Vo Viedenskom štátnom balete, sme si už na dramaturgickú pestrosť zvykli. Odkedy prišiel do funkcie Manuel Legris, začali sa objavovať v repertoári základné baletné diela i klenoty, ktoré napodiv vo Viedni nikdy nevideli. Nový baletný trojvečer nemá názov, ale dal by sa nazvať „The best of British Ballet“. To najlepšie z britského baletu. V širokom oblúku sa predstavujú diela troch velikánov. Kennetha MacMillana, Fredericka Asthona a prítomnosť zastupuje Wayne McGregor. Predstavovať ich netreba, o ich talente hovoria ich diela.
Večer otvára MacMillanovo Concerto na Šostakovičov slávny Klavírny koncert č.2, ktorý skladateľ dedikoval svojmu synovi Maximovi, aby ho pripútal k hudbe. Jednoduchá nálada, kedy sólista prvých päť minút hrá len jednoduché oktávy a až klasicistický orchester, ktorý si len tak žblnká, výborne otvárajú dielo. Slnečná pohodová nálada, tak vzdialená temnej skladateľovej tvorbe, inšpirovala MacMillana v jeho berlínskom období ku geometricky vyváženému dielu, ktoré je európskou obdobou symfonických baletov Balanchina. Prvá a tretia veta ťažia zo spojenia sólového páru a geometricky členeného masívneho zboru. Súboj sólistov – klavíra s orchestrom – ansámblom, poskytuje zábavné a pôsobivé mizanscény. Nedajme sa ale zmiasť. Táto spartakiádna aktivita súboru, vyžaduje vysokú kvalitu súboru a technickú perfektnosť. Inak by nastalo fiasko. Viedenský corps de ballet je pripravený a tak sa koná príjemný zážitok. Veselé hmýrenie, extravagantné sóla na kadenciu prvej vety (Nikisha Fogo a Denys Cherevychko), súboj sólistov a zboru členeného do pôdorysu štvorca, sú veľmi muzikálne a svieže prvky. Podobne ako dramatický nástup pánov po úvode, keď sa svetlá tonalita F-dur láme k h-mol. Protipólom je monumentálne dueto na adagio II. vety. MacMillan bol už skúsený v svojich typických duetách, rok pred Concertom mal premiéru jeho nesmrteľný Romeo. Adagio staval choreograf pre svoju múzu Lynn Seymour a Nina Poláková v aktuálnom naštudovaní tiež pôsobí ako dokonalá múza. Stojí a prijme ponúknutú ruku partnera Romana Lazíka. Čas plynie a ona stále stojí na špičkách, zatiaľ čo Šostakovič vykúzli z C-dur dokonalú melódiu v dvoch taktoch, ktoré sa zaryjú do pamäti tak, že divák si ich bude žiadať počuť znovu a znovu. A Poláková voľnou rukou krúži ako vtáčím krídlom, tancuje touto rukou, zatiaľ čo nehybne stojí, či sa ukláňa, akoby zbierala silu vzlietnuť. Čo sa jej aj podarí v dvoch veľkých skupinách zdvíhačiek. Nádherné dueto a zastavenie. Očividná zrelosť obidvoch interpretov, vzájomná súhra a tiché spojenectvo robia z tohto miesta zastavenie mimo čas a priestor. Poláková a Lazík v tomto mieste, kde si buď sólisti duetom podrobia publikum alebo ho uspia, vyhrávajú a dokonca mnoho divákov dojmú. Vrcholné tanečné majstrovstvo dvojice, kde sa brilantná čistota formy snúbi s adekvátnym výrazovým a ľudským prežitkom i skúsenosťou. Navyše v tretej vete potvrdia aj svoje technické sólové majstrovstvo v škále piruet, jeté a efektných prvkov, ktoré patria k takejto kóde.
Druhý diel – opera Steva Reicha Eden, sa stala výborným základom pre balet Wayna McGregora, ktorým sa vyjadruje k téme modernej vedy a morálnej dilemy; čo môže vzniknúť v laboratóriu a čo už nie. Inšpirácia ovcou Doly, genetickým inžinierstvom ako nebezpečným nástrojom geniálnych vedcov. McGregor s obľubou tieto závažné otázky kladie do svojich diel. „Telo ako archív“, telo, ktoré si pamätá svoje nielen fyzické ale aj duševné otrasy či vzplanutia. McGregor je nepochybne veľkým súčasným choreografom, ktorý vytvoril svoj jazyk na báze klasického tanca, ktorý posunul ešte k vyššiemu levelu ako svojho času mladý Forsythe. Ukazuje, že v modernom tanci nestačí intelektuálne pozadie diela, či jeho výtvarná sugestívnosť, ale predovšetkým ide o telo tanečníka, ktoré musí makať(!). McGregorove excentrické vyosené figúry, rýchle švihy nôh, hlboké penchée, nebotyčné arabesky, energické skoky a neustále pnutie medzi tanečnými dvojicami, ktoré držiac sa zápasia o novú a novú figúru, ženie túto špeciálnu letiacu Reichovu hudbu dopredu. Divák môže cítiť energiu tanečníkov, ich peniacu krv, búšiace srdce, fyzickú námahu i radosť z allegrového nezastaviteľného pohybu. Súbor deviatich tanečníkov sa zhostil tejto úlohy skvele. Vynikajú hlavne atraktívni vrcholoví páni. Zsolt Tőrők je famózny. Jeho atletické telo je predurčené výbornou technikou, rýchlosťou švihov, prácou s energiou k takémuto štýlu tancovania. Fyzicky dokonalý mladík, je ideálnym stelesnením umelého človeka, ktorý prichádza na scénu z prepadliska, z nejakého podzemného laboratória ako dokonalá figurína. Jeho adagio s Nataschou Mair, ktorej chýbajú akékoľvek technické limity, je jedným z vrcholov. Podobne ako sýte a herecké tancovanie Francesca Costu, ktorý si akoby spieva s Reichovými vokálnymi sólistami a užíva si absolútne abstraktné a virtuózne pohyby. Nemožno zabudnúť na Masayu Kimota. Výbuchy energie prichádzajú, keď sa páni spoja do kánonu a pridá sa Tristan Ridel a Denys Cherevychko. Úcta MacGregora ku klasickému slovníku, ktorý ako vedec v nekonečnom rade čísel množí, odmocňuje a násobí, vedie k úchvatnému finále, keď sa mažú hranice pohlavia a v unisexovom kostýme preberajú tanečníci medzi sebou typicky dámske či pánske pohybové figúry. Kimoto súperí vo fouetté s Mairovou, pripája sa Cherevychko a páni striedajú v rýchlom tempe tour a la second, s piruetami. Je to fascinujúca show, podporená delikátnym svetelným dizajnom, projekciou, hudbou, scénickými artefaktmi. Je to oslava tela tanečníkov, ich schopností a je vrcholom ich celoživotného štúdia, čo sú schopní ako akrobati prezentovať.
Záver večera patrí klasikovi Asthonovi. Marguerite a Armand, ikonické dielo s výpravou oskarového Cecila Beatona pre Nurejeva a Fonteynovú. Slová, slová. Tak mnoho slov a to všetko preto, aby sa patrične opísal výkon Jakoba Feyferlika – úmyselne ho staviam na prvé miesto a Liudmily Konovalovej. Aby sa vyjadrila absolútna správnosť toho, ako tam ležala v napätom bielom tichu, pokrytá kaméliami a bozkami mladého milenca. Smrť nás zastihla vo víre udalostí Asthonovho krátkeho pohľadu. Až sa dojímame pri smrti prostitútky, ktorej Feyferlik venuje tie oslnivé arabesky, skoky, piruety nurejevovského svižného rázu s medzi krokmi a rýchlym striedaním a sádzaním vysokých nôh. Zakliesnení do seba v partnerských figúrach vyjadrujú si maximálnu mieru citu. Veľká balerína Konovalova a mladý, ozaj aj v skutočnosti mladý tanečník pred svetovou kariérou, Jakob Feyferlik. Oslnivý technický tanečník s hlbokým, úprimným prežitkom a emocionálnou šírkou. Pre romantika, ktorého myseľ je zastrená falošnými hodnotami, je najväčšou tragédiou lásky smrť (Lawrence Durrell). Konovalova v spleti figúrok parížskej smotánky ako Marguerita, v štylizovanej scéne, ktorá môže pripomínať arénu, kde je vedená k smrti. De Gourmont má pravdu keď tvrdí, že ten kto plače pre Oféliu, celkom stratil estetické cítenie. Koľko sĺz človek musel potlačiť cez spektákl. To sa dá aplikovať aj na Konovalovej Margueritu Gautier. Život s ňou, chuderkou, skoncoval už dávno predtým, než ju smrť vtiahla do svojho prúdu a urobila z nej nasiaknutú kaméliu medzi kaméliami. Od prológu, kedy sníva o návrate Armanda, cez stretnutie s Armandovým otcom, až po lúčenie s milencom a urážku na plese. Smrť je posledný detail, ktorý dodáva celému kusu jeho tvar – príliš absolútny a dokonalý bôľ Feyferlika v závere. Dokonalý tanečník, jedinečný zážitok. Nezdá sa to, ale choreografia je náročná. Čisté arabesky vedené z piatej pozície, celá plejáda skokov, tri náročné variácie a adagia. A samozrejme náročné tancovanie a rozbúrenú bránicu schovať za hereckým prežitkom. Veľký aplauz pre Jakoba Feyferlika!
Celý večer sprevádza hodnotný tlačený program ku predstaveniu a výborný výkon orchestra s dvoma krásnymi dielami, ako Šostakovičov klavírny koncert a Lisztova klavírna sonáta h – mol v úprave pre klavír a orchester pod taktovkou Valeryho Ovsyanikova. Rozhodne lepší dôvod pre návštevu Viedne než vianočné trhy, ktoré čoskoro začnú. Krásna ukážka povojnových dejín mladého britského baletu.
