K letnému času neodmysliteľne patrí Salzburský festival. Pravidelne sa na ňom objavujú skutočne mimoriadne inscenácie, ktoré držia nielen vysokú latku v rovine interpretačnej a vokálnej, ale v labyrinte absurdného hudobného divadla v ktorom opera zablúdila, prináša skutočne ´moderné´ a progresívne režijné koncepty, ktoré však nestoja na režisérovom egu, či lepšie povedané na hlave, ale sú skutočne strhujúce. Po vlaňajšej Káti Kabanovej som s napätím očakával ohlásenú premiéru Gréckych pašií Bohuslava Martinů, tentokrát bez českej stopy v obsadení o to zvedavejšie, ako si medzinárodný tím s týmto dielom českého giganta poradí. Vznikla inscenácia, ktorú oslavovalo publikum mohutnými ováciami, aj kritika a pridávam sa k nim i ja.
S operou som sa prvýkrát stretol v roku 2000, keď som nastúpil na Janáčkovu akadémiu v Brne. Vtedy mala premiéru dosť netypická inscenácia pre barda brnianskej scény Václava Věžníka, ktorá sa nám študentom zdala nudná a staromódna. Monumentálny záver, keď zbor kládol sviečky na obrovský kríž tvorený variabilnými platformami schodov na celú obrovskú veľkosť javiska Janáčkovej opery, bol však ohromujúci. O pár rokov neskôr, už ako člen súboru, som bol svedkom nevšedného zázraku. V rámci medzinárodnej koprodukcie do Brna dorazila inscenácia z Kráľovskej opery Covent Garden v Londýne v réžii vtedajšieho idola a milovníka českej opery Davida Poutneyho. Desiatky kamiónov, unavení technici, všetci vyjavení sme hľadeli ako sa deň za dňom na našom javisku, dlhé roky zvyknuté na úsporné chudobné scénografie, stavia gigantická, desiatky ton vážiaca konštrukcia s vyvýšenými podestami spojenými labyrintom schodov určenými pre jednotlivých apoštolov, ktorých najvyššie poschodie siahalo až na prvý svetelný most, odkiaľ mal zostupovať vyľakaný zbor. Pozornosť inscenačného tímu venovaná každému detailu, patinované kostýmy utečencov, podlaha tvorená kameňmi, detailná režijná práca so zborom, zahraniční sólisti. Mnohí z nás sa cítili, že sme v nejakom kúzelnom svete, akým divadlo byť má. Obzvlášť scéna na hore Sakarina, keď emigranti stavajú základy novej dedinky a celá konštrukcia sa otočila je nezabudnuteľná, tak ako aj výkon charizmatického Willarda Whita ako Fotisa, do ktorého sa zamilovala tretina zboristiek. Ďalšie inscenácie ťažko mohli prekonať tento zážitok, inscenácia v Salzburgu 2023 ho však minimálne doplňuje, pretože ukazuje ako každý inscenačný kľúč v geniálnom skladateľovom diele môže nájsť nové prvky, podtexty, nové vizuálne silné obrazy.
Mladý režisér Simon Stone, ktorý nemá ešte ani štyridsiatku a už má za sebou oslavované inscenácie v najvýznamnejších činoherných domoch sveta, sa so svojím tímom výtvarníkov dokonale zmocnil poslednej opery rodáka z Poličky, i festivalového gigantického javiska Felsenreitschule. Zdanlivo prosté a minimalistické obrazy, komponované však s mimoriadnou invenciou a vďaka technickým možnostiam súčasných javiskových technológií podobne ako Poutneyho filmový realizmus, sa môžu zapísať do pamäti. Už jediné dva vstupy na scénu, malé, nízke dvere ako do domčeka na samote v Grécku, vytvárajú silný až klaustrofobický pocit z uzavretej dedinskej komunity, ktorú v ich stereotypnom živote rozruší príchod utečencov. Zároveň v tomto diele, ktoré stojí na schéme prípravy pašiového predstavenia, kde sa herci, ktorí majú hrať Ježiša, Petra, Jakuba, Ondreja, Jána, Máriu Magdalénu či Judáša stretávajú v sebapoznaní s hĺbkou či plytkosťou svojho bytia, tieto vstupy môžu evokovať onú úzku bránu, ktorou sa dá dostať do Božieho kráľovstva. Dueto Manolia a Kataríny pri horskom prameni, ktorý padá z výšky a pastier si do kanistrov naberá vodu, zatiaľ čo Katarína (Magdaléna) ho zvádza, snová scéna tretieho dejstva s gigantickým Kristom, ktorý sa Manoliovi zjaví, zelené fontány striekajúce z javiska ako živá voda v púšti – voda zo skaly, ktorou Hospodin zvlažil svoj putujúci ľud, traja horolezci visiaci na gigantickej stene čmárajúci nápis ´Utečenci von!´ potvrdzujú režisérov zmysel pre veľké gesto, ktoré opera potrebuje. Konečne po dlhej dobe interpreti majú na scéne predpísané zvieratá, živé. Katarína dovádza utečencom svoju ovečku ako dar a Janakos svojho oslíka. Inscenátori dobre chápu, že opera vznikla ako spektakulárna show, a aj opera v našom storočí potrebuje efekt a vizuálny zázrak. Pritom režisér neabsentuje na detailnú prácu sólistov v kaleidoskopických situáciách, ktoré Martinů zhudobňuje. Herecké nasadenia, typovo presné charaktery vedľa troch zborov sa vzájomne doplňujú v jeden pôsobivý celok.
Rovnocennú zásluhu má debutujúci dirigent Maxime Pascal. Pôvodne som trochu smútil, že žiadny z trojice českých svetovo etablovaných dirigentov nedostal pozvanie postaviť sa za pult, nech už budeme skladateľa vnímať akokoľvek ako svetobežníka, jeho prvotný hudobný cit je predsa len ukotvený v akejsi prvotnej maternici českej zeme. Úžasná kompaktnosť hudobnej formy, ktorú Martinů našiel v tejto druhej prepracovanej verzii, ktorú festival zvolil, je tvorená sériou krátkych maximálnych dramatických skratiek. Pridáva sa k nim materiál hudobných reálií vychádzajúci z byzantskej liturgie a z gréckeho folklóru a dôležitú rolu hrajú medzihry. Podvedome cítim, že český dirigent by inakšie naložil s touto konštrukciou a vo väčšom zábere by cítil dramatický ťah a agogiku, ale v konštelácii s javiskovým dianím dirigent postupoval svojím citom a vybudoval hudobnú paletu mnohých nuáns, farbičiek, lyrických pastorálnych lahodných melódií až po dramatický nerv strašných zvukových akordov, ktoré predznamenávajú tragédiu, že nevinný bude znovu ukrižovaný.
Martinů v svojej poslednej opere totiž neupadá do magickej sakrálnej témy, ale ponára sa hlbšie až k stvoreniu a zrodu, k rozšifrovaniu antropologickej identity človeka. „V naší době prochází umělec zmateným významem hodnot a hledá řád, v němž jsou zachovány a povrzeny lidské a umělecké hodnoty“, napísal vizionársky skladateľ už v roku 1958. Režisér nám nepredkladá aktuálnu politickú drámu o utečencoch a zblbnutej zberbe, ktorá sa cíti ako dobré a kresťanské spoločenstvo, ktoré všetkých zachráni, predkladá podobne ako skladateľ hlboké a archetypálne podobenstvo o hľadaní zmyslu života. „Umělec vždy hledá smysl života, života lidstva i svého vlastního, hledá pravdu.“ Ako skladateľ, ani režisér nevnucuje žiadnu ideológiu. Hudba naznačuje pocity zodpovednosti za osud ľudstva, libreto a text idú do hĺbky s podčiarknutím vážnosti. Životodarná sila, nekonečná práca, priateľstvo, láska, ktorá je nefyzická, odvaha, bohatstvo, pýcha, zločin, klamstvo až vražda. „Ti, kteří kráčejí s velkou vírou k všelidské lásce, nalézají cestu zatarasenou těmi, kdož odmítají vzdát se sobectví. Každý člověk směřuje postupne k tomu, co musí činit, zlo či dobro“ – by mohol byť skladateľov epitaf k téme opery. Vidiac však neustále ľudské obete, zmar a skazu, biedu a žiaľ ľudskej existencie je táto skladateľova myšlienka pravdivou správou i o našej prítomnosti.
A keď sa záchrancom nešťastníkov stáva vyobcovaný prostučký pastier oviec nejde o to, čo v nás evokujú potrhané oranžové vesty emigrantov, pretože i tam deti umierajú hladom, horko plačú matky. Kto má česť v tele nedokáže mlčať a musí žiadať, aby počet zo svojich činov vydal celý svet, ba i sám Boh. Tak spontánne hovorí tento pastier, ktorý má hrať Ježiša, ktorý už necituje knihu prísloví a búri sa proti zaslepenému arcipastierovi cirkvi, starostovi a mafiánovi, ktorí žiadajú svoju zberbu, aby volali: „si exkomunikovaný!“, čo sa rovná biblickému „Ukrižuj ho!“. Hlbšiu odpoveď o človečenstve Martinů nemohol nájsť: „člověk má sám, co nitro mu káže, nechat vyrůst v činu plod“. Odpoveďou sveta na túto pravdu je znovu čin Kainov, a keď Manolios leží vykuchaný v mláke krvi, ktorá sa divadelným zázrakom rozteká do obrovského jazera, ako preliata krv všetkých spravodlivých volajúca k nebi, je aj tento sugestívny režisérov obraz pravdou. Čas sa na chvíľu zastaví v mrazivej temnote a prázdnote. Iba na zlomok úderu srdca. Život pokračuje na oboch stranách. Obyvatelia Lykovris sa vracajú do svojich pohodlných domovov a otec Fotis vedie svoju procesiu bezdomovcov a vyhnancov ďalej.
Photo: SF / Monika Rittershaus
