V poslednej dobre sme si zvykli na mimoriadne javiskové efekty. S vývojom javiskových technológií nás na scéne omračujú veľkolepé stavby, efekty, reálny oheň, dážď a celkom všeobecne fenomén vody. Keď pred pár rokmi Robert Carsen inscenoval Káťu Kabanovú na prázdnej scéne zaliatej vodou, bolo to ako zjavenie. Alexander Ekman svoje moderné Labutie jazero postavil taktiež na vodnej hladine scény, v ktorej sa k tomu uspôsobení tanečníci a choreografia čvachtali. Taliansky režisér a výtvarník Stefano Poda, ktorý sa behom posledných rokov dostáva do centra osobností opernej réžie svetovej triedy, vybral pre svoju inscenáciu Dvořákovej Rusalky taktiež ako dominantný prvok živel vody. Lenže to už nie je len centimeter vody, ktorým je pokryté javisko ako výtvarné gesto, či symbol, u Podu je voda skutočná, technologický zázrak, a to ako s ňou pracuje v hereckej práci so spevákmi katapultuje opernú inscenáciu do budúcnosti.
O citlivosti českého diváka k Rusalke by sa dalo písať do nekonečna. Odmietavé reakcie na moderné koncepcie, akokoľvek zaujímavé, divadelne funkčné, nemôžu zmazať akýsi kmeň DNA v českom človeku, o práve na Rusalku, na rozprávku, na realizmus a maximálne bukolické podobenstvo o nešťastnej láske vodnej víly. Poda, ktorý je svojim inscenáciám nielen režisérom, ale aj výtvarníkom a choreografom, možno podobne ako o pár generácií starší Bob Wilson, vygeneroval vlastný rukopis, ktorý sa dnes teší veľkej pozornosti. Opere ako grandióznemu žánru v jeho inscenáciách dominuje gigantická scénografia, ktorá je sama o sebe umeleckým dielom a režisér využíva masu štatistov – tanečníkov ako súčasť tento výtvarnej koncepcie, ako časť naratívu, ako zbor, živé tableaux. K Rusalke sa jeho rukopis geneticky hodí, pretože neznásilňuje predlohy, ale súčasnými technológiami ich posilňuje a rozpráva ako magické obrazy, ktoré rozhodne z pamäti nevymiznú.
Keď sa otvorí opona a žienky spievajú o svojich zlatých vláskoch nevidíme operné speváčky v poetických šatách, vidíme magickú vodnú plochu, z ktorej trčia hlavy vodných bytostí, ktoré spievajú, ale inak sú celé ponorené a plávajú vo svojej chladnej vodnej ríši. Že Vodník nielenže spieva, ale sa v tejto vode potopí, zmizne, odpočíva na hladine, v svojom náreku strieka vodu ako výbuch žiaľu, to je počin, ktorý sa režisérovi podaril nielen v rámci scénografie, ale aj v práci so spevákmi, že ich nadchol pre svoju koncepciu a oni skutočne vzali vodu za svoju. Z praktického hľadiska si nedokážem predstaviť obtiaže, byť štyridsaťpäť minút vo vode, spievať a hrať, v mokrom kostýme, s mokrou parochňou, strkať hlavu pod vodu a znovu spievať. Stefano Poda opäť prekvapil. Dodal Rusalke to, čo skladateľ vykúzlil v hudbe, vodný prvok, vodu, ktorá je bytostne spätá s postavami príbehu, je ich genium loci, je ich životom a v neposlednom rade ich večnosťou. Poda neukazuje Rusalku ako smrteľníčku v zmysle toho, že je to týraná žena, narkomanka, prostitútka, chorá baletka túžiaca po láske, ale ukazuje ju ako vodnú vílu, v tomto prípade doslova skutočnú.
Druhé dejstvo a svet človeka stavia v ostrom kontraste k vode, ako veľký labyrint technológií, akýchsi vodičov a infraštruktúry, kde však sú všetci ľudia rovnakí, povrchní, rozmaznaní, bažiaci po uspokojení. Rovnakí a podobní sú si ako rod človeka nielen mentálne ale aj vizuálne. Identita a jedinečnosť je potlačená kópiou a klonom. V tomto rozkrojenom a obnaženom hard disku Rusalka, bez hlasu, unikátna a jedinečná nie je vítaná, je jasným outsiderom. Fascinujúca ježibaba, ktorá je hrôzostrašná, predstavuje akýsi most medzi svetmi, rozum a charizma, úzku bránu a kruto zlomyseľnú šamanku. Pôsobivými vodnými bytosťami vytvára režisér abstraktné súsošia tiel, odetých do vláčnych mokrých textílií, ktoré zakrývajú sotva najnutnejšie genitálie, ale ako impulz vedú k úvahe o podobnosti našich tiel s ich, ako neustálu pripomienku nášho vzťahu s prírodou. Veľmi vtipne túto epopeju osviežujú hájnik a kuchtíčka, ktorí počas svojich výstupov neustále zbierajú z vodnej plochy odpadky.
Režisér ukazuje a opäť potvrdzuje, že dobrá inscenácia je o talente. Schopnosti vziať nápad, dokázať ho realizovať, nadchnúť preň svoj tím. Že nie je potrebné ísť na vlne toho čo sa dnes nosí, inscenuje, ale zostať verný svojej umeleckej licencii a poetike. Keď sa preklikám cez operavision, mezzo a ďalšie, straší ma pocit, že Stefano Poda začína byť osamotený medzi kópiami, priemernými plagiátormi a excentrickými ego maniakmi, ktorých spoločným menovateľom je snaha šokovať čo najblbšími nápadmi. Silná generácia režisérov zostarla, povedala svoje a nastáva výpadok v kreativite a talente zaobalený do priemerného režijného divadla.
A samozrejme sa treba pýtať, prečo žiadny operný dom v našej krajine v roku českej hudby nemá takúto osobitú inscenáciu, ktorú zvládla pripraviť, nie nijak významná, Národná opera Capitole vo francúzskom Toulouse a spojila sa s operou z Tel Avivu.
Photo: Mirco Magliocca / Opéra national du Capitole – Toulouse
