Pred pár týždňami som písal, že je najlepšie sledovať mená režisérov, dôkladne si pozrieť fotky a naštudovať si, na čo si chcem vlastne kúpiť lístok, aby som nemal v divadle šok, sklamanie. Zdá sa, že stredoeurópske divadlá valcuje chladný sever. Calixto Bieito pripravil v Oslo strhujúcu novátorskú Toscu pre toto storočie, v Helsinkách zase inú Toscu pripravil ďalší významný režisér Christof Loy. Ten sa etabloval svojimi výtvarne vyhranenými inscenáciami, ktoré netrpia prehnanými ornamentmi, ani šokujúcimi posunmi v oblasti vzťahov medzi postavami a zostávajú verné libretu i skladateľovi. Ale čistý dizajn inscenácie ich posúva k súčasným trendom, ktoré na javisku vládnu.
Inscenáciu zaznamenala aj televízna stanica Arte, takže si ju môže pozrieť každý. Ale stojí za to? Vedľa extravagantného a na dreň idúceho Bieita, je táto Tosca niekde medzi klasikou a modernou, medzi zážitkom a nudou. Je to skvelá ukážka prístupu, ktorý ani neurazí, ani nenadchne. Má zmysel takáto opera? Divák dostane svoju porciu drámy, režisér si uchová svoj štýl. Alebo skôr režisér nič moc nevymyslel? Loy pracuje s motívom divadla na divadle, ktorý je umne zaonačený. Pretože postavy sa nescudzia, nevystupujú z rolí, túto funkciu nahradzuje scénografia, kedy v druhom dejstve príde v inak realistickej miestnosti akýsi divadelný záves, povedzme opona, ktorý postavy vytrhne z hry v realite a prenesie ich do nejakej „inej“ roviny. Tento prvok sa opakuje aj v treťom dejstve v gigantickom duete Toscy a Cavaradossiho, ktorý je skutočne viac oslavou belcanta a hlasov než drámou, ako ju Puccini vystihol v dejstve druhom. Dalo by sa uplatniť myslenie režiséra Loya v zmysle, že Tosca stráca nad sebou a vývojom kontrolu.
„To, čo si Tosca predstavovala, že sa môže stať len na pódiu, sa zrazu stáva realitou,“ hovorí Christof Loy. „Tosca stráca kontrolu a ona musí čeliť realite, ktorú si nikdy nemohla predstaviť. Všetko okolo sa mení na nočnú moru.“ Pekné slová, ale realita na scéne nie je tomu príliš naklonená. Najlepšie vychádza režisérovi druhé dejstvo. To je osviežujúce, v dramatickom nerve boja medzi Toscou a Scarpiom úchvatné. Vysoko fyzické herectvo, široký pôdorys mizanscény, až sa chce divákovi Toscu, teda jej interpretku ľutovať, že pred vysokým „cé“ ubehne dvadsať metrov a rozhodí si bránicu. Pôsobivé je postupné obnažovanie v zmysle mnohých symbolov. Nielenže sa postupne vyjaví o čo Scarpiovi ide, ale aj hlavná hrdinka stráca svoje ochranné prvky – šat. Extravagantný barokový kostým, v ktorom príde do paláca – prečo nie? – však niekde v jeho dvorane spieva, vystupuje v oslavnej kantáte, jej Scarpia rozorve a ona skončí bezbranná. Fyzická aktivita spevákov je vždy na javisku pôsobivá. Keď sa im dá veriť, že trpia, zadýchajú sa, sú na pokraji sĺz či zrútenia ako postavy, ktoré stvárňujú. Lenže táto koncepcia Loya nedrží úplne pokope ako celok. To, že Tosca je divadelná diva a spočiatku ocitnúť sa v pavučine intríg Scarpiu neodhalí a zaplieta sa do svojich bohatých emócií od žiarlivosti, či naivity, je základom každej Toscy. Slová režiséra nie sú ničím prevratným. Rozhodne Loy v tomto boji Toscy o záchranu milenca, o zlomenie okov tyrana a vlastne v dnešnom poňatí uchyláka Scarpiu, neprekračuje bežnú inscenačnú prax. Jeho slová sa skôr hodia pre ikonickú inscenáciu Toscy Nikolausa Lehnhoffa z Amsterdamu, kde v druhom dejstve s gigantickým štýlovým showroom-om Scarpiu, v akomsi glamuróznom štýle tretej ríše vytvoril omnoho bezútešnejší svet na pomedzí nočnej mory a reality. Iste si mnohí spomeniete na nezabudnuteľnú scénu vraždy policajného riaditeľa, keď pozornosť diváka bola upriamená na jeho smrteľnú agóniu a režisér Lehnhoff zatiaľ schoval schody, ktoré viedli do podzemnej sály na scéne a boli miestom mnohých kľúčových akcií. A keď Tosca zdesená svojim činom chce konečne odísť z tejto izby sĺz, ako ju nazýval sám Scarpia, nemá kadiaľ zmiznúť, pretože schody sú preč. To je divadelný moment, šok, vzrušenie, efekt. To je tá hranica stavu Toscy, ktorá už štyridsať minút bojuje o svoju česť a dva životy, keď zrazu smrťou tyrana má byť zachránená ona aj maliar, stáva sa väzňom.
Bohužiaľ, napriek mnohým pekným miestam táto inscenácia nedosahuje predchádzajúce kvality Loyovej práce. Svojím spôsobom inscenáciu oslabuje aj príliš evidentné šetrenie na výprave, kedy malé zmeny realistickú scénu menia z kostola na palác Scarpiu. Využívať steny a segmenty univerzálne je v poriadku, ale nemalo by to byť okaté a pôsobiť ako snaha ušetriť rozpočet. Idea využitia divadelnej profesie hlavnej hrdinky pre spletitý labyrint nebola zlá. Ale režisér mal poriadne zapracovať s fantáziou a rozohrať situácie tak, aby ich doviedol k vrcholu dynamiky a invencie. Záverečná poprava, ktorá skutočne pôsobí ako na scéne v niektorom z predstavení slávnej speváčky Florie Toscy, je výborný začiatok ako inscenovať túto teatrálnu popravu maliara. Lenže opäť je to všetko. Nič už Loy neprinesie, nepredvedie. Navyše kostrbatá réžia je tu už úplne podivná, keď toľko vojakov a policajtov na scéne nie je schopné v tomto aranžmán chytiť rozrušenú Toscu a zabrániť jej v skoku do priepasti. A prečo si vyzlečie plášť? V stave najväčšieho šoku, že ju Scarpia dobehol a jej milenec je mŕtvy, si vyzlečie plášť. To si myslí, že v kabáte by sa jej samovražedný skok nevydaril? Toto sú drobnosti, ale takéto drobnosti a detaily tvoria práve podstatu týchto inscenácií, ktoré sú sledované zrakmi celého sveta a musia byť minimálne stopercentné.
foto: Heikki Tuuli
