginácie. Kačky pasúce sa na kolmej lúke, na ktorú divák hľadí zvrchu. Krásny strom, efektné akcie za scénou, zvláštne prepadlisko – brána z hlbín – ak vnímame obrátenú perspektívu čelnej steny scénografie. Divák dostáva možnosť hľadieť na román a jeho postavy z inej perspektívy. Nielen z jednej, ale hneď z viacerých.
Tak, ako slová dostávajú zdanlivo metaforické obrazy. Trápenie či láska môžu byť vlasy – ktoré treba rozčesať. Oslnivý obrat. Svojim spôsobom dojímavý a prenesený do rámca životnej telesnosti. Petrželkovej drobnokresba textu je brilantná a cítenie hereckej mizanscény je až do divadla commedie dell´arte, kde sa herci prevteľujú do živelných typov. Veľké fyzické nasadenie a rozviata mizanscéna, efektné príchody, úskoky a maskovanie. Tieto mimikry, ktoré zahmlievajú pravé pohlavie hercov ako v dejinách často, dostávajú v tomto alžbetínskom theatrum mundi hlbší význam, pretože sa bytostne dotýkajú súčasných problémov identity. Keď si divák neprečíta obsadenie a teda kto je kto, zostane v príjemnom chvení, pretože Petrželková necháva ženy, podľa ženského rodu v texte hrať mužov a naopak. Postupné premieňanie identity a pohlavia vytvára sugestívnu sieť, ktorá pôsobí ako zatvárajúca sa pasca, bludisko symbolov a významov, s ktorými si tak rada hrá postmoderna. Táto miestami správne alžbetínsky renesančná fraška sa stáva mementom či moralitou, snením a zosobnením vnútorných snov postáv. V logike inscenovanie môže pripomínať filmy Greenawaya, ale až fyzickým dotykom hercov, ktorí vytvárajú aj hudobnú zložku, či sa stávajú komentátormi, chórom i kulisármi, prekonáva statický rámec filmového plátna a útočí na diváka. Vrcholom tejto hry je dokonalá ilúzia akustická, aj vizuálna (využívanie okien, dverí zo sály). Kulminuje vo chvíli, keď sa toto malé drevené javisko mení na javisko sveta, keď Kőnig kričí radosťou na studni na námestí pred divadlom. Dramaturgicky predstavenie ani na chvíľu nespadne z vysokého tempa invencie a hereckého koncertu. Citlivé svetlo, ktoré úžasne modeluje a formuje priestor, epizódy situácií, scudzenie s prestávkou, ktorá je zrušená, toto všetko pasuje k sebe a vytvára bombastický až barokový košatý obraz. Od renesancie – a teda človeka, sa prelína až k baroku a teda veciam duchovným, vyšším, nepostihnuteľným. Krátka epizóda s vydaním knihy, ktorá sa stála vracia na scénu prilietajúc z okna, udierajúc svojho autora – Orlanda, je dojemným miestom v mnohých významoch. Môže symbolizovať skutočnosť, že autor nemôže utiecť svojmu dielu, lebo je jeho súčasťou. Autor je súčasťou diela. A dielo je autorom. V druhom pláne môže symbolizovať samotné trápenie Woolfovej ako autorky, podobne ako ďalších mien, ktoré nepochybne napadnú Sylvia Plathová či Ingebor Bachmannová. Neustály diškurz zmeny pohlavia, je to ako podprahový akord. Napokon vyznieva ako efemérna vec. Britská kráľovná je muž, Shakespeare bol možno žena, Orlando je muž i žena, a čo na tom? Dôležité je kto je kto ako človek. To je tajomstvo.
Petrželkovej dielo by nemohlo fungovať, keby nemala vyhranený herecký ansámbel. Je treba sa skloniť pred týmito hercami, ktorí sú vlastne neznámi. Nevystupujú v seriáloch, v rôznych detektívkach, nereprezentujú slávne kamenné divadlá. Oni reprezentujú ako služobníci herecké umenie. Anežka Kubátová, ktorú sledujem roky od jej štúdia na JAMU, vyrástla v herečku, ktorej inštinktívne herectvo plné imaginácie a hravosti je oslnivé práve v takejto režijnej koncepcii. Jej klaunská mimika je hlboko prepojená s pohybom a štylizáciou i slovom, ktoré dostáva obsah i dokonca celú knižnicu obsahov. Dalo by sa čakať, že v podobnom vyhranenom rukopise režisérky, by mohli postavy svojou viacvrstevnou štylizáciou pripomínať Wilsonove bábky. Práve úprimné herectvo však spôsobuje rozkoš a radosť i napätie z hry. Kubátovej výborne sekunduje Martina Krátká, ktorá precízne stelesňuje epizódne figúrky. Rusku Sašu, básnika a Ludvíka. S výtvarným kostýmovým znakom sa premieňa, ale majstrovstvo herečky ukazuje dokonalé pohybové štylizácie, prácu s hlasom i akurátne filigránske štebotanie. Tomáš Dianiška je svojím spôsobom tiež herečka. Petrželková mu uložila neľahkú rolu Kráľovnej, na pôde britskej lingvistiky dnes mnohovýznamové slovo Queen. Herec bravúrne využíva svoj fýzis a mení rôzne svoj naturel, aby vytvoril postavu rozporuplnú, blaženú i bojazlivú, múdru i pochabú. Miloslav Kőnig je polovica Kubátovej. Polovica Orlanda. Tak, ako každá žena má aj mužské vlastnosti a naopak, tak Kőnig túto bipolaritu skvele ustojí. Jeho spevácke árie na anglické texty dodávajú pestrosť, zvukomalebnosť a evokujú oslavnú gloriolu zlatého veku. Herec brilantne premieňa nielen svoje široké pohybové schopnosti, ale aj intonáciu a tvár v ryšavej parochni. Tento Orlando je ako jeden hlas veľkej fúgy, ktorej kontra motív je Kubátová. Hudobné kvarteto sa premieňa talentom interpretov. Raz je Kőnig violončelo, potom tklivý klavír. Raz je Kubátová len hlasom vtáčika, či šumením vetra, aby bola neskôr zurčiacou harfou a cimbalom.
Motív samovraždy, ako brány k premene, sa pravidelne vracia a traktuje predstavenie. Zároveň pripomína samotnú autorku, ktorej genialita bola vykúpená mimoriadnou citlivosťou a zraniteľnosťou. Proti tejto chvíľkovej slabosti sa pravidelne vracia Oak – dub, mocný a pevný strom, ktorý podopiera ako obelisk klenbu neba. Toto pnutie medzi stromom, ktorý môže byť Jakubovým rebríkom do neba, mostom cez priepasť, či úkrytom pred búrkou, či môže byť spálený ako dopisy a knihy a jeho popol sa zmieša s popolom človeka a stane sa mu večným spoločníkom, keď jedinec opustí spoločenstvo ľudské a vráti sa späť k prírode. Jej vábivé hlasy hudobnej chaconny venčia naše bytie.
foto Patrik Borecký
