„Nikia je postava, ktorá kladie obrovské nároky aj na javiskovo komplexne zrelú a skúsenú tanečnicou. Nina Poláková v nej dokázala, že ňou už je.“ – To je začiatok mojej recenzie na výkon študentky posledného ročníka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Písal sa koniec divadelnej sezóny 2002/2003 v Slovenskom národnom divadle. Spomenul som si na to ihneď, keď Nina Poláková oznámila, že sa v januári 2022 rozlúči s tanečnou kariérou na medzinárodnej scéne, v svojom domove vo Wiener Staatsballette. Poláková ako mimoriadny talent, ktorý sa objaví tak jedenkrát za dekádu, dostala šancu ešte ako študentka stvárniť rolu v celovečernom balete. „Jej výkon bol premyslený a prepracovaný. Od prvého výstupu bola stotožnená s Bajadérou – z jej výrazu a gest bolo cítiť, že vie, že sa jej láska skončí tragicky. Je chrámovou tanečnicou bez úsmevu, tragicky zamilovanou, hlboko ľudsky poznačenou ženskou bytosťou predurčenou k utrpeniu. To sa napĺňa v scéne zásnub, keď musí tancovať milovanému Solorovi a jeho snúbenke Gamzatti. Svoj tanec tancuje v tragickej špirále spolu s tklivým sólom violončela, s ktorým stúpa k vlastnej katarzii a odpusteniu zrady. Prekonáva žiaľ a sype zásnubné kvety. Jej smrť je logickým vyústením Polákovej mlčanlivého smutného nenaplnenia túžby po láske. V druhej polovici inscenácie je nádherným tieňom, bielou dušou Solorovej milovanej Nikie. V dlhých vláčnych pózach s pokojom a zároveň trýzňou blúdiacej duše tancuje očistný tanec so Solorom. Jej život sa napĺňa až v závere, keď jej duša splýva s dušou milovaného muža.
Poláková má part obdivuhodne herecky vypracovaný, tanečne zvládnutý, hoci miestami bola na javisku trochu neistá. Malé zakolísania a nepresnosti v detailoch, tieto drobné chyby krásy, ktorých sa dopustila pod vplyvom trémy, však neubrali na pôvabe jej arabeskám a skokom, ktoré harmonicky na seba nadväzovali, a ktoré sme nevideli od čias skvelej Nory Gallovičovej. Je len otázkou času, kedy táto krehká balerína zažiari ako primabalerína Baletu SND.“
Nebol som vo svojom úsudku vôbec mimo. Hviezdou SND sa stala raketovou rýchlosťou. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ju o pár rokov stretol na námestí pri viedenskej Štátnej opere ako ide do práce. Urobila niečo, čo by nedokázal hocikto. Opustila miesto úspešnej hviezdy a vyrazila do sveta do neistoty. Všetky istoty nechala za pomyselnou kedysi „železnou“ oponou a vydala sa dobyť svet. Vo Viedni začala ako zboristka. Dnes, keď každý fandí svojmu talentu a preceňuje sa, má toto gesto pokory obzvlášť silnú váhu. V Bajadére tancovala so spolužiakom Romanom Novitzkým, ktorý o pár rokov zakotvil v Stuttgarte, kde sa navyše dnes etabloval na úspešného fotografa a začínajúceho choreografa. „Ich najväčší vklad bol v pokore, s ktorou slúžia tancu, ktorý si zvolili pre svoj život.“ – Končil som vtedy svoj text. Poláková skutočne nesklamala. Zvolila si odchod a tým sa dostala k rolám, o ktorých snívajú všetci. Vo Viedni sa vypracovala behom niekoľkých sezón k hviezdam súboru a jej interpretácie pokladov svetovej choreografie dostali nový level. Zostala v nich „naša“ Nina, Slovenka, ktorá vyšla z tradícií domácej vnútornej interpretácie a našla sa v nich Poláková, vedená k technickej virtuozite poprednými svetovými pedagógmi a choreografmi. Pre niekoho možno príliš komorný herecký talent v dejových baletoch, skúsenosťami novodobej migrantky obohatila o autentický prežitok skúsenosti a životných paralel. Jej arabesky a línie sa stali pre milovníkov baletu až ikonickou krásou, zrovnateľnou s viedenskými pokladmi Habsburgovských zbierok. Vrchol jej kariéry nastal s dramaturgickou kulmináciou smelých snov nového šéfa, baletnej legendy Manuela Legrisa. V prvom sólistovi, o životné skúsenosti a rozhľad bohatšom Romanovi Lazíkovi, našla ideálneho partnera. A tak slovenská dvojica opäť dobyla rozmaznané a neľútostné viedenské publikum. Naviazalo tak na triumf staršej slovenskej dvojice v opere: Edity Grúberovej a Petrovi Dvorskom, ktorých výkon napríklad v Lucii di Lammermoor nazvala kritika Lucia di Pressburg.
V roku 2016, keď dvojica opäť tancovala Onegina, to už bola dokonalá a predsa ľudská Poláková. „Lazíka spojuje vzácne profesijné partnerstvo s Ninou Polákovou. Toto partnerstvo a schopnosť dôvery a úplného odovzdania sa práve v Crankových dvoch náročných duetoch plných zdvíhačiek, premetov a pádov pôsobí celkovo oslnivo. Poláková sa navyše so svojim širokým rozsahom nôh do každej figúry vrhá ako vášnivo poddaná bytosť čakajúca lásku. Hrá Tatianu komplexne, nedelí jej emócie len pre výraz tváre, ale tvorí postavu celým telom. Posledné dueto v jej budoári je vrcholom obidvoch tanečníkov.“ Na rozlúčku opäť tancovala Onegina. Osud jej prial a navzdory ochoreniam, zatváraniu divadiel, jej predstavenie zostalo ušetrené a tak sa mohla emotívne rozlúčiť so svojim viedenským domovom.
Nezabudnem na jej výkony, ktoré mi budú pripomínať nielen záblesky v pamäti, ale aj mnoho textov, ktoré zostanú ako stopa za jej oslnivou kariérou. Za jej vystúpeniami vo Viedni, na najlukratívnejších gala po svete, niekoľkonásobné hosťovanie na Novoročnom koncerte Viedenskej filharmónie, na hosťovania s najslávnejšími tanečníkmi, na mnohé glamour fotenia pre dizajnové časopisy a samozrejme aj osobné stretnutia a spomienku na plachú študentku z Bratislavy.
„Nina Poláková ako absolútna kňažka prepnutých nártov a vládkyňa minimalistického pohybu pre dlhú stopáž, kedy tancuje oné spomalené dueto.“ (Hans van Manen – Adagio z Grosse Sonate für Hammerklavier).
„Mary Vetsera. Oslnivá „technikárka“ Poláková, ktorej žiadna arabeska či penchée nie je dosť hlboké našla postavu, ktorú akoby ako dôkaz svojich schopností a javiskového talentu vybavila herectvom prvej ligy. Jej magnetizmus, ktorým je nepochopiteľne aj pre seba samú priťahovaná k Rudolfovi, jej nedáva spať, núti ju myslieť na neho, prežívať žiar lásky, ako si to nazýva a dostať sa do jeho blízkosti. Od prvého stretnutia, ktoré je skoro nepostihnuteľné v tom mumraji svadby v prvom dejstve, je zasiahnutá spaľujúcou vášňou a presvedčením, že je predurčená pre tohto muža. Otravnou okľukou sa k nemu dostane. Prichádza v negližé a kožuchu, ktorý zhodí a padá mu do náručia ako oltár, na ktorom má vykonať svoju liturgiu. Je dobre zainteresovaná na tom, čo má princ rád. Nebojí sa skoro masturbovať s nabitou pištoľou a maznať sa s lebkou. Temná hra, dnes taká obľúbená medzi artefaktmi smrti a erotickou rozkošou, jasne definuje prerod dievčinky, ktorá je naivná a hlúpa a podivne mystickej lásky, ktorá vedie túto zblúdilú dušu k pocitu oprávnenosti tohto citu. Prepadnutá predstavou lásky a budúcnosti s princom robí to, za čo by sa iné hanbili. A dávno utiekli. Poláková ide vo svojich technických možnostiach tak ďaleko, že niektoré figúry vedie k takej dokonalosti, že aj londýnska Mary – Mara Galeazzi by jej mohla závidieť (v záverečnom duete v zdvíhačke ide tak ďaleko, že ešte aj trup skláňa k prepnutej nohe a vracia sa späť kontrakciou brušných svalov). Je kňažkou rozkoše, je bohyňou smrti, je oddanou slúžkou Rudolfa. Poláková a Hatala v záverečnom pätnásťminútovom duete na hranici fyzických síl a ľudských možností predvádzajú extatické finále tohto danse macabre. Brilantne ako skúsení interpreti traktujú jednotlivé sekvencie do neustále dramatického toku.“ (Kenneth MacMillan – Mayerling)
„Poláková nezahodila žiadnu šancu, ktorú choreograf svojej baleríne v úlohe dievčiny Júlie ponúka. Poláková s nevšednou samozrejmosťou a nenútenosťou obsiahla scény a jej tancovanie získalo punc prirodzenosti a osobnostnej interpretácie. Celú dobu udržuje zvláštny umelecký status quo. Nie je tu pocit, že nejaká umelkyňa hrá svoju postavu, ale je tu len táto postava. A nielen to. Zdá sa, že tá postava je komplexná. Túto figúru robí preto, že tým vyjadruje to a inú zase preto, lebo to znamená iné. Aj najťažšie figúry Poláková kreuje prirodzene a autenticky. Jej postava sa logicky vyvíja ako žiada príbeh, ale má vždy niečo hlbšie pod povrchom. Jedným z vrcholov interpretácie je obťažná scéna; variácia s jedom. Tu totiž Cranko nestavia „žiadnu“ choreografiu, ale ilustruje vnútorný stav hrdinky, čo je ťažšie, než prezentovať a naskladať k sebe kroky. Túto variáciu by mohla tancovať aj činoherná herečka, skutočne tam nie je nič pre primabalerínu, je tam ale mnohé pre ženu, pre herečku, pre charizmatickú javiskovú osobnosť. Dôležitá dynamika takýchto scén je pre Polákovú vlastná. Dokáže diferencovať jednotlivé pohnútky, budovať podtexty a dať im naliehavosť i logické plynutie. A čo viac, dokáže tieto výrazové prostriedky harmonicky prepojiť so svojimi oslnivými arabeskami, keď ani jedno ani druhé nepôsobí cudzorodo a nenáležite.“ (John Cranko – Romeo a Júlia)
„Aurora predviedla oslnivé entrée. V allegrovom tempe dotiahla všetky figúry k dokonalosti a hlavne svojimi vysokými a oslnivými pas de chat plávala priestorom. Ružové adagio dalo oslnivý vrchol. Poláková v ňom okrem roztomilej dievčiny predviedla vrcholy svojej baletnej techniky. Vedľa oných slávnych miest, na ktoré číha divák znalý remesla, jej to Wright ešte skomplikoval, pretože akoby úkladov o jej balance nebolo dosť, v rôznych kľúčových a hudobne vhodných momentoch doplnil dramatické zastavenia, kedy interpretku Aurory núti zastaviť sa v pozícii Sur le cou-de-pied. Poláková je brilantná. Pri výmenách gavalierov pomaly a majestátne zmenila ruky do tretej pozície a tancovala ďalej. V kritickej variácii, ktorá nasleduje po tanci priateliek, Poláková opäť predviedla vrcholnú formu, pomalé miesta precízne s ostrými nohami striedala s vysokými arabeskami a furioznou rondou.“ (Peter Wright – Spiaca krásavica)
„Tretia dvojica je „traumbesetzung“. Nina Poláková a Roman Lazík sú dokonale zohraný pár. Neexistuje žiadna bariéra medzi týmito dvoma silnými javiskovými osobnosťami. Dynamickí, plastickí tanečníci, silne muzikálni, až naratívne básnickí. Poláková s dokonalými líniami, Lazík aj v komornom adagiu dokázal uchvátiť pár sekundami bolestného poznania, že zostal sám, keď stojí na rampe a díva sa do diaľky, zatiaľ čo Poláková s čiernym anjelom pláva priestorom. To už je vysoká škola interpretácie. Nie banálneho, formálne vyjadreného precítenia „len“ tancovaním. Ale skutočne budovanými podtextami k zdanlivo abstraktným tanečným figúram. Dantzing, ktorý videl v svojich krokoch realitu i celé univerzum, by bol ich tanečným kozmom nepochybne uchvátený.“ (Rudi van Dantzing – Vier letzte Lieder)
„Polákovej Odetta oplýva všetkým, čo si rola žiada. Jej postava a línie tela svetovej baleríny je doplnená čistou technikou, ktorá neukáže žiadne fyzické ani technické limity. Poláková má skok aj rotáciu. Navyše má slovanskú dušu, ktorá čoraz viacej dáva adekvátny výrazový register jej predvedeniu postáv, ktoré tancuje. Jej dokonalý aplomb a schopnosť koncentrácie napätia i energie do seba samotnej a toto magické zhmotnenie núti diváka uveriť predvádzanej ilúzii a stotožniť sa s ňou. Jej adagio-vitá, hypnotická Odetta v mesačnej noci, kde sa na chvíľu zastavil čas, keď konečne prišiel k jazeru ten pravý muž ochotný sľúbiť jej vernosť a pokúsiť sa zničiť kúzlo, z nej činí éterickú vílu, ktorá chce dosiahnuť spásu. Netlačí do výrazu ťažko skúšanej chudinky z ľudského sveta, ktorá je zakliata do zvieracej podoby, ale veľmi jemne, zvnútra vytvára idealizovanú bytosť rozprávkového charakteru s črtami človečenstva, ktorá dokáže ešte lkať a nariekať, svojimi slzami orosiť vodu temného jazera. Ako v snovej pasáži prebieha stretnutie Princa s oslnivými vysokými arabeskami Polákovej, krásne vytočenými nohami, vysokou kultúrou pohybu. Gestická pasáž, keď rozpráva princovi svoj osud je silným momentom, na ktorom veľmi často zlyhávajú mnohé baleríny, keď iba spartakiádne ukazujú čo sa naučili na sále. To u Polákovej neplatí. Jej mimoriadny vnútorný pokoj, akési abstraktné kladenie baletných figúr za seba v bezčasí, vyžaruje zvláštny hypnotický moment. Odíliu tancuje ako heroíny cárskeho baletu. Jej nekonečný balance, ktorým uzatvára všetky promenády, koruna v pohybe keď zostane v póze, aby následne plynule prešla do ešte oslnivejšej figúry, prekrásne port de bras, ktoré robí plastickými strohé elegantné línie, to je mimoriadny výkon. Variácia Odílie je poctou baleríne, ktorá naháňa strach. Neuveriteľný začiatok, ktorý prechádza do technickej skúšky dokonalosti, diagonála s pas balloné sauté, a aby to nestačilo, triumfujúca Odília spečatí svoju mágiu talianskym fouetté, kde Poláková vždy attitude croisé zakončuje s dlhou korunou, kým znovu naberie force a pokračuje. Takúto manifestáciu diabolského talentu k hypnotizovaniu nielen Princa ale aj publika, je možné ukončiť len dokonale predvedenou kódou. Polákovej sošné, extrémne rýchle a precízne fouetté s diagonálou to činí. S neuveriteľnou gráciou a mágiou Poláková vysiela erotické vlny, vášeň i odmietanie Princa, stupňuje jeho žiadostivosť až k tragickému finále, kedy Nurejev necháva ešte malý valčíkový dôvetok a Odília si užíva záujem pomýleného Princa.
V poslednom stretnutí pri jazere je to už opäť iná postava. Žiaľom zlomená Odetta, ktorá stratila nádej na svoju záchranu a ťahá princa preč zo zapovedaného územia, kde mu hrozí smrť. Nepodobne našej Rusalke, sa však Princ nechce vzdialiť ani za cenu života. Bez milovanej bytosti, už stráca jeho žitie zmysel. A tak ho vedie jeho milovaná v ústrety smrti a keď poslednýkrát en pointe sa chveje na skalnom útese nad rozbúreným jazerom, motív zmierania okupuje už pocit niečoho vyššieho tak, ako plynú Polákovej lietajúce ruky, ktoré nad mrakmi hľadajú milované slnko.“ (Nurejev, Petipa, Ivanov – Labutie jazero)
Ikonickým Labutím jazerom, snom všetkých dievčatiek je ideálne zakončiť tento kaleidoskop. Mini kaleidoskop. Samozrejme je tu ešte Manon, Raymonda, Kitri, Giselle i ďalšie desiatky postáv. Dnes to už nie je postava, ale poslanie a úloha. Umelecká riaditeľka baletu SND. Zostáva popriať Nine Polákovej šťastie na výber spolupracovníkov, aby mohla svoje vízie šéfky realizovať. Návrat zo sveta domov v dobe reštrikcií a zložitej kultúrnej politiky okolo SND iste nie je ideálne uvítanie.
Zostáva taktiež poďakovať a zaželať, nech tá vášeň tancovať, ktorá ju hnala do sveta sa teraz premení na vášeň, s ktorou prekoná prekážky a svoje skúsenosti a kontakty pretaví v novú éru národného baletu.
Foto: Ashley Taylor / Wienner Staatsballett