Aj tým, ktorí nepoznajú pôvod ustálených slovných obratov pri mene Jakub, možno vyvstane v mysli spojenie „Jakubov rebrík“. V uvedenom biblickom texte sa hovorí, že patriarcha Jakub uvidel vo sne nad kameňom, ktorý mu slúžil ako podhlavník, rebrík siahajúci až do neba, po ktorom zostupovali a vystupovali Boží anjeli (porov. Gn 28, 12; Jn 1, 51). Už v hieroglyfickom písme sa používal znak rebríka ako termín pre stúpanie – v akomkoľvek zmysle. Japonská bohyňa slnka zase po ňom zostupuje do sveta obyčajných smrteľníkov. Zmienky o rebríku sa objavujú v najstarších mytológiách. Čo si myslíte, že anjeli robili? Písmo nie je veľmi konkrétne. Možno jednoducho vzdávali slávu Bohu. Možno ich prítomnosť mala Jakuba utešiť. Možno prinášali Jakubovi Božiu milosť – myšlienky a silu, ktorú potreboval na naplnenie Božieho plánu. Nech už anjeli robili čokoľvek, boli naozaj prítomní a ich prítomnosť naplnila Jakuba nádejou. „Tu je brána do neba!“ (Gn 28, 16 – 17). V tomto esejistickom prípade je rebrík tiež príkladom stúpania. Mladý sólista Wiener Staatsballettu Jakob Feyferlik, podobne ako biblický Jakub stúpa. Z corps de balletu postupuje ako po rebríku vyššie a vyššie. Stvárňuje náročnejšie a krajšie roly. Jeho kariéra je dôkazom jeho pracovitosti a talentu a tiež dôkazom dobrého úsudku jeho šéfa Manuela Legrisa. Mal som šťastie byť pri tom, keď to začalo.
V júni roku 2013 som si po zhliadnutí absolventského matiné Baletnej akadémie Viedenského štátneho baletu zapísal: „V neoklasickom Concertino la vita aeterna choreografia nápadito strieda klasické choreografické postupy, ale ozvláštňuje ich o nové nápady, formácie, gestá a tancovanie strieda s vizuálne vycibrenou projekciou, v ktorej hlavnú rolu hrá Feyferlik. Oslava života večného, ktorý má zmysel iba s láskou, vrcholí v sólistovi Feyferlikovi. Tento absolvent je prototypom absolventa baletnej školy. Má všetko potrebné a je dôkladne vybavený do angažmán. Vedľa tanečnej techniky disponuje tanečník veľmi osobitým interpretačným štýlom, ktorým vyjadruje emócie a citové bohatstvo bez toho, aby sa štýlovo spreneveril duchu diela. Jeho elegantné tancovanie, vycibrenú techniku, mäkký skok, vysoké relevé, nádhernú postavu odhalila práve zdanlivo jednoduchá, ale umelecky mnoho vrstevnatá choreografia. Nebude div, keď už čoskoro bude tanečník medzi sólistami Viedenskej štátnej opery.“ V tejto sezóne sa moja predpoveď znovu naplnila i potvrdila. Feyferlik najprv v decembri doslova triumfoval ako Jeanne de Brienne v Nurejevovej Raymonde a teraz sa predstavil ako Nižinsky v Neumeierovom balete Pavillon Armídy. Už ho neprenasleduje divoké ovocie; reďkvičky a paradajky, ako v školskom balete Cipollino, prenasleduje ho tieň slávneho tanečníka. V Nurejevovej hyper ťažkej postave rytiera, s mnohými vloženými variáciami ako konkurencia k titulnej Raymonde sa Feyferlik popasoval ako mladý bojovník, ktorý bojuje nielen proti Abderachmanovi o svoju grófku de Doris. Starostlivá príprava s Legrisom, ktorý Nurejevove balety dôverne pozná, vybavila Feyferlika skvelým základom, na ktorom mohol stavať ďalej svojim osobitým prístupom.
Aká bola jeho cesta? V roku jeho prvého angažmán ma zaujal v malej epizódnej kreácii v balete Jiřího Bubeníčka Le Souffle de l’Esprit. „Ostatní tancovali akoby bez energie, s dôrazom na súhru, na precíznosť, ktorá viedla k strnulosti. V skupine pánov zaujal Jakob Feyferlik, ktorý v prvom roku svojho profesionálneho angažmán predviedol radosť nielen z toho, že tancuje, že je na scéne, ale preukázal vysokú mieru tvorivosti v dychtivosti tancovať oduševnene. Jeho rozprávkové nárty, mladícka dravosť a vitalita sa skvele hodili k Bubeníčkovým pohybom a risk vedenia súboru vybrať ho do obsadenia vyšiel.“
O rok neskoršie (2015) je to už veľká rola v balete žijúceho klasika Borisa Eifmana Giselle Rouge. „Veľmi dojemná a dôležitá je postava milenca baletného majstra (Roman Lazík), ktorú ideálne stvárňuje Jakob Feyferlik. Mladý člen baletného súboru v prvej veľkej role potvrdzuje nielen svoje technické dispozície, ako krásne vyťahané nohy, prepychové nárty, ale aj inteligenciu. Rolu atraktívneho homosexuála, ktorý bráni tomu, aby Partner podľahol krásnej ruskej exotickej heroíne stvárňuje vnútorne, ako plachý mladý tanečník, ktorý sa nehrnie do parodovania, ale aj on sám zažíva bolestné chvíle sebauvedomovania. Tento Feyferlikov coming-out podporený dôkladným a efektným tanečným prejavom vďaka svojej neokázalosti je ďalším hrotom osudu, ktorý sa prostredníctvom nemožnosti dôjsť ku šťastiu baleríny dotýka. O čo viac je tanečník úspornejší v geste a sústreďuje sa na detail, o to viac vyznieva bolestná tragika ľudského života odsúdeného k milovaniu tých, ktorí nás nechcú a k odmietaniu tých, čo nás milujú.“ V rovnakom období som trochu zneistel, keď pán Feyferlik vystupoval v Junge Talenten. Rok 2016 však už priniesol mimoriadne krásne zážitky. Fantastický debut tanečníka ako Colasa v Asthonovej Márnej opatrnosti. To už bol iný človek. Opäť veľký herec a klasicky vybavený tanečník s dokonalým zmyslom pre štýl, eleganciu. Zároveň však dokázal zahrať dedinského chlapca, ktorý bojuje proti protivnej mame a pochybnému nápadníkovi o svoju Lízu. Náročné Asthonove variácie zvládol na jeden nádych. Ľahko a plynule. S veľkou radosťou a energiou, ktorá sršala do hľadiska. Podobe to bolo s jeho Kajom v Snehovej kráľovnej. Úplne iná bola postava francúzskeho kráľa v Márii Antoinette. Dnes stojí pred publikom ako Ľudovít XVI. To, kam tanečník došiel za túto krátku dobu, a to už tancoval aj Colasa v Márnej opatrnosti, je dôkazom zdravého vývoja a silnej umeleckej osobnosti. De Bana zveril mladému tanečníkovi ústredný part v svojom melancholickom balete inšpirovanom osudmi kráľovnej Francúzska, ktorá pochádza z Rakúska. Feyferlik výborne zvláda zložitý slovník choreografa, ktorý extravagantne vŕši klasické prvky transformované moderným podsadením panvy či zmenami ťažiska, švihmi rúk a nôh, aby tak vytvoril svoju ilúziu rokokového štýlu, bohatého na krasokorčuľovanie v pôdoryse a vznešene šplhajúce do vertikály. Feyferlik s obnaženými dlhými nohami a nártami pre danseur noble tancuje, akoby dýchal. Celkom sa s postavou stotožňuje, jeho vysoké a plavné grand jeté sa strieda s učebnicovým chaînés a piruetami. Prekvapujúca je však skutočnosť, s akou tanečník ovláda javisko, ako sa ponára do postavy nešťastného panovníka v jeho radovánkach, ktoré sa menia na tanec smrti cestou na popravisko. Je rojkom, nešťastným vtáčikom v zlatej klietke, rozmarným hlupáčikom, milujúcim mužom, zradeným manželom, podvedeným a oklamaným blázonkom.
John Neumeier tentokrát v Pavilóne Armidy ukazuje zraneného tanečníka v sanatóriu Bellevue, kde je tiež v záhrade pavilón. Nie je to už však žiadny okázalý chrám – pavilón Armidy v prepychových kulisách Benoisa. Od zdvihnutia opony upúta na scéne priam rodinovské súsošie, muž a žena zakliesnení do seba. Pán Feyferlik pohľadom prezrádza svoje opovrhnutie s hroznou situáciou, že je odvlečený do blázinca. Jeho pohľad prezrádza viac, než by vyjadril pohyb či slovo. Zavretý v izbe, zbavený civilného šatu skoro ako Kristus pred ukrižovaním. Nižinskij – Feyferlik – to už nie je tanečník par excellence na svete, žijúca legenda, tancujúci zázrak, je to chorý muž, hospitalizovaný, uprataný do skladiska, čakajúci na milosrdnú smrť, ktorá ho prikryje spánkom a dá mu zabudnúť na jeho mučivé halucinácie o krviprelievaní v revolúcii a vojne. Lenže Feyferlikov pohľad je stále plný svetla. Rozpor medzi dušou a telom, medzi vedomím a podvedomím v jeho interpretácii napína široko strunu. Epikurovec Gassendi sa obracal na Descarta so žartovným pozdravom „Ó, Duša!“ A Descartes mu nezostal dlžný repliku: „Ó, Telo!“ Avšak nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Len takýmto spôsobom môže láska – eros – dozrieť do svojej pravej veľkosti. Kto čítal Nižinského texty, poetické obrazy o láske a radosti z prírody, sveta, vo Feyferlikovej interpretácii tento aspekt nachádza. Znepokojivé asociácie dodáva prítomný doktor (strhujúci Roman Lazík), ktorý od podania ruky novému pacientovi cíti zvláštne súznenie s týmto podivným tvorom. V prvej variácii Feyferlik preukazuje mimoriadne vyzretý pohybový talent. Zložité Neumeierove figúry, lomené klasické monolity s gestami pripomínajúcimi citácie slávnych rolí, ktorých sa muž – Nižinskij nemôže vzdať, cíti vnútorne ako sebe vlastné, s mimoriadnou ľahkosťou a sugestívnosťou výpovedi. S premenou scény, keď ožije obraz, sa mení aj Nižinskij. Už nie je väzňom, je v parku, doktori a sestričky sa zmenili na pánov a dámy. Zmena nálady, príroda, pastorálny rozmer hudby dychových nástrojov volajúcich k lovu. Feyferlik dokáže v minime gesta, bez akéhokoľvek pátosu vrátiť Nižinského do minulosti. Táto lyrická pasáž slúži ako predohra k dramatickému vyvrcholeniu v podobe vízií z Fokinovho Pavilónu Armidy.
Spojenie Jakubov rebrík je možné vidieť aj tu, keď obdobne ako Svätý Gregor sa v tomto kontexte odvoláva na svätého Pavla, ktorý bol unesený do výšok, až do najväčších tajomstiev Boha, tak aj Nižinskij ako čistá duša, umelec a ľudská bytosť, bol unesený k vrcholu súznenia formy a obsahu. Podobne ako Mojžiš, ktorý stále znova vstupoval do posvätného Božieho stánku, kde zostával v rozhovore s Bohom, tak Feyferlik ako Nižinskij je kontempláciou unesený do výšok, aby opäť musel zostúpiť medzi smrteľníkov a musel sa nechať prenasledovať ťarchou trpiacich. Tieto rafinované finesy, ktoré si Neumeier považuje v svojich rozsiahlych dvojzmysloch, tanečník výborne využíva k plastickému uchopeniu postavy. A keď príde jeho ústredná variácia, dívajúc sa na pravú ruku ako na mapu a atlas života, hľadajúc čiaru života vyrytú v svojej dlani, Feyferlik ako fénix, opäť chce povstať k výšinám svojho umenia. Mäkké skoky tigra, vzdušné skoky ako bájneho vtáka, ruky, ktoré akoby sa modlili k univerzálnemu stvoriteľovi a pánovi života aj smrti. Ruky ako labutie krídla zlomené, ruky ako triumfujúce paže orientálnych víťazov. Ruky ako vetvy kvitnúcich stromov, ktoré videli východ slnka nad zemou bez vojen, kde tancovali deti. Sonórne trúbky v orchestri dodávajú tejto orácii priam eschatologický rozmer dávno stratených svetov. Z duchovných výšin padá k vlastnej fyzickosti, keď šatku Armidy vidí znovu v erotickom význame ako Faun. Zároveň je však stále bez ľsti, prirodzený a živočíšny ako Adam v edene. Jeho vyľakaný pohľad, keď ho zdvihnú ošetrovatelia, činia z tejto hereckej mini etudy zaujímavejšie sústo ako sú tancujúce baleríny. „Pozorovateľ duše nemôže do duše preniknúť a predsa jestvuje čiara na okraji, kde sa jej môže dotknúť. Tento dotyk prináša poznanie, že ani duša o sebe samej nevie.“ – napísal veľký Franz Kafka. Feyferlik ukazuje svoju dušu tak, ako dokáže dnes už máloktorý klasický tanečník. Najmä v záverečnom duete s Romanom Lazíkom, ktorý prichádza ako Ďagilev, aby sa so svojim chránencom rozlúčil a vtlačil mu posledný bozk, obaja rozohrávajú hru emócií. Lazík podobne ako Feyferlik je tanečníkom, ktorý ide po vnútornej línii a význame. Ich rozlúčkové milostné dueto nie je vulgárne. Je mystickým vrcholom čistého spojenia dvoch duší cez náročné choreografické figúry. Lazík ako starnúci gentleman a impresário a mladý jednorožec v kúzelnej záhrade čarodejnice. Hra na lov, mierne dekadentný a rafinovaný duel v ringu. Orgiastická hudba s orientálnymi zvukmi rozkoše, záhada ľudského bytia a talentu dvoch mimoriadnych interpretov. Je to obraz človeka i obraz Boha. Filozofická a historicko–náboženská hodnota z pohľadu Biblie spočíva v skutočnosti, že na jednej strane sa stretáme so striktne metafyzickým obrazom Boha: Boh je v absolútnom zmysle pôvodný prameň všetkého bytia; avšak tento tvorivý počiatok všetkých vecí – Logos, prvotný rozum – je zároveň milujúci s plným zanietením a pravou láskou. Takto eros nadobúda maximálnu vznešenosť a súčasne je očistený až do takej miery, že splýva s agapé. Neumeier ako autor najkrajších duchovných baletov, je svojmu vnútornému svetu verný aj v dielach, ktoré zdanlivo nesúvisia s pohľadom za oponu. O teologickom a filozofickom rozmere jeho dramaturgických stavieb a choreografií ako poézii by sa dala napísať špeciálna práca. Feyferlik podobne ako Adam hľadá. „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku“, – v závere sa lúči so svojimi spomienkami. S otrokom Armidy, so svojim alter egom, so svojim odrazom, so svojimi preludmi. Odchádza hľadať to večné. Choreografia plná najťažších prvkov pánskeho klasického tanca. Veľké skoky, pirouettes, tour en l ´air, arabesky, revoltáty, tour a la second a viac a viac, nie je pre Jakoba Feyferlika ničím náročným. Zároveň Neumeierova až filmová réžia venovaná detailu, výrazu tváre a herectvu sa v jeho kreácii snúbi s akousi bezbrannosťou a prostotou na scéne. Sekunduje mu bohato diferencovaný Roman Lazík, s ktorým sa už v podobnej dvojhre stretol v Giselle Rouge. Ako to obidvaja tanečníci dokazujú? – je to záhada ich umeleckej integrity.
O Jakobovi Feyferlikovi bude divák ešte mnoho počuť. Jeho cesta k najvyšším metám je vlastne len na začiatku. Pokiaľ ho naďalej budú sprevádzať skúsení spoluhráči ako Roman Lazík, baletní majstri a skvelí choreografi, sa tento nenápadný, dvadsaťročný tanečník z Viedne môže stať možno tým, kto vráti baletu jeho vnútorný obsah bez toho, aby oklamal techniku, novým typom interpreta, ktorý sa naplno stotožňuje či už so svojimi princami, či zložitými hrdinami.
