Deti sa tešia šiesteho decembra na ráno, čo im nadelí Mikuláš. Dospelí sa tešíme na večer siedmeho decembra. Deň po Mikulášovi má totiž sviatok svätý Ambróz, ktorý je patrónom Milána a už storočie v tento deň novou premiérou za účasti osobností spoločenského, kultúrneho i politického života La Scala otvára svoju divadelnú sezónu. Tento rok to bol darček vzrušujúco očakávaný. Nielenže dramaturgia siahla po obľúbenej Pucciniho Tosce, prizvala k režisérskemu naštudovaniu charizmatickú osobnosť Davideho Livermora, pred orchestrom stál umelecký šéf Riccardo Chailly a v obsadení sa u Florie Toscy objavilo elektrizujúce meno: Anna Netrebko. To je konštelácia požehnaná. Nemožno zabudnúť, že Chailly podobne ako v prípade Madama Butterfly, vytvoril akúsi pra-verziu opery, vrátil takty, ktoré Puccini neskôr vyškrtol a retušoval.
Čo dodať? – Bol to úplný a zaslúžený triumf. Orchester hral tak bravúrne, že diváci volali z hľadiska „Bravo maestro!“. Chailly vzrušujúco vyťahoval rôzne skupiny nástrojov, a tak chronicky známe miesta zneli omnoho zaujímavejšie. Poväčšine temnejšie, osudovejšie, rytmicky vypäté. Tam, kde sa iní hlavne v druhom dejstve ženú, aby fragmenty dialógov Scarpiu s Toscou nadväzovali, Chailly všetko napäto delil, každá pauza, každý uder tónu či rytmu mal svoj dramaturgický nerv. A nič sa nerozsypalo, dramatická súdržnosť bola naopak podporená.
Davide Livermore je úžasný režisér. Jeho inscenačný štýl je moderný a vzrušujúci. Má parametre hudobného divadla, netušenú a toľko potrebnú kvintesenciu inscenovania muzikálov, filmových postupov, hereckých akcií. Prvé dejstvo bolo absolútnym triumfom. Pohyblivá scéna (Gió Forma) rozohrala úžasné zákutia gigantického barokového chrámu Sant´ Andrea della Valle. Všetko neustále v pohybe. Už od prvých tónov, keď utečenec Angelotti rozrazí dvere do chrámu a v prítmí hľadá kaplnku svojej aristokratickej rodiny, aby cez ňu preliezol najskôr do krypty, kde mu sestra nechala šaty na prezlečenie, sa chrám stále premieňa. Vrcholom logicky je Te Deum. Konečne po rokoch útrap, možno ako pocta v lete zomrelému Zeffirellimu, vidíme monumentálne Te Deum. Toto je opera, sprievody, prepychové kostýmy, ohromujúce dekorácie, efekty. Hoci len na päť minút. Ale tak to musí byť, lebo tak je to správne. V sprievode idú gardisti, mnísi, šľachtici, klerici, miništranti, diakoni, preláti, kanonici, excelencie, eminencie, takto vyzerá cirkevná slávnosť. Nádhera. Úplne dokonalá scéna, triumfálne finále prvého dejstva.
V ďalších dejstvách je už režisér skromnejší a sústredí sa na drámu troch postáv. Palazzo Farneso, jeho hlavná sála s francúzskymi oknami na balkóny v tmavom dekóre je podmanivá a zlovestná. Fresky na stenách, ktoré sa v miestach, keď sa Tosce priťažuje pohybujú, dokresľujú bezútešný a tragický pátos. Svoj priestor tu už dostáva symbolika, fyzická aktivita, či využitie napríklad speváčkiných šatov, ktoré akoby sa omočili v krvi; červený ornament na hodvábe zelenej farby, predznamenáva pád divy.
Tretie dejstvo opäť dostáva pohybovú energiu a gradáciu. Na točni postavená stavba s časťou hradby a krídlom anjela sa rôzne otáča a ukazuje rozmanité prostredia. Vďaka dômyselnej projekcii v úvodnej náladotvornej hudbe svitania, z krídla pod dojmom tragických tónov hudby odlietavajú pierka. Nádherný efekt. Primeraný a dômyselný. Vrchol režisérovej bezbrehej imaginácie je záver. Ak sa dnes už zbožne modlíme, aby sme sa dočkali efektu, že Tosca sa zrúti do priepasti, pretože také niečo konvenčné režiséri nechcú, Livermore nám ponúka dvoj efekt. V kľúči inscenácie, kde sa kulisy pohybujú s hudbou, menia svoje pozície a ukazujú nové a nové priestory a uhly, v ktorých my diváci na statickom mieste vidíme interpretov, režisér nám ponúka pohľad z neba, z výšky na Toscu padajúcu do priepasti. Neopísateľný efekt, ktorý diváka zmrazí a nikdy naň nezabudne.
V premiérový večer sa veľká Netrebko zdala akási rozrušená. Akoby sa nemohla dostať na svoje mimoriadne výkony. Herecky akoby nevedela prekročiť z bežnej rutiny a tradičnej Toscy k nečakaným prežitkom. Úžasný moment, možno náhodný, boli rozochveté ruky ako Tosca rozliala karafu s vínom. Také momenty zrazu svojím rytmom, reakciou tela, prekonajú rozumové herectvo a vnútia divákovi vieru v postavu. Obľúbené repliky v druhom dejstve, na ktorých speváčky často dokazujú svoj osobný pohľad na hrdinku, prešli bez väčších noviniek. „Solo, si“, „Nel pozzo…nel giardino…“, „Assassino!“, „Quanto?“, „Ti soffoca il sangue?“ , „È morto! – Or gli perdono!“, či „E avanti a lui tremava tutta Roma!“ V druhom dejstve ju navyše pred vraždou vykoľajila malá chyba, keď si poplietla vety a miesto oznámenia, že chce milenca navštíviť a povedať mu sama o fingovanej vražde (Voglio avvertirlo io stessa.), zopakovala predchádzajúcu repliku (Chi m’assicura?). Tým nabúrala odpoveď Scarpiu a Spolettu. Pohotový Luca Salsi Scarpia sa však nedal rozrušiť, počkal si na správne miesto a oznámil Netrebko, vydesenej k smrti tým čo spôsobila, že ju na Anjelskom hrade budú očakávať o štvrtej. Aj to je kúzlo živého predstavenia. Najviac ma zaujal sympatický a výborne spievajúci Cavaradossi Fracesco Meli. Skutočne nádherný hlas, výborný herecký partner, javisková osobnosť. Už v úvode, ako ťažkú Reconditu Armoniu spieval s privretými očami, videl svoju milovanú Toscu, si získal pozornosť lyrickým nádychom a prežitkom.
Bol to oslnivý večer. Chaillyho verzia nepriniesla nič počuteľne prevratné. Pár taktov naviac v milostnom duete Florie a Maria v prvom dejstve, pár taktov navyše po modlitbe Toscy, viac kriku v scéne vraždy a po zistení, že Mario je zastrelený ostrými nábojmi návrat onej uhrančivej melódie, ktorú okrem svitania nad Rímom prisúdil Puccini ako Cavaradossiho listovú áriu. Napriek niektorým spomenutým výhradám, je to výkladná inscenácia La Scaly. Osudového domu múz, kamenného svedka toľkých umeleckých i ľudských osudov. Dôstojného partnera Tosce.
Foto: Brescia e Amisano
