Trochu neskoršie oproti edičnému plánu vyšla vlani vo vydavateľstve Host kniha, na ktorú som sa veľmi tešil a počkať sa oplatilo. Krásna oranžová kniha s motívom veže Tatlinovho pamätníka s názvom Avangardisté, Ruská revoluce v umění 1917-1935, je poriadna buchla. Čakal som na ňu, veď autor Sjeng Scheijen zaujal už svojou strhujúcou biografiou Sergeja Ďagileva (2009). Jeho špecializácia – prelom storočí v ruskej kultúre, toto mimoriadne tvorivé obdobie je stále fascinujúcim svetom, pôdou z ktorej povstali ďalšie tvorivé prúdy dvadsiateho storočia. Scheijen má mimoriadny dar nielen k vedeckej práci, spájaniu súvislostí, ale jeho literárny štýl je pravým opakom suchých vedeckých faktov. Táto kniha je smelo určená každému, koho zaujíma nielen umenie, ale aj život, osud človeka, umelca, rebela na pozadí dramatickej politicko-spoločenskej zmeny, ktorej rozchod a rozpad starých poriadkov dodnes ovplyvňuje dejiny sveta i pohľad na súčasné Rusko i umenie. Kniha je skvelou tehlou do stavby nášho vlastného domčeka či múru, v ktorom sa naše nepokojné človečenstvo zaoberá zmyslom a významom umenia.
Avantgardisti mali veľkú túžbu prepojiť umenie so životom. Táto túžba je vlastná najskôr všetkým umelcom, dnes obzvlášť. Stretáva sa s dizajnom, s nepochopiteľnými úkazmi v galériách a na výstavách, rozrušujú nás obrazy, básne či sochy. Umelecký zápal tvorcov nás často necháva chladnými, či nás patrične naštve. Húževnatí umelci sa snažia dostať svoj umelecký ostrovtip i do najvšednejších činností a skutkov. Avantgarda nie je škola ani štýl, ako by si niekto mohol myslieť a dokonca podľa autora ani teória. Je to mentalita, modus operandi, ktorý sa prejavuje v celistvom bytí človeka, jeho chovaní, presvedčení a tvorbe. Nietzscheho heslo „Werde, der du bist“ (staň sa tým, kým si), je už poriadne staršieho dáta a dokazuje, že dnešní mnohí umelci sú kultúrne nevzdelaní, keď si myslia, že ich pocity a ego osobitosti, a samozrejme aj ich tvorba sú mimoriadne novátorské. Nie sú. Keby si prečítali Sjeng Scheijena divili by sa, že ich performancie a inštalácie sú už pred sto rokmi prekonané a ich tvorcovia intelektuálnejší, filozofickejší a v práci s matériou lepší. Neznalosť minulosti napriek všetkým možnostiam, ktorými dnes vzdelanie disponuje ukazuje, ako sa dnešný tvorca sebaukája vo vlastnej jedinečnosti a individualite. Že je možno plagiátor, z toho si v svojej suverenite považujúcej sa za najvyššie dobro, vo svojom utopickom charaktere, ťažkú hlavu nerobí. Aký je teda rozdiel medzi nimi vtedy a teraz, keď typickým rysom avantgardy je: utopické myslenie a cítenie?
Čo vieme o ceste avantgardistu Kazimíra Maleviča, okrem neustáleho omieľania jeho ikonického štvorca? Zaslepení dojmami, ktoré v nás avantgardné diela vyvolávajú, by sme nemali opomínať dramatické osudy ich tvorcov a historické udalosti, ktoré sprevádzali ich životy. V tomto je autor vynikajúci. Na pozadí vyhrotených spoločenských a politických zmien súhrne označovaných ako ruská revolúcia, sleduje svojich milých avantgardistov. Činí tak živo a nesmierne pútavo. Je to biografické, literárne, esejistické, nesmierne pôsobivé. Nie je to čítanie, ktoré patrí do školskej akademickej knižnice, ale románová monumentálna freska skupiny tvorcov, ktorých životy a tvorba sa pretnú na pozadí bielych a červených dejín. Kapitola o Malevičovi je z pera autora mimoriadne pôsobivá. Ukazuje neznáme, ale dôležité detaily jeho života, ale i vývoja revolúcie, napríklad málo prebádané ostreľovanie Kremľa boľševikmi. Stať o Vladimirovi Tatlinovi, námorníkovi, výtvarníkovi, hráčovi na banduru. podobne ako jeho vnútro pripomína horskú dráhu, konflikty, citovosť, zraniteľnosť, obdobia nehybnosti k horúčkovitej činorodosti. Rivali, priatelia, osudové stretnutia, úspechy a pády sa v ďalších kapitolách autorovho rozprávania stretávajú s dejinami boľševikov, Lenina, kaviarní, bulvárov Moskvy a Petrohradu, symbióza cirkusu, jogy, hypnózy, futurizmu, striptízu, mučeníctva, seba deštrukcie a poézie. Malevič a Tatlin prechádzajú stránkami knihy, mesiacmi a rokmi, stretávajú svojich druhov, priateľov, kritikov i odporcov ako Vasilij Kandinskij, Vladimir Golcšmidt, Majakovskij, Ivan Kljun, Anatolij Lunačarskij, Benois, Rodčenko, Chagall, silná skupina žien – Alexandra Exterová, Nadežda Udalcovová, Ljubov Popovová, Vera Jefremovna Pestelová, Olga Rozanovová, Varvara Stepanovová a ďalší a ďalší, čo strana to príbeh, osud, ľudský život, dielo, úspech či zlyhanie, postupný rozkol so sovietskym politickým vedením, proletariátom, červenými námestiami, ľudovým komisariátom, komunistickým politbyrom, oslavami výročí veľkej revolúcie.
Päťsto strán, veľmi dobre typograficky riešených, doplnených o vzácne obrazové materiály, fotografie a reprodukcie sa ako lavína nabaľujú k tragickému finále, kedy stop bývalým hviezdam a revolucionárom nielen v umení dáva Čeka, dusivý totalitarizmus a veľký teror. Je neuveriteľné, aké obsiahle a pritom dynamické dielo sa autorovi podarilo vytvoriť. Nie sú to prázdne teoretické štúdie a rozbory, je to veľmi realistický a až barokovo košatý obraz bohatosti života. Je tu život a smrť, je tu osud i údel, je to inšpirácia aj poznanie. Rozhodne by táto strhujúca freska necelých dvadsiatich rokov nemala chýbať u nikoho, kto rád hľadá súvislosti, poučenie v dejinách, hĺbku našej minulosti a genézy súčasného umeleckého portfólia.
„Neplatí, že život bude námětem umění, naopak umění se musí stát námětem života, neboť jedině tehdy bude život skutečně krásný“- píše Malevič. Aj dnes sú umelci a ich dielo vystavené posudzovaniu a bratríčkovaniu sa s politickým či ekonomickým establišmentom. Vybičovaná, nafúknutá, excentrická, monštruózna a príšerná ľudskosť. Krehká demokracia, lišiacke ľavičiarstvo, populizmus a nacionalizmus, hlúposť a ignorancia. Neznesiteľné podobenstvo. Aj dnes stoja umelci pred úlohami previesť estetickú transformáciu, agitovať, reformovať umelecké vzdelávanie, budovať kultúrne kiosky. Aj dnes sa má v rámci modernosti a progresívneho retušovať minulosť, to staré, buržoázne, akademické, neživé, kapitalistické, nemoderné. Aj dnes sa časom družba umeleckej slobodomyseľnosti s politikmi zmení na obtiaž. Formalizmus musí byť porazený. Triumf umenia končí ľudskou tragédiou. Zosnovanie vlastnej skazy? Aj v tomto svetle našej prítomnosti je čitateľský zážitok Avantgardistov až hlbokým sebaspytovaním a prorockou víziou ako ideál končí, ako sa náhle všetko zmení a zosype a pochová svoje deti. Verejné prejavy neľúbosti a nesúhlasu spacifikovať a formulovať kultúrnu zmluvu medzi štátom a umením. Nový svet a nový človek najskôr vždy bude stáť na ruinách a hroboch minulosti. Od pocitov eufórie sa dostávame k prázdnote, samote a životnej beznádeje. A tak i Nietzscheho radikálne (aj avantgarda je radikálna) heslo; staň sa tým, kým si, musí mať za sebou vždy nejaké znepokojivé znamienko či podmienku, cenu príliš vysokú.
Photo: reprint knihy
