Po londýnskom Labuťom jazere som myslel, že mieru sklamania mám už vyčerpanú. No nakoniec nie. Nie, že by bola inscenácia Mikhailovského divadlo v Petrohrade taká hrozná, ale akosi bola taká nejaká, akoby určená pre partnerky turistov a futbalových fanúšikov z celého sveta. Inscenácia je označená, ako rekonštrukcia slávnej moskovskej inscenácie z Bolšoj divadla. Takže má všetkého dostatok. Choreografia od Petipu, Ivanova, cez Alexandra Gorského ku Asafovi Messererovi a všetko toto zaštítil súčasný šéf Mikhail Messerer. Dekorácie a kostýmy Simona Virsaladzeho oživili výtvarníci Boris Kaminskij, ktorý famóznym spôsobom s Vasilym Medvedevom v Brne inscenovali v minulosti Korzára a kontroloval ho šéf dielní a jeden z vedúcich ruských scénografov Vyacheslav Okunev.
Čo sa mi páčilo? Samozrejme scéna bola narysovaná perfektne. Nádherný jesenný les zámockého parku v prvom dejstve opticky rozšíril malé javisko Mikhailovského divadla. Každý detail bol perfektný, tak ako aj perspektíva. Krajina jazera bola pôsobivá, pretože na rozdiel od mnohých súčasných inscenácií, kde je premiéra stromov, listov, konárov, a všelijakej prírodnej hávede, tu je krajina skoro pustá, skalnatý breh skvele slúži ako kontrast k nehmotnej kráse labutích zjavení. Tretie dejstvo je krásna gotická sála a posledný obraz brehu jazera ma okúzlil najviac, lebo je to iný pohľad na jazero ako v druhom dejstve. Takáto starostlivosť a vnímavosť tvorcov je vždy pôsobivá, lebo diváka očaruje. Pretože je zvyknutý na lenivosť scénografov, či chudobu divadiel, že si nemôžu dovoliť ďalšie tableaux. Podobný detail, ktorý sa mi páčil je, že princ v prvom dejstve má topánky, rukavice, pláštik. Jednoducho princ ako z rozprávky, nie hneď štylizovaný baletný interpret. Inak kostýmy dnes už bohužiaľ, navzdory úcte k tejto produkcii, sú skutočne sovietskou estetikou. Hlavne tretie dejstvo sa utápa v čiernobielych akože gotických róbach, ale áno, vieme, že takto sa to robilo, ale nemusíme to vidieť znovu aj dnes.
Krásne hral orchester, sólové nástroje, husle, violončelo, hoboj, lesný roh, trúbka, harfa, všetko bolo na vysokej úrovni. Dirigent Igor Tomashevsky, ako je v Rusku zvykom, volil rýchlejšie tempá. Zvukovo orchester znel vyrovnane, zaujímavo, určite nadštandardne.
Súbor, ktorý ešte hrá niekoľko „jazier“, korzárov, Popolušky a rozhodne neodpočíva, bol na výbornej technickej úrovni. Choreografia nie je prekvapivá, ani novátorská, je taká, ako si človek predstavuje. A možno práve to je už dneska málo. Nejde o snahu šokovať, ale aký zmysel má takáto retro inscenácia? Anotácia divadla hovorí, že kritici po premiére v roku 2008 inscenáciu hodnotili ako jasnú a plynulú, s úctou ku každému detailu. „Nemusíte byť baletným znalcom, aby ste ocenili jemné nuansy tejto produkcie“. – píše sa doslova v materiáloch divadla. Tak teraz neviem, keď nie som nadšený, či som zlý divák, či naopak baletný znalec, či čo som.
Možno vinu na vlažnom predstavení majú hlavní sólisti. Angelina Vorontsova môže myslím Odettu či Odíliu tancovať aj o polnoci, aj na ulici, či v obchodnom centre. Ale práveže sa zdá, že je už taká vytancovaná, že žiadny emocionálny náboj ju na minútach predstavenia neinšpiruje. Je to nacvičené, krásne, vysoké arabesky, krásne nohy, fouettée točila tak rýchlo, že som myslel, že sa vyvráti a rozpľasne na scéne, také diabolské tempo nahodila a prvú polovicu ešte prekladala piruetami. Ale zastavila tak čisto, že tomu zastaveniu v tom kolotoči otočiek som chcel vykríknuť „bravo“, kvôli jej dokonalému športovému výkonu. Ale, že by ma jej Odetta, (ktorá niekedy zvláštne hrala výrazom tváre tak, že otvárala ústa, čo prvýkrát pôsobilo efektne ako ston, ale neskôr už to vyzeralo, že sa labuť mení na kapra a topí sa), uhranula, to nie. Odília bola naturelu baleríny bližšia, ale že by rozohrala nuansy, o ktorých píše manažment divadla, to som ani pri bedlivom pozorovaní nevidel.
Princom bol Ernest Latypov. Podobne ako Vorontsova, predviedol čisté, efektné skoky, piruety, variácia v Grand pas de deux mu nerobila žiadne problémy, ani pekná variácia v prvom dejstve. Ale keby som mal na policajnej stanici urobiť jeho identikit, zostal by biely papier. Bohužiaľ, tak je to dnes často. Herectvo sa zamieňa za kŕč, tanec za športové cvičenie.
Na mieste slávnej histórie by som čakal nie pripomínanie konkurenčnej moskovskej inscenácie, ale niečo jedinečné. Svieži a vizionársky pohľad na tento balet. Balanchine povedal, že by sa mohol nazvať každý balet Labutie jazero, aby prišli ľudia. Je to tak. Horšie ale je, keď už sa balet Labutie jazero volá, ľudia prídu a čo uvidia? A čo si odnesú do svojich životov?
foto: Mikhailovsky Theatre
