Je to už skoro desať rokov, čo som pre web operaplus ako prvý v Česku predpovedal Christopherovi Wheeldonovi mimoriadny úspech s jeho baletom Alenka v ríši divov. Dnes sa môžem tešiť, že ma moja intuícia nesklamala a úspech sa naplnil. Myslel som, že Wheeldonovu prácu s hudbou Jobyho Talbota, libreto i výprava ako vzácna syntéza tvorivej spolupráce mimoriadnych tvorcov a charizma tanečníkov prvého obsadenia Kráľovského baletu v Londýne, pôjde ťažko prekonať. Bolo to úplne zjavenie, po rokoch zmysluplný dejový balet, vybavený dokonalosťou, nápaditou choreografiou, ktorá čerpala z tradície a toho najlepšieho čo bolo, a zároveň sa mnohými postupmi dívala do budúcnosti.
Uplynula jedna dekáda a malý súbor baletu Opery National de Rihn v Štrasburgu dokázal niečo podobné. Ak však londýnska Alenka bola viac verná knihe, zameraná ako rodinné predstavenie, opulentná, pestrofarebná, zvukomalebná, Alice – Alenka v Štrasburgu pre dnešnú generáciu súčasníkov je viac tajomná, neukotvená, nebojí sa použiť slovo temná. Ak román predstavuje a neobyčajne imaginatívne vykresľuje detskú snahu poradiť si v mätúcom svete dospelých, baletná inscenácia tentokrát cieli aj na samotných dospelákov. „Můžeme učinit dítě šťastným? Je to důležitá otázka, životní cíl. Svět budou vytvářet ti, kteří jsou dnes dětmi, avšak pokud sníme o lepším zítřku, ti, kteří ho budou vytvářet, musí být dnes šťastní a musí vyrůstat ve zvláštním prostředí, neboť i oni jsou zvláštní.“ – pýta sa Juan Manuel de Faramiñán Gilbert v eseji o výklade rozprávok. Podstata tejto otázky ostáva nezodpovedaná. O dvoch dieloch príbehov Alenky bolo napísané bezpočetne prác. Od literárnych vedcov cez symbológov, logikov. Tvorcovia nového diela v Štrasburgu Amir Hosseinpour a Jonathan Lunn k tejto interpretačnej tradícii prispeli. Rozprávky sú ďalším útočiskom, v ktorom nachádzame prameň symbolického bohatstva. Od najranejšieho detstva nás formovali a vytvorili spoločný priestor, kde sme mali ako všetky deti možnosť snívať a prežívať tisíce fantázií. Ak v našom dospelom svete majú tieto myšlienky a predstavy veľkú dôležitosť, akú váhu potom musia mať v detskej mysli, nezaťaženej životnými konfliktami.
Jeden kabalistický axióm hovorí: „Pokud chceš vidět v tom, co je neviditelné, otevři své oči tomu, co je viditelné.“ Pripomeňme si Alenku a druhý diel za zrkadlom. Alenka prenikne do nádherného a výnimočného sveta skrze odraz v zrkadle. Zrkadlo odráža predstavy sveta, nie však samotný objekt. A teraz sme v divadelnej sále. Ak je javisko zrkadlom, potom odráža predstavy sveta. Divák ako častica sveta vidí v tomto konaní a obrazoch svoje vlastné predstavy. V magickom labyrinte, do ktorého sa Alenka (staršia vekom) dostane nie cez králičiu noru ale cez klavír, stretáva mnohé jasné odkazy na literárny predobraz. Zároveň percepcia diváka s priamo až psychodelickou hudbou giganta Philipa Glassa vytvára divákovi vlastný obraz. Ja vidím niečo iné než môj sused vedľa mňa. A znovu funguje napojenie na individuálne detstvo a zásobu potravy z neho. Magické obrazy, ktoré tvorcovia využívajú a prejdú celou paletou. Bábkohra, práca s výškou a veľkosťou, scénické efekty (padajúce koláče, posuvné dvere, magický les, spojenie filmovej projekcie a postáv na javisku). Keď sa ako dospelí dívame na film, či čítame knihu alebo sledujeme predstavenie, ktoré nás dojíma, zotrvávame istú dobu vo svojom psychickom svete naplnenom myšlienkami, ktoré vnímame. Aldous Huxley napísal geniálnu vetu, ktorá osvetľuje mnohé „človek sa nadchne čítaním úryvku zo Shakespearovho diela alebo časti Biblie, pretože reaguje na úplne technokratický a absurdní svet.“ Áno, náš všedný technokratický svet, spánok, práca, spánok, práca, poprípade trochu voľna. Aj postavy na scéne zaspávajú. Spánok má hlbokú symbolickú rovinu od najstarších mýtov.
Záverečné balábile choreografov je už vykročením k divákovi. Ušiak, domček, staroba, únava, sen. Labyrint všednosti. Absurdný svet. Vojna, inflácia, úzkosť, strach, obavy. Technokratický svet; však aj zajačik si sms-kuje na mobile. Ako pokračuje Huxley; „pri takom čítaní (tu sledovaní divadla) sa znovu rodí v sebe samom, začína bojovať a búriť sa proti svetu, ktorý ho obklopuje a ktorý nazýva šťastným, avšak vôbec s ním nesúhlasí.“ (Koniec civilizácie, alebo prekrásny nový svet.) Z toho pramení, že nás nešťastná postava spisovateľa na scéne, jeho dvojznačnosť, keď sa vizuálne kríži s herečkou (Sunnyi Melles), táto dualita mužského a ženského princípu, dualita duše a hmoty, dojíma. Ktože by z nás mohol poprieť, že sme boli v láske neúspešní, odmietnutí, zranení. Tým, že Hosseinpour a Lunn prezentujú Alenku ako staršiu dámu, ktorá sa kamsi vracia, možno do svojho detstva, prinášajú ďalšiu vrstvu ku Alenkovskému mýtu. Reagujú na súčasný svet – televízor, fotoaparát (a fotografovanie, ktoré mal rád sám autor Carroll), mobil, ikonická pop kultúra (Campbell Soup) drag queen, film s kráľovnou Alžbetou a mnohé ďalšie. Na scéne použijú mnohé funkčné triky a kúzla. Všetko do seba zapadá. Môj čitateľ si isto spomenie na štýl pražskej Laterny Magiky a toto predstavenie akoby mu nevedomky vzdávalo hold – Radokovi a Svobodovi. Samozrejme je tu vysoká hodnota intelektuálnej formy a dramaturgickej práce. A čo je najdôležitejšie – tancuje sa!
Už dlhé mesiace som nevidel také šťavnaté baletné predstavenie. Choreografický jazyk je úžasne kreatívny a rýchly, virtuózny – tak svieži, ako ma poučili mladí, hovorí sa dnes fresh. Ak Glassova hudba plynie ako geometrické mystérium sveta v n-dimenzionálnom priestore, tak choreografia je k tomu skvele napojená. Nie je tu žiadna pauza. Nápadité postavičky brilantne interpretované členmi súboru, vtipne a štylizovane oblečené, virtuózne scény zboru – napríklad školská trieda, či čajová party nie sú ochudobnené o krásu, vzdušnosť, až športové nasadenie, vtip i humor a nápaditú choreografiu, ktorej výrazne dominuje aktivita rúk. Výkon herečky už spomenutej Sunnyi Mellesovej, s pesničkou či recitáciou užasne doplňuje a pozdvihuje balet k multižánrovému predstaveniu, kde sa ale zložky výborne doplňujú.
Celkove je vidieť, že inscenačný tím pracoval pospolu a kreatívne v tvorivom dialógu. Projekcia doplňuje scénografiu, scénografia doplňuje tanec, kostým doplňuje ideu. Súbor pod vedením svojho šéfa Bruna Bouchého podáva výkon, ktorý ho právom posunul z periférie do centra záujmu európskeho diváka. V kritickej dobe pre kultúru, uviesť svetovú premiéru celovečerného diela s novou hudbou žijúcej ikony Philipa Glassa v takto celistvej podobe je čin nesmierne potrebný ako potrava pre naše životy v svete, ktorý nazývame šťastným, avšak vôbec s ním nesúhlasíme.
Photo: Alice, Hosseinpour & Lunn – Ballet de l’OnR © Agathe Poupeney
