Keď som štartoval tento svoj web, dal som si dve predsavzatia. Za prvé, že nebudem písať o českých inscenáciách, aby som sa vyhol teroru zo strany niektorých ukrivdených tvorcov a interpretov, či hrozbám, že ma dajú k súdu a podobne. Prečo si kaziť dobrú náladu v oblasti umenia, ktoré má povznášať, takými prízemnými invektívami. Nepotreboval som si budovať povesť prísneho kritika. Snažil som sa písať pravdivo.
Za druhé som usúdil, že keď nie som kritik v povolaní kritika nebudem písať o všetkom, ale len o tom čo stojí za to, aby to inšpirovalo aj vás, vážení čitatelia. Načo utrácať vzácne minúty a hodiny na písanie o nepodarených inscenáciách. Tie nech sú zabudnuté poslednou oponou. Taktiež som neuvažoval nad tým či budem recenzent, píšuci recenzie, či kritik s kritikami. Nie je to totiž to isté. Posunul som sa k voľnej forme akýchsi esejí. A váš záujem, ktorý web pravidelne počíta a vyhodnocuje v grafoch návštevnosti a rôznych ukazovateľoch, to potvrdzuje, že svojho čitateľa mám stále, aj bez masívnej podpory webov, pre ktoré som písal predtým.
Dnes mi to však nedá, pretože som videl niečo také hrozné, že sa nemôžem z toho akosi spamätať. Bavorská štátna opera je moja obľúbená dovolenková destinácia počas celého roku. Tentokrát som mal však pocit, že som sa ocitol na pustom ostrove s fúriami. Niežeby sa fúrie, erytrie, sirény, medúzy a kde aká strašidelná antická háveď nehodila k Alceste. Lenže to, čo vytvoril režisér, v tomto prípade renomovaný choreograf Sidi Larbi Cherkaoui, je katastrofa. Takú hlúpu opernú inscenáciu som za hranicami už dávno nevidel. Nádhernú operu operného reformátora Glucka vybavil baletným zborom, o ktorom si myslel, že zachráni absolútne amatérsku, vágnu prácu na režijnej koncepcii a režijnej práci. Gluck, ktorý túžil a vzkriesil operu ako hudobnú drámu by sa asi divil, že balet, ktorý on v operách ako prvok dekoratívny neznášal, mu Cherkaoui tam strčil a čakal, že táto nudne sa pohybujúca masa zachráni bezmocnosť.
Cherkaoui sa mi už prv javil, že sa stáva skôr akýmsi maliarom (však tiež spolupracoval napríklad s Marinou Abramovič, či kreatívnym riaditeľom módneho domu Givenchy Riccardom Tisci), ako divadelníkom. Jeho stuttgartský Vták Ohnivák je úplne bezpríbehový, netradičný v mnohých významoch. Nie je ani archetypálnym symbolom typov a charakterov, ktoré rozprávka často v jasnej podobe dáva ako zamyslenie, nie je ani pohybovým stvárnením hudby. Je to chladný (napriek mnohej červenej farbe) svet sám pre seba. Ako je dnes zvykom, choreograf rád ďalej pracuje s tým, čo už postavil, a tak choreograf uviedol prepracované dueto z baletu na slávnostnom predstavení Les Ballets Russes, ktoré v Paríži zasponzorovala nadácia Louis Vuitton. Nepomohli ani hviezdy ako Friedemann Vogel či parížska star Marie-Agnès Gillot. Z ďalších prác ma najviac zaujal práve druhý kus od Cherkaouia – novodobá verzia Faunovho odpoludnia. Nevyhol sa obľúbenej maniere hudbu strihať, dopĺňať a meniť, ale Debussymu to neuškodilo. Na rozdiel od Vtáka Ohniváka sa mu podarilo vytvoriť sugestívny fyzický svet a až hmatateľné napätie medzi Faunom a Nymfou. Fauna strhujúco interpretoval James O’Hara, ktorý mu dal do vienka mnohé vzrušujúce nuansy. Zemitý, ale pritom nie zaťažkaný pohybový slovník Cherkaouia tu bol nesmierne pôsobivý. Rozhodne stojí za videnie. Zvláštny záver, ktorý zostáva otvorený. V dnešnej dobe post postmoderny – ktorá cez divadelné hry priniesla na scénu nové podoby brutality, sexu, erotiky, perverzity – zostal choreograf zvláštne zdržanlivý. Aj keď možno pozorný divák naopak vycítil v drobnom geste a výraze až nechutne bizarnú frašku aktu kopulovania. Bola však taká skrytá, že tentokrát Paríž (na rozdiel od onanovania Václava Nijinského) nešokovala.
Tentokrát asi šokoval operných kritikov. Na postmodernej strohej scéne s tribúnami pre zbor, ktorý zostáva nezúčastnený a neaktívny, tanečníci, ktorí samozrejme nie sú žiadni tanečníci v zmysle baletných postáv, ale taká tá moderná contemporary masa, sa sotva odohráva niečo, čo sa dá nazvať mizanscéna, či premyslená réžia. Ako sa povie v Nemecku, je to také „Plazierung“. Inscenácii nepomohlo ani obsadenie korpulentnej hlavnej hrdinky v hroznom kostýme, ktorý len zdôraznil jej fyzické nedostatky. Nádherný príbeh manželskej lásky a vernosti až za hrob zostal pochovaný. Bol to skôr koncert s pohybmi dopredu, dozadu, sem a tam. A nudným fádnym spievaním.
Chcel som odísť ako Admétos do podsvetia a priviesť odtiaľ späť k životu nezabudnuteľnú inscenáciu Boba Wilsona z divadla Chatelet. To bola absolútna nádhera v kooperácii s osvieteným Johnom Eliotom Gardinerom a strhujúcou Anne Sofie von Otter. Privádzať minulosť v prítomnosť, oživovať mŕtvych, bojovať s bohmi môžu však len antickí hrdinovia. My sa musíme dívať a trpieť.
Photo: © Wilfried Hösl
