Teroristi pritvrdzujú. Zemetrasenie. Nešťastie na ceste. Pád lietadla. Atómové bomby. Jadrové rakety. Tsunami. Hurikán. Výbuch plynu. Atentát. Politický boj. Nízke dôchodky. Nezamestnaní. Hladujúce deti. Separatisti útočia. Boj populistov. Porušovanie ľudských práv. Korupcia. – To je len pár titulkov, ktoré každý deň vyskakujú na nás z médií. Akýchkoľvek. Je načase, tak ako naši predkovia, aby unikli svojim strašidlám života, založiť nový romantizmus. Kto má uniesť priehrštia týchto hrôz, ktoré sa nás valia. Každá epocha má svoje nešťastia, mor, smrť, krehkosť bytia, a každá epocha svojim spôsobom hľadá únik. Doba rozumu a vláda konzumu našich dní, nie nepodobná prvej vlne osvietenstva, viedla k zlomu, ktorý priviedol človeka späť k prírode a magickému sneniu v romantizme. Možno máme najvyšší čas, veď štatistiky varujú pred mohutným prívalom psychických problémov súčasného obyvateľa sveta. Naučiť sa odstrihnúť sa a vrátiť sa niekam do iného sveta. Na chvíľu vypnúť všetky prístroje a zasnívať sa. A v tejto snahe môže byť aj modernému, prejedenému divákovi zázrakom romantický balet. Čo taká Giselle? Viedenský štátny balet ňou otvára sezónu na svojej domovskej scéne Štátnej opery na Ringu. A v hlavnej role je tu skutočne romantizmus a celý svet mystérií záhrobného sveta, ktorý sa silne v tejto rozprávke, či legende hlási o slovo. Pripomína bohatým, úspešným a mocným – to môže byť Albrecht, podobný dnešným vpi mužom, boháčom, zhýralcom. Dostane príučku. Morálny étos hriechu a trestu aj v takejto baletnej viacgeneračnej histórii má svoj silný apel. Zneužívanie postavenia a moci voči bezbranným a zraniteľným môže fungovať aj v romantických kulisách lesa a krajinomalieb, bez násilných aktualizácií, pretože imaginácia diváka je dostatočne veľká. Podprahové morálne imperatívy aj týmto spôsobom môžu formovať svetonázor, či otázky morálky a svedomia. Stará inscenácia bývalej šéfky súboru Eleny Tschernischovej s rokmi získala patinu, ktorá jej sluší. Giselle je obľúbený titul, ale nie je čas vrátiť sa práve k podstate tohto diela? – Zasniť sa? Vidieť znovu blázinec Matsa Eka, výtvarne monumentálnu drámu Neumeiera, vojenský lazaret Vàmosovej inscenácie…, stop. Nie je toho už moc? Tak, ako v činohre sa cool dramatika stratila a zakončila tak výpoveď jednej generácie autorov, je načase, aby sa aj hľadajúci ukľudnili vo svete tanca a prestali nám servírovať závažné diškurzy k osudu sveta. Svet beží svojim šialeným tempom a balet nie je práve ideálne umenie, ktoré by mu malo nastavovať zrkadlo. Alebo by to práve malo robiť rafinovane a nespreneveriť sa svojej textúre a estetike. Tanečníci neštudujú desaťročia, aby sa potom vrteli na kolene a váľali sa na podlahe. Súborov, ktoré sa na toto špecializujú je už skoro toľko, ako hviezd vo vesmíre. Baletný kozmos je však iného rangu. Chceme vidieť tanečníkov skákať, točiť sa, prekonávať zákony gravitácie, vznášať sa ako duchov, víly a samozrejme hrať príbeh, trpieť a plakať i radovať sa. Chceme uveriť, že Giselle prišla zo záhrobného sveta, zo života po živote, na ktorý sa neodvažujeme veriť, lebo by sme museli ako Albrecht bilancovať naše pozemské skutky. A tak sa zasnívame. A viedenský súbor sa stane našim sprievodcom. Celý ansámbel nás prenesie niekam do sna. A predsa každý snívame svoj osobný sen. Pre niekoho bude Denys Cherevychko ideálnym namysleným vojvodom, ktorý si proste chce povyraziť a pripraviť o panictvo dievčinu, ktorá mu spoločensky nesiaha ani ku členkom. Pre niekoho bude dobrým v rotácii a skoku, pre tretieho nudný herecky, či typovo nevhodný. Každý má svoje sny. Jedným sa prisnila ako zjavenie Osipovova, Cojocaru, Zakharovova a Viedenčanom sa prisnila Slovenka Nina Poláková. Polákovej pasuje prvé dejstvo. Osobným hereckým štýlom, ktorý je sýty, odbúrava baletnú manieru a je uveriteľnou dievčinou, ktorá napriek tancovaniu, má vo vienku ťaživý osud. Polákovej umelecká zrelosť sa prejavuje vo fakte, že na rozdiel od módneho technického tancovania dneška, kladie veľký dôraz na herecký aspekt role. Jej kľúčová scéna šialenstva a smrti je tak vrcholom baletu. Spôsob, akým traktuje podtexty, muzikálne prežíva útržkovité fragmenty života, spôsob, akým si uvedomuje zradu milého, ako vníma meč, spomienku na sedmokrásku, to všetko sú drobné nuansy, ktoré viac tvoria obraz tejto Giselle, než technická „šialenosť“ mnohých balerín, ktoré myslia na športovú akrobaciu. To môže vykonať jedna balerína sveta, tak ako Wimbledon či zlatú medailu vyhrá len jediný. Neznamená to, že ostatní by boli zlí. Navyše v tejto tímovej hre podporenej dirigentom Valerym Ovsyanikom, ide o celkovú známku za technické a umelecké predvedenie. Dámsky súbor v druhom dejstve, či sedliacke scény prvého dejstva sú na vysokej technickej úrovni, súhre, koordinácii, vypointovaniu a rozličných, dobre zvolených typoch. Tak, ako orchester v priezračnej romantickej partitúre čaruje so sólovými nástrojmi. Divák dneška si už aj odvykol vidieť na scéne poetické iluzórne stromy. Dnes je moderný čierny kabinet a divoká svetelná réžia, projekcia a hodne dymu. Tu sme späť v romantizme. A aký je zrazu osviežujúci. Vidieť na scéne les. Magický les, v ktorom sa zjavujú kruté dievčiny, ktoré zomreli zradené mužmi. Prichádzajú ako bohyne pomsty. A jedna sa im vzoprie, pretože možno v kontexte politickej nekorektnosti pochopila, že pomsta patrí Stvoriteľovi. Nie človeku. S hrôzou si môžeme uvedomiť, že možno za pár rokov Giselle už nebude môcť mať na hrobe kríž, lebo by ako jasný symbol pohoršoval pluralitnú populáciu Európy. Snáď sa toho nedožijeme a nebudeme si musieť predstavovať aj toto.
V romantickej Viedni, s prvými farebnými listami padajúcimi z gaštanov a líp, ma napadla myšlienka. Nielen tá, o návrate romantizmu. Človek v každej epoche mal šťastie aj smolu, trpel, aj sa radoval. Stíhal ho osud či nepriazeň jeho rodu, náboženstva, národnosti, majetku, sociálneho statusu. Ale niečo mali všetci spoločné, čo im nikto nemohol vziať! – Aj ten najbiednejší rab, nevoľník, otrok, bezdomovec, exulant, mohol sniť, keď zaspal. Ani najťažší žalár a bieda nevzala človeku tento božský dar spánku a snenia. Aká všemohúca spravodlivosť. Je len na nás, o čom budeme snívať. A ani ohavné tlaky na naše svetonázory, morálnu identitu, či svedomie, nám nevezmú tie mystické chvíle snívajúce sa v spánku. Možno sa aj v našich životoch dočkáme veľkej milosti, ktorou poctila zradená dievčina Giselle svojho skazonoscu.
foto copyright Wiener Staatsballett AshleyTaylor
