Christopher Wheeldon rok po premiére Popolušky, kreácie pre HET National ballet v Amsterdame, získal baletného Oscara – Prix de Benois. Nálady, ktoré vládnu komisii aj tanečnému svetu sú prchavé a podobajú sa jednej rozhádanej rodine, ktorá sa vie na Vianoce stretnúť a oslavovať. Popoluška je oslavovaná ako dielo plné virtuózneho tanca, humoru, mágie. Z toho zostala snáď len tá mágia. Wheeldonovi a jeho týmu sa darí lepšie ako tvorcom divadelného diela než choreografovi. Wheeldon a libretista Craig Lucas veľmi dobre predlohu spracovali a našli v nej mnoho krásneho pre baletné javisko. Celý nápad, s kontinuálnym rozprávaním príbehu ako rastie Popoluška a na zámku princ Guillaume, je vďaka scénografii a režijnému vedeniu nápaditý.
Princ s verným kamarátom Benjaminom, ktorý môže byť jeho malý brat, či veselý kumpán v zajatí etikety a prísneho dvora. Popoluška, ktorej pred očami umiera maminka, a na náhrobok ktorej sa díva vo chvíľach dušičkových večerov keď plynú jej rôčky, a semienko stromu, ktorý vyrastá za skromným náhrobkom až ho celý pohltí a zmení sa v nádherný strom s dospelou Popoluškou. Simultánne prelínanie dvoch svetov veľmi dobre vedie detského diváka v orientácii a tanečníkom poskytuje zaujímavé herecké úlohy. Brilantný je nápad stretnutia princa s Popoluškou už pred plesom. Otec – kráľ ho vyšle roznášať na panstvá pozvánky na zásnubný ples a princ si vymení pre zábavu šaty s Benjamínom a ako nejaký vetchý tulák otestuje prívetivosť macochy a jej márnivých dcér. Prvé dejstvo vrcholí novou adaptáciou scény štyroch ročných období, ktorú korunuje mágia práve Popoluškinho cintorínového stromu, ktorý kúzelne ako jej matka premenená vo všemohúcu prírodu, zošle zo svojich košatých vetiev listy, vtáčiky, ďateľov, plody, aby sirôtke pomohli. Očarujúci obraz spájajúci scénografiu a bábkoherecké postupy a technológie korunuje Popoluška v zlatých šatách z peria fénixa – hľa z Popolušky od popola sa stal fénix, ktorý z popola vstáva.
Plesová scéna je monumentálnym zastavením, práve tu, ako aj v ďalších scénach sa prejavuje Wheeldonova nudná choreografia. Kostrbaté formácie ansámblu, ktorý nedokáže štýlovo ani nápadito rozvíriť, tanečný mumraj príliš kvadratický a nudný ako zbytky potrhanej učebnice klasického tanca. Nasledovný dôležitý dejový zvrat, hľadanie Popolušky, je vtipný, ale invenčnosť predstavenia klesá. O to pôsobivejšie vyznieva záver, keď sa Popoluška a princ stretnú pri maminkinom strome a je tu ešte ďalšia dvojica Benjamin a Popoluškina nevlastná sestra, ktorá nebola veľmi skazená. Výborný nápad (!). Takýchto nápadov, ktorými Wheeldon odbúrava klišé predlohy aj baletné kopírovanie a parodovanie starších verzií, je v inscenácii mnoho. Bohužiaľ im chýba práve to virtuózne tancovanie a nápaditá choreografia. Náročná Prokofievova hudba sa u Wheeldona triešti príliš svojvoľným prehadzovaním hudobných čísel pre potreby jeho libreta, čo však narušuje jej dramaturgický, aj prirodzene hudobný kompozičný zámer. Na túto rytmicky ťažkú , melancholicko vyspelú hudobnú partitúru, Wheeldon veľmi matematicky a nemuzikálne choreografuje duetá aj variácie. Niežeby neobstáli, ale nie sú ani nijako výnimočné. Žiadne obrazy, port de bras, figúry neutkvejú v pamäti, všetko sa zahmlí. Pritom má choreograf k dispozícii top obsadenie.
Anna Tsygankova ako Popoluška s pôsobivou prostotou a pokorou tancuje sympatickú dievčinu, ktorá nie je ani prehnane úzkostlivá, ani príliš utiahnutá. Je sympatická, tak ako má rozprávková postava byť. Tsygankova bravúrne zvláda premenu domácej slúžky na hviezdu plesu, keď vo fénixových šatách, trblietajúca sa ešte peľom dievčenskej nevinnosti a zároveň ženskou rafinovanosťou koketuje s princom. Matthew Golding s figúrou a tvárou hollywoodskej superstar je princ, ako si ho deti odkojené filmami dnes predstavujú. Golding navyše tancuje dokonale a nenápadité, ale náročne navŕšené obtiažne figúry od Wheeldona suverénne tancuje. Jeho aristokratická aura je tu vystavená skúške, ako jeho spočiatku pyšné spôsoby, keď ho skromná dievčina okúzli v tom. ako mu ponúkne polievku keď v prestrojení žobre. Výchovný prvok a edukačný rozmer príbehu Wheeldon bravúrne, nenásilne vtláča do mysle detského diváka. Neskrotný princ je vďaka Goldingovej interpretácii tíško zasiahnutý neznámym citom a mení sa. Clementina, ktorá sa nestala obrazom svojej matky, je odmenená za svoj nazvime to charakterný postoj, vyznaním lásky od Benjamina a vyslobodená z temného domu. Popoluška za dobrotu, ktorú preukáže poslúžením princovi o ktorom nevie, že je princ, a ďalšie dobré skutky si vyslúži pozvánku na ples a prerod z „popoluše“ na fénixa. Len toho nápaditého tancovania, ktoré Wheeldon tak pôsobivo prezentuje vo svojich kratších baletoch, je tu primálo. Akýsi pejoratívne použitý význam slova akademický balet. V obsadení sa blysne Remi Wörtmeyer ako Benjamin. Bravúrne sekundujúci ušľachtilému princovi, či veľká baletná klasička Larissa Lezhnina ako macocha. S ušľachtilým držaním tela, zdanlivo krotkým výrazom, charakterom obávanej Bernardy Alby, dusiaca svoje okolie. Holdujúca nezriadenému pitiu. Výborná Lezhinina herecká etuda na plese.
Súbor je disponovaný, plný krásnych ľudí až je vlastne smutno, že celé predstavenie tak, ako Popoluška nepovstalo až k ohnivému jasu fénixa. Lenže to je chyba choreografa. Nie je to spálenisko, mnoho a mnoho nápadov a postupov je nevídane pôsobivých, ale tanečný divák aj v rodinnom titule chce vidieť chronografické majstrovstvo, navyše niekoho, kto sa hrdí najvyššími oceneniami.
