Mníchovská štátna opera je dnes skutočný pojem. Prevalcovala pod vedením intendanta Bachlera ostatné veľké scény. Viedeň je v opere dávno pasé, v zmysle hudobného divadla ustrnul po odchode Mortiera Paríž, Londýn triumfuje na poli muzikálového divadla, kde nádherné inscenácie so sýtym divadelným rukopisom úplne vyhrali nad nudnou Kráľovskou operou Covent Garden. La Scala, to je 19. storočie a svetové premiéry opier Verdiho, Pucciniho, Donizettiho a krátke epizódy ikonických réžií Ronconiho a ďalších veľkých mien opernej réžie 20. storočia. Mníchov, bohaté mesto Bavorska, akoby ťažil zo svojej úchvatnej minulosti kráľovského centra, dnes centra biznisu a luxusu. A to je aj historický podtext operného divadla. Nikdy nemohlo fungovať bez materiálneho bohatstva, tejto nutnej podpory pre megalomanské sny skladateľov či inscenátorov. To, čo však Mníchov prezentuje, nie je bezhlavé utrácanie peňazí sponzorov od bánk, konzorcií, či dokonca súkromných donátorov a filantropov. Je to premyslená dramaturgia a hľadanie ideálneho režiséra, dirigenta a obsadenia pre konkrétny titul. V takejto symbióze potom nesúťažia jednotlivé zložky, ale skvelý dirigent inšpiruje spevácke hviezdy sveta od Gruberovej po Kaufmanna a režisérske esá môžu snívať svoje sny na tomto javisku, kde sa zdá, že žiadny efekt, žiadna kulisa nie je problém.
Philipp Stőlzl operné publikum uhranul v ikonickej, gigantickej inscenácii veristických dvojičiek v Salzburgu. Gigantickú scénu Felsenreitschule, kde sa triešti fantázia scénografov s obmedzenosťou režisérov vyplnil izbičkami talianskej dediny. A tak sme synchrónne mohli v rôznych izbách, taverne, kostole, námestí vidieť simultánne Turridu, Santuzzu, Luciu, Lolu, Alfia, deti, občanov, klérus, zbožné starenky. Úchvatné divadlo to bolo.
Možno práve preto, že tento rukopis sa hodí k veristickej opere, siahlo vedenie v Mníchove po Stőlzlovi pre Giordanovho Andrea Chéniera. Opera je to náročná. Možno jedna z najťažších. Gigantické plochy árií (len Chénier má v každom zo štyroch dejstiev obrovskú áriu) sa tu striedajú s davovými scénami kde hrozí, že spevák zabudne svoju jednovetovú repliku, či jednoslovný výkrik a až filmové plátno sa zasekne či naruší. Giordano v svojej opere z dejín veľkej francúzskej revolúcie kladie na inscenátorov nenormálne nároky, už len štyrmi odlišnými prostrediami pre dejstvá opery. Ďalšie nároky prezentujú „režijné poznámky“, intrigy mnohých postáv, krátke masové scény, kde sa zrazu vyhrnie na scénu dav, aby rýchlo zmizol a zanechal sólistov v obťažných áriách. Toto všetko je ideálne pre režiséra so skúsenosťou s tvorbou klipov, filmov, či hudobného divadla, absolventa scénografie.
Stőlzl to využil bezo zbytku. Ústretovosť intendanta k veľkej opere, kde nič nie je nemožné, je tu posunutá k absolútnemu divadelnému zážitku. Gigantické kulisy domov, paláca de Coigny sú rozrezané, aby sme videli do jednotlivých sál, komôrok, pivnice a v exteriéroch, aby sme videli pod dlažbu, do spletitej siete kanálov, kostníc, skrýš, kde sa v čase teroru skrýva už nie spodina Paríža, ale jeho politickí väzni. Nielenže tieto trojposchodové domy zaplňujú obrovský portál javiska, oni v niekoľkých radách za sebou cestujú po scéne. Preto, aby bordel s neviestkami opustil centrálne miesto a odplával v medzihre behom pár taktov preč, a my sa ocitli na ulici s parížskou masou, či vzápätí v súdnej sieni.
Ale Stőlzlovi to nestačí. Plejádu postáv obdarováva vlastnosťami, predhistóriou kým zaznie ich replika, či dôvetkom ako skončí. A tak prvýkrát vidíme Bersi ako predáva svoje telo, aby zachránila Maddalenu, či mŕtvu grófku de Coigny, ktorá zachránila dcéru. To je len krátka ukážka, mikropríbehov je tam bezpočet. Je to akoby režisér režíroval film, či niekoľko opier naraz, pretože sú zaplnené logicky a pôsobivo všetky priestory, ktoré predvedie ako talentovaný scénograf v spolupráci s Heike Volmer. Mohol by som sa tu rozplývať vetu za vetou podľa taktu a plynúcich strán partitúry. Je to majstrovská réžia. Ešte omnoho lepšia ako salzburská inscenácia, pretože Giordano v opere je najbližšie svetu muzikálu a filmu s jeho rýchlou premenlivosťou a nápaditosťou. Navyše Giordano spracovaním témy perfektne stavia náladu a nebezpečie. Špióni, zvedovia, parížske podsvetie, revolučný tribunál, časopriestor, kde život nemá cenu, kde smrť a gilotína vládne krutovláde teroru. A v takejto inšpiratívnej scéne, práve tieto špiónske, odpočúvacie scény majú úžasné dramatické vyznenie. Navyše, keď na scéne stoja hviezdy ako Jonas Kaufmann, či Anja Harteros a ďalšie desiatky postavičiek, perfektne oblečených, namaskovaných, herecky vypracovaných ako na filmovom plátne. To je potom číra rozkoš a šťastie. Áno, toto je opera, kaskáda emócií, strhujúca hudba, dych berúce spevácke majstrovstvo, davové forte zboru, orchestrálne nuansy.
Netreba presunúť príbeh do času studenej vojny, do sovietskeho východného bloku, či do abstraktnej krajiny teroru. Aj obyčajná Francia nám poskytne úchvatný vizuálny, zmyslový zážitok, za ktorým sa vyplatí zájsť do opery. Kedysi by podobné efekty scénografie boli ťažko mysliteľné. Dnes, keď javiskové technológie pokročili zo snov scifi k realite, je hriech toho nevyužiť. A tento hriech páchajú mnohí, ktorí vymýšľajú kde aké transkripcie a blbosti miesto toho, aby dali skladateľom to, o čom snívali; horiace mestá, zjavujúcich sa bohov, podmorské svety, skoky z hradieb, vodu na scéne, v ktorej sa topia hlavné hrdinky z nešťastnej lásky, triumfálne sprievody a chorovody, zničujúce krupobitie, búrky, zemetrasenie, apokalypsu. To je divadlo, ktoré aj človeku 21. storočia dá pocítiť majstrovské umelecké dielo a nebude potrebovať sedieť kdesi v kine pri plytkej brakovej projekcii, hoc s 3D okuliarmi.
Foto: Bayerische Staatsoper Wilfried Hősl
