Dnešná doba Rusku nepraje. Našťastie už čoraz viac investigatívnych novinárov prehliadlo cielenú kampaň na diskrimináciu Ruskej federácie v európskych i svetových médiách. A teraz si predstavte, že v Rusku vôbec tak zle nie je, ako sa hlási. Udalosti vytrhnuté z kontextu, vyfarbené do kontroverzie, sú politickým súperením mocností, ako keby studená vojna ešte neskončila. Škandálny balet Nurejev, ktorý mnohí už oplakali, bude v decembri v Bolšoj uvedený, film Matilda sa hrá. A napríklad, ešte za temnej doby revolúcie vzniklo niečo tak pozitívne ako detské divadlo. Bolo dokonca prvé na svete. Vedia to dnešní manažéri, ktorí sa chvália detskými programami tak, ako keby objavili vesmír?
Sovietsky komisariát už v roku 1918 založil detské divadlo v Moskve (Detské hudobné divadlo Sats) a do jeho čela sa postavila Natalia Sats. Dnes sa detský program javí ako zjavenie a pritom v Rusku má úplnú storočnú tradíciu. A nie hocijakú. Divadlo uvádza nielen rozprávky ako činohru, ale hlavne balety a opery. Nová budova, ktorú divadlo dostalo na konci sedemdesiatych rokov, ponúka hlavnú sálu, koncertnú sálu, priestorný foyer a komornú scénu s dostatočným zázemím pre veľký súbor: operní sólisti, zbor, orchester, balet, herci. Životné peripetie a všetky rozpory 20. storočia dokazuje aj osud prvej riaditeľky Natalie Sats, ktorej meno dnes po perestrojke divadlo hrdo nesie. Dočkala sa rehabilitácie potom, čo bola ako milenka maršala Michaila Tukhachevského, jedného z ôsmich vrcholných veliteľov Červenej armády zlikvidovaných Stalinom v čistkách, odsúdená na päť tokov nútených prác v sibírskych lágroch. Jej meno bolo vymazané až do smrti Jozefa V. Stalina. Tragikomickú príchuť tejto doby potvrdzuje aj drobnosť, že riaditeľke priťažila aj skutočnosť, že americký veľvyslanec navštívil predstavenie v divadle. Keď v roku 1993 Natalia Sats zomrela vo veku deväťdesiat rokov, ruská tlačová agentúra napísala: „Bola to jej silná vôľa, odvaha a vrodený pocit dôstojnosti, ktorý jej pomohol prežiť všetky ťažkosti“. Vďaka Sats sa zrodilo aj mimoriadne dielo Sergeja Prokofieva Peter a vlk. Práve riaditeľka detského divadla skladateľa po návrate do Ruska prehovorila, aby napísal pre detského diváka dielo, ktoré by priblížilo orchester a hudbu zrozumiteľnou rečou. Dnes je Peter a vlk obľúbeným dielom s mimoriadnym počtom scénických, tanečných aj filmových spracovaní. Natalia Sats bola prvá recitátorka príbehu, a vo svete štafetu prevzalo veľa hviezd: Eleanor Roosevelt, David Bowie, Sir Alec Guinness či Sophia Lorenová. Dnes pred každým predstavením prichádza pred publikum tvorené od detí po tínedžerov dcéra Natalie Sats a podobne ako jej mama, rozpráva deťom o tom, čo uvidia a približuje svet divadla na scéne aj za oponou.
Novú sezónu otvorila nová inscenácia Maškarády, v réžii a choreografii Kirilla Simonova, umeleckého šéfa tamojšieho baletného telesa. Už z titulu vidieť, že dramaturgia myslí na staršieho diváka, ktorý sa stretáva s literárnou predlohou Michaila Lermontova v škole, a zároveň ukazuje odvahu riskovať netradičným titulom a novým spracovaním. Inscenácia smelo potvrdzuje, aké jedinečné schopnosti rozprávať, tanec a balet majú. Príbehu rozumeli menší a aj pubertálni diváci, ktorí predstavenie a návštevu divadla pojali ako rande v dvojici. O mladé, sústredené publikum nebola núdza. Simonov si pripravil mimoriadne vydarenú hudobnú dramaturgiu. Využil fragment – hudbu k divadelnej hre od Arama Chačaturjana, z ktorej v obľube zostal najmä valčík. Ten vedľa Šostakovičovho valčíka je obľúbeným klasickým číslom aj pre tých, ktorí klasike neholdujú. Simonov k hudbe, ktorá má ľahkú nohu a zvukomalebný rozmer, pridal dve Chačaturjanove gigantické kompozície. Rapsódiu pre husle a orchester a Rapsódiu pre violončelo a orchester, ktorú skladateľ dedikoval legendárnemu Mstislavovi Rostropovičovi. Orchester detského divadla a sólistky na husle a violončelo sa s náročnou partitúrou popasovali tak bravúrne, že by aj na koncerte zožali zaslúžený potlesk.
Simonovovi obidva hudobné monumenty slúžia na vyjadrenie vzťahu hlavného hrdinu Arbenina a Niny. Nielen hudobná nálada, ale aj nástroje slúžia k synchronizácii psychologického vnímania. Zatiaľ čo prvé dejstvo končí husľami, tragický záver baletu je umocnený sonórnym violončelom. Simonov z romantickej veršovanej hry, ktorú Lermontov nikdy na javisku nevidel, a ktorá sa od uvedenia v Alexandrijskom divadle stala klasikou, vytiahol úžasnú baletnú tému. Nielen maškaráda, teda maškarný bál, kde pod maskami vysoká spoločnosť môže zažiť to, čo by si ako seriózni občania nemohli dovoliť, ale celá história dvoch dvojíc sa výborne hodí pre balet. Vedľa mohutných zborových tancov, ktoré však nepostrádajú náladovotvorný a dejový motív, vedľa dvojice kniežaťa Zvjozdiča a baronesy Štralovej, sa vyníma ústredná dvojica kniežaťa Arbenina a jeho manželky Niny. Tú Simonov vybavil jeho osobitým pohybovým štýlom, kde hlavný dôraz je kladený na vnútorný stav postavy. Nie je to ani neumeierovské, či eifmanovské rozprávanie. Je to Simonov, ktorý vo svojich baletoch preukazuje mimoriadnu pozornosť ženskej duši. Mizanscénou aj variáciami dokáže svoje hlavné hrdinky vybaviť pôsobivým pohľadom do ich vnútra a vyložiť celú paletu emócií. Štýlové predvedenie podčiarkuje aj strohá scénografia, ktorej motívom sú moderné nerezové výťahy, ktorými spoločnosť v tomto mrakodrape jazdí hore dolu, znudená ako v dobe Lermontova tak aj dneska, spoločnosť vytvárajúca si svoj vlastný systém hodnôt a kratochvíľ. Nevinná strata náramku sa stane impulzom k deštrukcii vzťahu Arbenina a Niny. Podobne ako dnes, vzklíčené zlo nie je zahnané na ústup dialógom, ale mlčanie ho necháva vykvitnúť do mäsožravej rastliny. Simonov ako pod lupou, v úchvatných tanečných plochách necháva ich manželstvo prejsť všetkými skúškami až k tragickému finále. Nič tu nie je navyše a nič nechýba. Struna bolesti s akou Nina zakúša poníženie a napokon prijíma otrávenú čašu, je napnutá s nariekajúcimi kaskádami Chačaturjania. Kvílenie sa mení v šum vetra i tlkot srdca, tiché vzlyky zanikajú v horúcom kúpeli v prepychovej kúpeľni a besy manžela sa striedajú ako cesta výťahom rozličnými poschodiami a úrovniam podozrenia; žiarlivosti a bolesti. Moderné tanečné divadlo, ktoré dáva interpretom úchvatnú šancu k tancu, ktorý má mnohoraký výklad a diváka necháva ako vo filme nahliadnuť vo veľkých celkoch na nádheru, a aj v hľadáčiku na detail. Anna Markova ako Nina predviedla mimoriadny výkon, ktorý si zasluhuje pozornosť. Jej krehká, ale i odhodlaná Nina, preukazuje mimoriadny herecký šarm a drajv, technickú virtuozitu a rafinované herecké finesy. Spôsob, akým sedí v kresle a drží pohár so želé, ako nehybná a predsa sa búriaca, je strhujúci. Dmitri Kruglov ako Arbenin je rovnocenným partnerom. Vysoký, charizmatický tanečník s mimoriadnym naturalizmom, preukazuje rôzne stupne šialenstva Arbenina. Nie je to žiadna negatívna figúra, vrah, ale zložitá štúdia charakteru, ako sme si v ruskej literatúre zvykli, tu u Simonova pretransformovaná do reálneho človeka z mäsa a kostí. Strhujúci dvadsaťminútový záver obidvoch protagonistov je úžasný divadelný zážitok.
A tak nepodliehajte novinárom. Využite slobodu a rozleťte sa do sveta. Len osobné poznanie pomôže rozlíšiť čo je klam a čo je pravda. Tak ako Arbenin príliš neskoro poznal, že podľahol vlastnej márnivosti a pýche, aj náš život môže ubehnúť veľmi rýchlo, a aj dnes existujú nové a hodnotné inscenácie, ktoré sa vyplatí vidieť a poznať.
