Bohužiaľ, niekedy až neskoro si spomenieme na hodnotné skutočnosti nášho života. V záplave moderných a trendy vecí, sa často vytratí z našich životov niečo, čo sme možno dostávali od detstva a čo nás formovalo. Aj malé dieťa výrazne vníma kultúrny otlačok, ktorý mu odovzdávajú jeho rodičia, škola, pedagógovia. Spomenul som si na toto nenávratné v našich životoch v súvislosti so smutnou udalosťou, akou bola náhla smrť herca Jana Třísku. Česká televízia, okrem „samozrejmej“ Obecnej školy, zaradila ako „bonus“ filmové spracovanie divadelnej hry Julia Zeyera Radúz a Mahulena v mimoriadnom filme Petra Weigla, ktorý sme ako deti sledovali. Dnes sú rozprávky, a všeobecne vysielania pre mládež, úplne iného razenia. Nezaoberajú sa kultúrnosťou obrazu tak, ako filmový mág Weigl. A kam to s našou kultúrnosťou došlo, nemusia znamenať ani nevkusné rozprávky, ktoré bežia v nedeľu poobede, ale aj diskusia priaznivcov filmového umenia na weboch. Zeyer ako básnik českého jazyka a dramatický rozprávač je dodnes nedocenený. Podobne nedocenený je Petr Weigl, ktorému dvadsať rokov nikto neponúkol tvorivú prácu, ktorá by mohla režiséra zaujímať, a ktorá by mohla byť rovnako osvietená, ako boli jeho zahraniční koproducenti, ktorí v hlbokej totalite dali možnosť vzniknúť jeho nadčasovým filmom. A vôbec vzniknúť žánru hranej opery, ktorú Weigl založil a dobyl s ňou divácky i profesionálny svet. Len pred pár dňami bežala Weiglova Maria Stuartovna. Umelecké spojenie bel cantovej opery Donizettiho s dramatickým nervom jazyka Friedricha Schillera. Aj dnes sa dá na podobné dielo dívať, nestarne. Ba naopak. Vedľa gýčovitých, prebujnených Tudorovcoch a kostýmových seriáloch, tu zrazu v dokonalých kulisách a omnoho krásnejších kostýmoch (Josef Jelínek) sa zjavuje striktne rytmizovaný a traktovaný príbeh dvoch kráľovien. Bez zbytočnej vaty, na dreň drámy a osudov aktérov, Weigl ukazuje muky a pochybnosti, ktoré zžierajú dve kráľovné. Vizuálne cítenie rytmu, samozrejme umocnené hudbou, umožňuje režisérovi výborne prestrihávať sekvencie. A tak dokážeme sledovať reálnu situáciu v komnate Windsoru u Alžbety a vidieť zasnenia Milana Kňažka pri návšteve u škótskej kráľovnej. V Radúzovi Weigl ešte viac čaruje so strihom. Vystrájanie sestier Mahuleny je prestrihávané výborne snímaným chytaním Radúza, ktoré v dynamickosti a spektakulárnosti v ničom nezaostáva za novodobým akčným žánrom. Hravá pastorálna nálada v záhrade je striedaná brutálnou krajinou širokých lánov, ktorú brázdia divoké vraníky vojakov. Podobne, hriešna kratochvíľa Runy je delená modlitbou Radúza prikovaného ku skale a bolestnou cestou Mahuleny do hôr, kde chce zachrániť milovaného, keď prehliadla skazonosné plány matky. Mnohí vyčítajú Weiglovi jeho najsilnejšiu stránku; a to jeho obraznosť. Neznalým, a pletúcim si pojmy a frázy, sa zdá patetická a nevhodná realistická scenéria exteriérov a kostýmov. Keby títo dotyční nesedeli ktovie kde a niekedy navštívili galériu, pochopili by klasické vzdelanie a inšpiráciu autora v histórii. Táto história nie je len mŕtvym sledom obrazov, ktoré vlastnia najslávnejšie galérie. Je históriou hmotnej kultúry Európy.
Spôsob, akým Weigl tvorí výtvarné tableaux, sa blíži a odkazuje k majstrovským aranžmánom. Vzrušujúce je jedinečné vnútorné napätie, kedy je film vlastne obrazom svetového maliarstva, ale citácie historizujúceho štýlu zároveň pripomínajúc v účesoch, spôsobe riasenia odevu, či florálnych doplnkoch oslavujú českú secesiu a maliarstvo Muchu, Aleša, Ženíška s ich romantizujúcimi prostovlasými ženami a statnými Slovanmi. Niekomu, nemožno upierať názory akékoľvek, môže pripadať divné štylizované odievanie vojakov, ale na to, že sú sedemdesiate roky vzniku filmu, je to skôr prorocká vízia. Nehovorím tu o samozrejmom kontraste prírodného živlu, dekoratívnosti bohatých dámskych chitónov a maskulínnych mužov, ktorí sa zdobia dýkou. Svete lásky, a svete brutality. Nedivil by som sa, keby títo nactiutŕhači, čo majú problém s kostýmom vojakov, boli ctiteľmi kreslených komiksov, ktoré presne takto odhaľujú vo fetišistických bandážach svojich hrdinov. Nezabudnuteľné zostane pochopenie bohatstva Zeyerovho jazyka, jeho metafory a zdobená obrazomaľba, i fascinujúce Weiglove obrazy, ako erotická scéna Runy či pohrebný obrad na Radúzovom hrade. Nezabudnuteľnou scénou tejto geniálne napísanej figúry matky Runy zostane jej kliatba, kedy filmár Weigl necháva v strihoch prchať milencov od kamenného návršia cez zelené lúky, až do vyprahnutej spálenej krajiny, ktorá pripomína biblickú hranicu Edenu, kde v pote tváre človek vydedený musí dorábať svoj chlieb. Samozrejme nezabudnuteľné sú výkony aktérov, ktorých Weigl a Josef Topol, veľký znalec češtiny ako jazyka mimoriadne bohatého, vedie v detailoch aj širokom geste k brilantným výkonom. Očarujúca Magda Vášáryová, vynikajúci Jan Tříska, ktorému hrdinský pátos s mladíckym zaujatím mimoriadne svedčí. Ale dve veľké hviezdy českého divadla, ktorých záznamov vysokej kvality je pomenej, sú tu ako dva monolity: Jaroslava Adamová a Dana Medřická. Kto má pocit, že jazyk je strojený a nemožný, nerozumie svojmu materskému jazyku. Spôsob, akým obe dámy vyslovujú a chápu svoje repliky, s akými nuansami a odtieňmi ich prednášajú, je ohromujúci. V tejto melodráme má všetko svoje presné miesto a rytmus. Taká farba hlasu, akú mala pani Adamová sa už nepočuje a spôsob, akým Dana Medřická prednáša svoju pohrebnú reč, je dych berúci. A komu sa zdá, že je monológ príliš košatý, nech sa zamyslí nad určitou skupinou filmov, kedy hlavný hrdina zápasí so zloduchom, ktorý trikrát oživne, aj keď už prvé zranenie nebolo zlučiteľné so životom. Či príklad filmu Revenant (2015), ktorý dosiahol také priaznivé recenzie a kde inak výborný režisér amatérsky strihá, preskakuje i zahmlieva a celý film speje k logickému činu pomsty, ktorá je tu predlžovaná len s novými rekvizitami na neúnosnú mieru. Pointa, sa ale nedostáva. U Zeyera i Weigla je rozprávka v šate legendy a naše deti sa dozvedia podstatnú ideu či pravdu, na ktorej stojí naša kultúra; láska je mocnejšia ako smrť. Škoda, že len my tomu už neveríme a až vo chvíľach, ktoré nás desia svojou neúprosnosťou, ako je smrť, si spomíname na veľké umelecké kariéry i osobné príbehy hrdinstva charakteru.
foto: archív Petra Weigla
