Skrotenie zlej ženy od jedného z najsledovanejších tvorcov súčasnosti, Jeana-Christopha Maillota, v originálnej kreácii pre hviezdy a mladú generáciu Veľkého divadla v Moskve nemožno ignorovať. Pôvodne chcel Maillot dielo inscenovať s klasickou hudbou Scarlattiho, ale veľmi pružne a dramaturgicky zaujímavo zareagoval, že pre Moskvu by sa hodila hudba niektorého z veľkých ruských skladateľov, ktorej by publikum výborne rozumelo. To je jeden z prvých fascinujúcich nápadov Maillota. Vystavať vlastne novú hudobnú partitúru z neznámych skladieb veľkého hudobného giganta 20. storočia Dmitrija Šostakoviča. Maillot šiel náročnou cestou a musel preskúmať so svojim tímom ohromné kvantum skladieb a partitúr. Vybral totiž u nás prakticky neznáme skladby a melódie z filmovej hudby Šostakoviča. Niektoré pôsobivé pasáže bolo treba upraviť pre veľký orchester z komornej verzie pre plátno. V balete tak zaznejú úchvatné pasáže z filmov ako: Moskva-Cheremushki, Hamlet, Vstrechnyy, smútočný pochod z filmu Velikiy grazhdanin, Odna, Pirogov vedľa Presta – tretej vety IX. symfónie či z Komornej symfónie – kvartetu č. 4. Úžasné melodické nápady a ich moderné zvukomalebné spracovanie pre film sa výborne hodia pre dramatický balet s bohatstvom nástrojov pre jazzovú, filmovú hudbu, ktoré v bežnom symfonickom obsadení orchestra nenájdeme. Vynikajúcim hráčom v orchestri poskytujú skvelé sólové príležitosti. Vedľa predstavy o mase zvuku v Šostakovičových symfonických dielach je filmová hudba a jej výber pre balet priam subtílny a emocionálny. Nezabudnuteľné sú tri duetá Bianky s nápadníkmi (napríklad dych berúca romanca z filmu Ovod op. 97 – anglicky pod názvom The Gadfly) či všetky spoločné adagia Kataríny a Petruccia. Ukážková hudobná dramaturgia pre baletné dielo súčasnosti.
Maillot sa so svojim dramaturgom Jeanom Rouaudom zvláštnym spôsobom prelúskal touto podivnou Shakespearovou hrou. Mnohým divákom nikdy neprestanú vadiť vôbec nie vtipné momenty, ktorými Petruccio trápi Katarínu. To už nie je ani smiech cez slzy, ale zvláštna forma podrobenia, vzťahu medzi dominantným jedincom a snahou po submisívnom charaktere, ktoré dnes s obľubou oživuje film a literatúra, najlepšie v erotickej rovine. Maillot si našiel vlastný kľúč, ktorý je viac ľudský a sympatický. Balet rozpráva príbeh o stretnutí dvoch neuveriteľne silných osobností, z nich každá sa nakoniec ocitne v jarme toho druhého. Ale učiní tak z pravej lásky. Dôvodom pre ich neriadené správanie, rozpory, porušovanie sociálnych noriem správania je logický fakt, že žijúc medzi obyčajnými ľuďmi nikto z nich ešte nestretol seberovného. Jedná sa o dva albatrosy medzi kŕdľami vrabcov. Tu hovoríme o láske nad rámec prijatých noriem.
Petruccio, ktorý je bez prostriedkov, si zdanlivé uzavretie manželstva vykladá ako spôsob, ako prísť k majetku, a vezme Katarínu so sebou, aby mohol pokojne premárniť jej veno. Od prvého stretnutia je však u Maillota jasná línia okúzlenia Petruccia touto všetečnou ženou, ktorá sa nebojí. To znamená, že to v skutočnosti nie je semetrika ani nejaký nevychovaný vetroplach, ale je to pre neho pravá žena. Veno je jeho. Ale nie je to jeho skutočný poklad. Po sérii testov je presvedčený, že sa v Kataríne zmýlil a je to žena, ktorá je primeraná jeho bezrozmernej osobnosti. Nebol zlý. V druhom dejstve Maillot akoby sa vzdal veľkolepého tancovania, aby vystihol zložité útrapy, nie vonkajšie, ktoré Katarínu stretli, ale bolesť a útrapy duševné. Budovanie cesty partnerov – teraz už manželov – k sebe. Vlastne veľmi jednoduchými pohybovými a divadelnými prostriedkami buduje úchvatne bôľne napätie.
Nevídaná v balete je scéna, kedy Petruccio imaginárne rozloží oheň a ohrieva sa. Katarína to sprvu nechápe a berie to ako schválnosť, ale po chvíli pristúpi na jeho hru a na imaginárnom ohni mu dokonca uvarí čaj. Toto roztomilé blúznenie a skúšanie, či je to hra pokory, či je to skutočné počúvanie a zosynchronizovanie sa dvoch do jedného tela, vrcholí mystickým obradom svadobnej noci, ktorá prichádza nie násilne ako právo muža, ale ako vyvrcholenie hmatateľnej vášne, ktorú obidvaja k sebe už pociťujú. A ona sa nemýlila. Nemýlil sa ani on. Ak Katarína bola nižšie ako požiadavky manžela, nebolo to preto, že ho považovala za viac, ale preto, že obidvaja chceli, aby sa ich srdcia našli samé. Nevadí, že mesiac sa teraz nazýva Slnko, že sa hrajú s neviditeľnými potravinami, jedlom, bohatstvom. Nie sú v zmysle nudných manželov, ale sú to dvaja milenci – dve nebeské telesá ako slnko a mesiac. Kódexov správania v spoločnosti je mnoho. Petruccio a Katarína však môžu dýchať s úľavou, pretože prekonali povinnosť spoločnosti, že aj najodvážnejší sú nútení vyrovnať sa so všeobecne uznávanými pravidlami. V skutočnosti Katarína a Petruccio neobvykle hladko naplnili svoj osobitný sen, aby sa vymanili z každodenných koncepcií manželov.
Toto je majstrovský Maillotov vklad do témy od Shakespeara a prekonanie historizujúcej a dekoratívnej verzie Johna Cranka. A to je len krátke zhodnotenie. Viacvýznamovosť mizanscén, rafinovaná hra s tradíciou a novodobými schopnosťami tela a fyzického všeobecne, to všetko povyšuje inscenáciu ešte ďalej. Tak ako aj schopnosť oddeliť dôležité od činoherného a nezahltiť baletné libreto prílišným kvantom ornamentov, kudrliniek a postáv. Nesmierne pôsobivé je vykreslenie Bianky, mladšej sestry Kataríny. Jej traja nápadníci sú poctou baletu romantizmu, kde každý nápadník má jasnú charakterizáciu. Tu sa stretne bohatý, fešný a sympatický, neprebudený romantik Lucenzio. Zatiaľ čo jeden dá Bianke náhrdelník, druhý ju oslňuje svojou charizmou, Lucenzio jej prinesie len knihu. Motív ako z rozprávky, motív však natoľko silný, že v dráme je ako svieža voda. Maillot pod nohy hviezdam Veľkého divadla stavia svoju efektnú choreografiu. Zvláštne dokázal ustrážiť svoj osobitný súčasný pohybový slovník, aby ho ozdobil veľkými figúrami klasiky. Synchronizácia a spôsob vedenia pohybu tanečníkov tak vytvára úchvatné defilé a mimoriadne plastický prejav. Rozkošné sú baletné pantomímy, ktoré citujú známy slovník významov a gest. Už len spôsob, ako en pointe dámy excelujú a stoja, vyjadruje zvláštny veľkolepý svet. Nechýba excentrické gesto v port de bras, ktoré Maillot roky buduje a vyvíja. Tu sa však oproti predstaveniam z Monte Carla stáva nie ornamentom, ale akousi znakovou rečou vnútorných pocitov.
Úchvatné sú tri už spomenuté duetá, hlavne keď Bianku tancuje čerstvo menovaná primabalerína Bolšoho baletu mladá Olga Smirnova, stojaca pred svetovou kariérou. V nej sa preťala storočia trvajúca tradícia ruského baletu s mladou modernou ženou 21. storočia. Melancholické trio s Hortenziom, ktorého ako prízrak sprevádza možno jeho minulá žena a súčasná nadbiehajúca vdova, je zároveň predohrou k majstrovskému kúsku v adagiu Bianky s Lucenziom v dokonalej interpretácii Semyona Chudina. Od ochraňujúceho gesta, či akoby Lucenzio listoval v myšlienkach Bianky ako v onej svojej knihe, sa rozvíja adagio nevídanej pohybovej a poetickej krásy. Práve u Chudina Maillot dokonale mixuje veľké pánske klasické figúry, najlepšie vystrihnuté bez preparácie, a efektívny pocit súčasného tanca, ktorý rozpráva, a nie je tancom pre tanec. Vzruch a vynikajúce allegro prináša do príbehu pani domu Anna Tikhomirova. Jej nezastaviteľný tok pohybov a herecký šarm, s ktorým mladá balerína hrá prešibanú dámu stredného veku, vnášajú francúzsky šarm a esprit do pochmúrneho kráľovstva vydaja dvoch dcérušiek. Katarína v podaní Ekateriny Krysanovej je poctou divadlu a zároveň poctou baletu.
Zabudnite na Taylorovú, na činoherné herečky, na všetko, čo ste videli a mysleli. Myslite len na to, čo Krysanova prežíva. Na jej strihovú techniku prežitku, ako dokáže striedať nálady. Ako dokáže hrať bez toho, aby sme mali pocit, že je to dopredu hodne starostlivo, doslova brilantne nacvičená choreografia. Jej odovzdanosť do rúk partnera v náročnom prvom dejstve so zdvíhačkami je v ostrom kontraste k jej výrazovému registru. Veľké plátno kina potvrdilo všetko, čo sa divák môže len domnievať. Vášnivý bozk s Vladislavom Lantratovom prekonal aj skutočné divy strieborného plátna. A tým sme u Petruccia. Lantratov vytvoril figúru, ktorá nemá v repertoári pánskych tanečníkov predobraz. Inej, v type podobnej ani príbuznej postavy, v baletnej literatúre niet. Navzdory tanečníkovej baletnej postave pôsobí neobyčajne mužne a maskulínne. Lantratov totiž hrá skutočne každou časťou svojho tela. Od spôsobu, ako má na sebe nedbalo zapnutú košeľu, cez každý postoj až po tour en l’air. Spôsob, akým hrá improvizované hašterenie s Katarínou, ako strieda gagy proti prísnosti a dominancii, ako koncentruje napätie a dokáže sa celý povoliť a zmäknúť ako uhrančivá šelma čakajúca na korisť. Herecký koncert. A to je len prvé dejstvo.
Geniálna rošáda dvoch talentov v manželskom živote v dvadsaťminútovej scéne druhého dejstva je neopísateľná. Ak bol Nurejev osobnosť, Baryshnikov sa pretancoval až do filmu a high society, Lantratov je zrazu tanečník, ktorý má všetky jednotlivosti, ktoré jednotlivci milujú na svojich hviezdach. Postava, nie Lantratov, vyžaruje z každého póru jeho tela. Rodený javiskový typ, neobyčajne charizmatický a pokorný interpret. Už len spôsob, ako zatína predlaktie, aby ním naznačil svoju sexuálnu silu, predátorstvo, aby sa potom ako roztomilý chlapec hral pri ohníku, či ako očami preskočí iskra na Katarínu, keď ho pohladí po hrudi nižšie, než sa na slušnú manželku v spoločnosti patrí, a na konci prišiel na scénu herecky tak premenený, že bolo ťažké ho vôbec spoznať! Bravo!
Maillotov balet v jeho ľudskom rozmere a prívetivosti utlmuje (ako u neho mnohokrát) príliš dizajnová a chladná scéna a nevkusné prepjaté – prehnané – kostýmy, ktoré sú prehliadkou, ale nie dramatickým odevom v zmysle javiskového kostýmu. Scéna síce dokáže vytvoriť rôzne pôdorysy na javisku i prostredie, ale urputná choreografova snaha po čistom dizajne sa v takomto emotívne nabitom diele bije. Je to škoda. Večný boj o zachovanie tváre inscenátora navzdory faktu, že samotný titul by si žiadal niečo iné. Osobitné.
Skutočne si Bolšoj balet zaslúži toto pomenovanie. Veľký. To nie sú tanečníci z vyblednutých VHS kaziet. To sú mladí, talentovaní umelci schopní vložiť sa do služieb choreografa. Je to triumf pevnej vôle, odhodlania, pracovitosti a driny, ktorá nekončí s koncom pracovnej doby či piatkom. Veľké divadlo, ktoré sa napriek negatívnej reklame mení na moderný súbor, ktoré si však stráži svoj poklad, tradíciu techniky a tanečnej brilantnosti. Potvrdzuje, že modernu nemožno tancovať bez dokonalej klasickej techniky. Potvrdzuje, že nie je tanec či balet klasický alebo moderný, ale len dobrý či zlý.
V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz
