Operná speváčka svetovej triedy, ktorá vystúpi so svojím recitálom dnes, musí počítať s tým, že jej publikum bude vyspelé tak, ako nikdy predtým. Fanúšikovia majú napočúvané všetky jej CD aj DVD, zhliadnuté na Youtube všetky pirátske záznamy a vedia úplne všetko. Toto riziko dnes ešte znásobuje tlak na interpreta, ktorý si je toho dobre vedomý. Každá chyba je nahratá na videu, na mobile a verejne publikovaná na Youtube. Angela Gheorghiu je možno skutočne posledná legendárna speváčka, ktorá naštartovala kariéru bez všetkých moderných marketingových možností dneška, ktoré dokážu z priemernej umelkyne urobiť ikonu. Jej príbeh je vlastne príbehom ako z rozprávky. Pre pol sveta neznáme Rumunsko, ešte v dobe východného bloku, dalo svetu opery mladú, krásnu speváčku, ktorá prekonala legendárnu rumunskú divu Haricleu Darclée – múzu Pucciniho, speváčku označovanú za opernú Sarah Bernhardt. Dnešná mladá generácia si už ani nevie predstaviť, čo to znamenalo v krajine s diktatúrou žiť, a prežiť. Gheorghiu sa narodila navyše ani nie v centrálnej Bukurešti, ale v malom mestečku Adjud. Jej cesta je skutočnou rozprávkou, miesto princa našla svoju Violettu Valéry v Traviate (1994), ktorá sa stala legendárnou produkciou a potvrdením speváčkiných kvalít. V dobe silnej generácie sopranistiek, hrdiniek správneho bel canta, mladá Rumunka s uhrančivými očami, hereckým talentom a dokonalým hlasom svojím východným pôvodom mnohým evokovala Mariu Callas. Navyše v ošemetnej partii Traviaty, kde zápasili mlado dramatické hlasy s dramaticky objemnejšími materiálmi, ktoré vedeli, že ária „Sempre libera“ nie je všetko. Je len časťou vokálneho oblúku vývoja postavy Violetty. Gheorghiu našla okrem triumfu aj svojho princa. Tenoristu Roberta Alagnu, s ktorým roky tvorili rozprávkový pár. Nových operných hrdinov; mladých a krásnych. Ako by žila a ako by sa uberal osud rumunského dievčatka, keby nepadol Ceauşescov režim? To je otázka na filmový scenár. Ktovie, či by mohla debutovať v Londýne na scéne Kráľovskej opery ako Mimi a svoje kvality spečatiť už v spomínanej Traviate, ktorú zaznamenala BBC a na dlhé obdobie, vlastne až do ikonickej salzburskej inscenácie Willyho Deckera s Netrebko, sa stala prototypom. Nikto nemladne a u sopranistiek sa životospráva, výber rolí, náročný štýl života hviezd kruto podpisuje na stave hlasu a výkonov. Nemilosrdné publikum od svojich idolov ako v časoch romantických primadon 19. storočia očakáva dokonalý hlas, techniku, pompu, charizmu, až posvätnú nedostupnosť.
Dnes, už dáma v rokoch Angely Gheorghiu to všetko na svojom recitály potvrdila, že stále má. Veľmi múdro neprepínala sily a nebehala medzi skladateľmi, či hitmi a náročnými áriami, ktoré sa podobajú odhalené na koncerte olympijskému rekordu. Začala viac než symbolicky áriou Adriany Lecouvreur, kde slávna francúzska herečka sama vyznáva: som služobníčka umenia. Už úvodnú prózu predniesla Gheorghiu triumfálne. S nádherne znejúcim hlasom ako javisková tragédka plynule prešla v lyrickom timbre do širokej kantilény – árie s dokonalou legátovou a dychovou kultúrou. Žiadne vibrato, žiadne intonačné problémy, tu stála svetová sopranistka, odetá do rafinovaného kostýmu, podčiarkujúc svoje prednosti a stavajúc na obdiv svoj hlas. Skutočný zážitok, počuť tak vypointovanú áriu, hru s frázami, s hereckým zážitkom na koncertnom pódiu. Duet s Mauriziom ešte rozvinul jemnú lyriku, ktorú Gheorghiu kládla do centra svojej Adriany, do vášnivého milostného vyznania. Kontrastným číslom prvej časti sa stala Pucciniho Manon. Viac vrstevnatá ária zo štvrtého dejstva. Spôsob akým Gheorghiu premenila svoj hlas pre Pucciniho nešťastnú hrdinku umierajúcu vo vyhnanstve bral dych. „Sola, perduta, abbandonata…“ ako vnútorný monológ. Monológ tmavého dramatického hlasu ktorý je zamatový, láskavo teplý, erotický ako symbol hriešnej Manon, s dôrazom na výslovnosť, Gheorghiu kládla vedľa seba zreteľne myšlienky Manon. Frázy dýchajúce nostalgiou, striedali dramatické výkriky „Orror! – Ah! non voglio morir!“, s dokonalou hlasovou kultúrou. Žiadny z vysokých tónov nebol poznamenaný stratou farby, či naopak forsírovaním. Dramatické napätie s akým Gheorghiu stavala frázy, dramatické pauzy, sonórny odtieň smrti, s ktorým Manon bojuje a ktorý ju prenasleduje boli skutočnou ukážkou talentu umelkyne. Ak už nič, len počuť túto áriu naživo stálo za celý koncert. Po prestávke sa vrátila sopranistka v splývavej róbe z hodvábu, ktorá s jej interpretáciou vytvorila až vizuálnu ilúziu Čo-čo-san v árii „Un bel di vedremo“. S neustálym napätím stavala frázu za frázou až do záverečného výbuchu nádeje. Je vidieť, že speváčka vlastní a stará sa o svoju vynikajúcu techniku. Dychová opora, tvorba tónu, technicky preklenuté prechody medzi polohami. Nemá problém so znelosťou v nízkej polohe a horné vypäté tóny nie sú postihnuté vibratom. Aj to patrí ku koncertu a opernej dive. Striedanie rób, javisková prezentácia, magické kúzlo energie a vzťahu publika a interpreta. Svoje herecké kúzlo rozbalila ešte viac v duete Tosky a Cavaradossiho z prvého dejstva. „Mário, Mário“, zaspievala ako v opere za scénou a potom vplávala na scénu ako skutočná Tosca. To už nebola speváčka na koncerte, ktorá hrá seba, ale Tosca. Rozjasnila celý imaginárny chrám Sant´ Andrea della Valle. Je poznať, že Tosca je jej parádnou rolou aj keď z nej v máji vo Viedni vystúpila a aj v koncertnej podobe dokáže vystavať duet ako reálne stretnutie dvoch milencov.
Na záver sa prezliekla do bielych šiat vyšívaných drahokamami, aby podtrhla kontrast medzi divou a biednou dievkou La Wally z Catalaniho opery. Skutočná Popoluška, ktorá z ničoho, vlastnou prácou sa stala ikonou a stále zostáva jednou z najpozoruhodnejších interpretov, ktoré si môžeme pamätať na scéne. Ak Tosca oscilovala medzi pravdivým emocionálnym nábojom bez pátosu, veristická tenká rovnováha medzi citom a gýčom, La Wally po štvrtý krát za večer predstavila chameleónsky spôsob akým môže hlas Gheorghiu znieť. „Ebben“, tak odchádza do ďalekých krajov. S ostňom smútku, ale nádejou lásky. Skutočne, ani dokonalé HD prenosy, nedokážu prekonať osobitý vzťah zvrchovaného umelca s publikom. S trblietajúcimi sa šatami, sa trblietali šťastné oči sopranistky a nešetrila úsmevmi. V šťastnej konštelácii hlasu a pohody, vykúzlila ako prídavok ošemetnú Laurettu. Lenže tento večer patril Angele Gheorghiu a vedela že neriskuje, a tak obdarila slnečným teplým a láskavým hlasom v nekonečne pomalých frázach publikum. „O Mio Babbino Caro“, nasadila „dolce“ tak precízne, a tak ho gradovala, akoby sa zaliečala celému publiku, nielen oteckovi. Netušil som, že sopranistka tak ctí jednotlivé štýly, vokálne potreby skladateľov, vie o čom spieva a čo jej postava cíti. Popoluška, ktorá našla svoje šťastie, neustála svetobežníčka, okúzľujúca a rozšafná primadona, čestná držiteľka doktorátu univerzity v Bukurešti stále na cestách s kuframi za publikom, tento krát do Japonska ako Tosca, služobníčka umenia.
