Baletný súbor Národního divadla v Prahe vstúpil do sezóny už s novým riaditeľom Filipom Barankiewiczom. Prvá premiéra sezóny so zjednocujúcim názvom Timeless tak očakávane budila pozornosť všetkých, ktorí o balet a tanečné umenie v Česku javia záujem. Profesijne i divácky. Pán Barankiewicz už od júna mohol reálne formovať svoj súbor, angažovať nových tanečníkov, činiť personálne zmeny a táto sezóna je už celá jeho. Z premiéry je zrejmé, že vykročil šťastnou nohou, ale po toľkých rokoch monotónneho smerovania súboru je potrebný dlhší čas, aby sa zmeny a súbor transformoval a priblížil sa okolitým porovnateľným zahraničným telesám. Nové tváre je vidieť najmä v corps de ballete, prebehla rada vylepšení a premien, ktoré zostávajú divákovým očiam skryté, ale až teraz vlastne začína každodenná práca šéfa so svojím telesom na konkrétnych úlohách.
Nemal som zrejme šťastie a vybral som si zlý termín (12.novembra), pretože súbor nepôsobil akurát najenergickejšie a pri sile. Najlepšie tak napokon nedopadla logická „pecka“ večera Svätenie jari, ale Balanchinova Serenáda. V programe je uvedené, že Serenádu repetírujú traja skúsení baletní majstri: Nelly Danko, Michaela Černá a Alexej Afanassiev a oproti titulom, kde dámy hrali prím v minulej sezóne, je tu jasné zlepšenie. Milo potešil aj orchester pod taktovkou Davida Šveca, ktorý sám je žiadaným klaviristom a je vidieť, že má mimoriadny zmysel pre komornú hudbu, prácu s detailom i muzicírovanie. Čajkovskij znel zvukovo perfektne, rafinovane, sláčiky v onom ikonickom motíve v C dur, ktorý sa pravidelne vracia boli plné a rozvibrované, ako sa na širokú dušu a muzikalitu autora žiada. Alina Nanu, ktorej som často vyčítal nedostatky, našla v tejto partii svoje ja. Balerína oslnivo vysoko skáče, točí, perfektne zvláda Balanchinovu rýchlu pohybovú partitúru, jedna figúra sa vlieva plasticky do druhej, port de bras dopĺňa jej brilantné nohy. Vynikajúci výkon a veľký posun u tejto talentovanej baleríny. Nijako nezaostala ani Aya Watanabe, ktorá rovnako vnútorne i fyzicky predviedla Balanchinovo magické spojenie muzikality a pohybovej obrazotvornosti. Miho Ogimoto trojicu sólistiek doplnila charakterom svojej postavy temného anjela oslnivo omamne. Menšou partiou náročného tancovania mohla naplno rozohrať svoj výrazový ponor do charakteru a nálady. Giovanni Rotolo v celotrikote ukázal nielen fyzické prednosti aké tanečníci prvej scény majú mať: dlhé nohy, správne držanie tela, noblesu i eleganciu a schopnosť minuciózneho reflektovania nálady hudby a choreografie vo výraze.
Nedostatkom predstavenia je bohužiaľ svetelný dizajn. Či už je to čím ďalej lepšími reflektormi, či nevzdelanosťou a malým citom tvorcov, práve v takomto balete sa ukazujú limity techniky. Mäkké svetlo, ktoré jemne kreslí kontúry, ideálne osvetľuje tyl a šifón i telovú farbu pleti, neláme sa v tieňoch na tvári, je dostatočne hereckým svetlom aj náladotvorným, nevytvára parazitné svetlo na čiernom kabinete, ktorý obkolesuje scénu, sa s technikou super žiaroviek, spotov, inteligentných svetiel, wash led parov bohužiaľ stráca. V Svätení jari to bolo tiež nezvládnuté a tak horizont, ktorý buď zhasol či sa rozsvietil, žiadnu mystickú atmosféru do rituálu nevniesol. Separate Knots, ktoré si nasvietil priamo choreograf v spojení s choreografiou, to sa v divadelnej hantírke nazýva „pracák“.
Ak v klasike existuje titul, ktorý má nespočetne verzií a výkladov, je to Labutie jazero. V „modernom“ rangu je to Svätenie jari. Verzia Glena Tetleyho je jedna z najzaujímavejších. Nielen choreograficky, ale hlavne dramaturgicky. Za prvé – ako obeť rituálu volí muža, na rozdiel od väčšiny, kde jar a jej obeť symbolizuje žena. Tu je to mladý silný muž, ktorého sila sa má vtesnať a skropiť pôdu, aby matka príroda krvou človeka, svojho pána a pokoriteľa naplnila svoje cievy a črevá a dala vzniknúť novému životu. Druhým, dramaturgicky vzrušujúcim prvkom je dvojica rodičov vyvoleného, ktorá dodáva dráme a rituálnemu celebrovaniu mystéria ľudský charakter, pretože reprezentuje pocit životu človeka vlastný, a tým je strata. Možno strata pre vyššie dobro, pre vyšší zámer, obetovanie toho najdrahšieho, ako barbarskú obeť na ukojenie krutých pohanských bohov. Tretia zaujímavosť je nielen nadvláda pánov na scéne a potlačenie dámskeho tancovania, ale celkové rozdelenie partov, keď Vyvolený má dve gigantické variácie, a stred, keď sa hudba prelína z adorácie zeme do rituálu, gigantické dueto rodičov.
Je trochu sporné hrať tento balet na malej scéne historickej budovy. Priestor chýba. A čo je horšie, že chýba tiež orchestru. David Švec a orchester robia čo je v ich silách, ale bohužiaľ obsadenie pre veľký orchester v mini priestore historickej budovy oklamať nejde. Stravinskij trpí. Ten požadoval gigantickú sekciu nielen tradičných nástrojov v symfonickom orchestri, ale posilnené dychové nástroje (napríklad tri druhy klarinetov) a gigantické teleso bicích. Budova Štátnej opery citeľne chýba, ale Národné divadlo by sa malo s podobnou stratou vedieť vysporiadať alebo profesionálne zareagovať a buď nájsť pre dielo lepšie podmienky, alebo s ním počkať, kým nebude mať svoju priestorovú situáciu späť pod kontrolou. Prvá scéna štátu by mala ikonickú skladbu 20. storočia, navyše v mimoriadnej choreografickej verzii Tetleyho, prezentovať s puncom hudobného i tanečného sviatku.
Ani súbor ešte na podobné dielo nedorástol. V snahe dodržať všetky formácie a kroky, dostať partnerov/ky do zložitých figúr, sa vytratila emocionálna hĺbka diela. Nielen u zboru, ktorý vytvára fascinujúce obrazce a mizanscény, ale aj u sólistov. Ondřej Vinklát v extrémne obťažnej role predvádza celý ohňostroj pohybov, nechýba mu plasticita, ale výnimočne mnohým miestam chýba jeho typická herecká sýtosť a hĺbka prežitku. Už v úvodnej variácii nie je zrejmé, čo sa v ňom deje. Ukladá figúru k figúre, ale táto rafinovaná variácia neprináša informáciu ani emóciu. Vie, že umrie? – Že je vyvolený? Má strach? – Lúči sa so životom? (…) Vinklát má mimoriadny talent a snáď počet repríz mu umožní rozvinúť šírku a paletu emócií tak, ako rozširuje svoje pohybové majstrovstvo. Výborná je dvojica Matěj Šust a Jonáš Dolník. Nielenže spolu ladia, ale aj dýchajú a počítajú zložité rytmické zmeny a ich skokové pasáže patria k žiarivému kontrastu choreografových zemitých krokov.
Najsugestívnejším v rovine prežitku sa tak stal Michal Štípa. Jeho otec si našiel mnoho dojemných miest, ktorými sa tanečník z postáv princov dostáva k inej dimenzii svojho javiskového bytia. Výtvarným umením, barokovými obrazmi inšpirované figúry, ako celuje, podopiera svojho syna, patria k najdojemnejším miestam diela a zaujmú viac než vysoké skoky, či zložité partnerské figúry javiskového mumraja. Štípa potvrdzuje, že jeho skúsenosť umelecká i ľudská má netušené dimenzie, ktoré si mnohokrát minulá prax obsadzovania tanečníkov nevšímala. Ešte sympatickejšia je pokora a odhalenie, s akou tanečník odhadzuje estetické klišé a ukazuje silného, ale smútkom vyšinutého rodiča, ktorý napokon v náručí odnesie svojho syna na imaginárny oltár mystérií smrti.
Najväčším problémom večera je balet Separate Knots Emanuela Gata. Národné divadlo musí ukazovať priamo celú šírku tanečného umenia, ale musí vedieť aj ustrážiť, čo je vhodné a čo už nie. Kristýna Němečková, ktorá triumfovala u Godaniho, sa isto nevrátila do Prahy zo zahraničného angažmán preto, aby sa plazila po podlahe, či v akomsi plié a výpade ako mím zbierala imaginárne kvietky, alebo trasľavými rukami odháňala muchy. V programe, ktorý je dobre pripravený sa píše, že Gato „skúma vzťah medzi hudbou a tancom“. Čo skúmal tu, vie asi len on sám. Tak nemuzikálny pohyb sa vidí málokedy. Celý duet je vykorenený od hudobných vzruchov či agogiky Chopina. Dámy môžu toto dueto zatancovať na Chopina, Šostakoviča, Pärta i U2. Nič by sa nestalo a nič by sa nezmenilo. Toto je skutočne (ne)podarené a názov timeless v ironickom zmysle vystihuje to, čo som videl. Nie je to tragédia, keď vlani nikomu nevadilo, že abonenti a diváci prišli o premiéru Nacha Duata. To bola tragédia. A za neprofesionalitu, keď v divadle kde má byť technické riešenie kvôli skladbe repertoáru, hracím dňom, technickému riešeniu, výrobe jasné minimálne rok dopredu, pár mesiacov pred premiérou zistili, že to nejde, mali padať hlavy.
Otázkou pre vedenie je; či model baletného trojvečera je najšťastnejší? Či postupne od neho neupúšťať. Národnej scéne pasujú výpravné celovečerné, emotívne balety, ktoré obyvateľ Česka nemá kde inde vidieť, lebo ND má ten dar, že má najväčší rozpočet a najlepšie možnosti umelecké i technické. Spočítať si tri honoráre za licenciu, choreografa, výtvarníkov, naštudovanie, by možno vydalo na jedného celovečerného Neumeiera, Ratmanského, Petita, Eifmana, Nurejeva. Barankiewicz okrem personálnej politiky stojí pred najvážnejším rozhodnutím, či sa snažiť ukázať publiku to, čo zameškalo prostredníctvom kratším diel a teda väčšej pestrosti repertoáru, či rehabilitovať klasiku a neoklasiku v tej podobe ako ju divák, ktorému chýba, vyhľadáva v kine pri prenosoch z Ruska, Paríža či Londýna. Po pätnásťročnej hegemónii sa vytvoril logický priestor vrátiť divákovi to, čo mu chýbalo. Veď v súčasnosti nemá súbor v repertoári jediný klasický balet, ktorý vyzerá tak, ako má takýto titul vyzerať a súbor by s ním mohol prezentovať svojich tanečníkov aj v zahraničí. Už nasledujúca premiéra Barankiewicza Márna opatrnosť v súčasnosti najlepšej verzii Fredericka Ashtona avizuje, že nový šéf kráča správnym smerom. Pán Barankiewicz už za svojho pobytu v Prahe správne pochopil mnohé túžby a v decembri sa vracia aj Luskáčik v redakcii Yuriho Vámosa.
Ešte na jedno nebezpečie by si mal nový šéf dať pozor. Jeho umelecké korene sú silno zapustené v Stuttgarte. Český divák nie je nemecký divák. A nie všetko čo funguje tam, môže fungovať tu. A zároveň každé dielo starne. Bohužiaľ, je to vidieť. Aj oná krásna Serenáda v mnohých miestach už je len pripomienkou dobových postupov. Tento nebezpečný precedens glorifikovať, alebo lepšie povedané mumifikovať, určité diela v umení, ktoré sa tak rýchlo vyvíja, neprináša nič dobré. Je treba poznať jednotlivé epochy, školy či slohy a štýly, ale treba dobre rozlišovať o čo sa starať a čo je historická epizóda. Možno by mohol uzrieť čas, aby sa v Česku zrodil potenciál a živná pôda na vznik diela, ktoré bude české. Nie tvorcom, naopak svetový tvorca by sa žiadal, ale témou. Bohatá česká literárna knižnica, osobnosti hudobné, poskytujú skvelé východisko pre vznik diela, ktoré bude reprezentovať národnú identitu a étos a stane sa rovnocenným partnerom i národným klenotom vedľa Giselle, Romea či Onegina.
foto: Pavel Hejný
