V tomto čase zavretých divadiel súbory, ktoré úzkostlivo strážili svoje predstavenia a prenasledovali všetkých, ktorí modernými telefónmi, tabletmi, či kamerami zachytili sediac v hľadisku čokoľvek z javiska, zrazu otočili. Sprístupňujú zadarmo svoje pracovné záznamy premiér, nahrávky, ktoré vytvorili regionálne či štátne televízie. Netýka sa to len menej známych choreografov, ale aj predstavenia choreografických celebrít, legendárnych tvorcov druhej polovice 20. storočia sú k dispozícii. Aký to veľký obrat. Ako rýchlo sa môže myslenie, či ustálené, dlho budované steny zboriť, prehodnotiť postoje.
Ja som tiež určitým spôsobom prehodnotil čas. Že netreba sledovať po niekoľkýkrát Bajadéru z Paríža, Labutie jazero z Londýna, Luskáčika z Viedne, Balanchina z New Yorku, Spiacu z Mariinského, Quijota z Bolšojho. Treba využiť túto možnosť baletného internet maratónu a sledovať veci nové, neznáme.
Samozrejme to skrýva určitú mieru sklamania. Milovaný tanečník technických trikov, neprekonateľných skokov do akrobacie, interpret Basila a veselých hrdinov – Ivan Vasiliev sa predstavil ako choreograf v Rusku obľúbeného baletu Koníček hrbáčik na motívy rozprávky. Sám choreografoval a sám tancoval hlavnú postavu. No ako to mohlo dopadnúť dalo sa tušiť a bohužiaľ možno to bolo ešte horšie.
Naopak Popoluška z Permu ma viac než zaujala. Mladý choreograf Alexej Miroshnichenko v roku 2016 pripravil zaujímavú verziu nového libreta. Podujal sa na neľahkú úlohu logicky vyložiť vlastný pohľad na ťaživú históriu života jeho rodičov. Príbeh sa odohráva na konci päťdesiatych rokov v Moskve. Na baletnej sále Bolšoj divadla sa baletný deň otvára tréningom. Okrem súboru sa predstaví aj protivná starnúca primabalerína, mladá elévka Vera Nadeždina a dve sólistky. Paralelu s macochou, zlými sestrami a Popoluškou netreba zložito hľadať. Pred riaditeľňou členovia súboru na nástenke hľadajú svoje mená v obsadení na nový balet, ktorý pripravuje starý, staromódny, konvenčný choreograf. Primabalerína aj sólistky sú spokojné. Elévka nedostane nič. Všimne si ju ale mladý choreograf Jurij Zvedočkin, tradičný outsider. Vysvetľuje jej svoje plány na balet, ktorý by chcel postaviť. Už aj tak napätá atmosféra vygraduje príchodom hosťujúceho francúzskeho tanečníka Francoisa Renauda v rámci festivalu mládeže a priateľstva. Víta ho celá suita riaditeľa, aj ministerka kultúry ZSSR. Na baletnej sále je mladý tanečník zdesený spôsobom práce starého choreografa, jeho patetickými pohybmi s manierou. Spôsobí škandál, veľkého zaslúžilého umelca urazí a ten zo sály odíde. Situáciu neupokojuje ani po scéne pobiehajúce komando z krajčírok, ktoré potrebujú skúšať kostýmy, či starý obuvník Jaša, ktorý šije baletné špičky. Jurij využije šancu a ponúkne francúzskej hviezde, že balet vytvorí. Nikto mu však neverí, len mladá a okúzľujúca Vera. Keď s Jurim začne skúšať, ostatní sa neveriaco prizerajú. Nový štýl i nápady ich okúzlia a tak Francois a postupne ďalší sa pridávajú. Nový zápal ich pohltí a jedným dychom vzniká balet „Štyri ročné doby“ – opäť funkčne využitá pasáž z Prokofievovej partitúry. Režim však nenecháva nikoho na pochybách, kto je tu šéf. A tak sa konajú dobre známe prehrávky pred obrovskou komisiou, ktorej na čele tróni ministerka kultúry. Avantgardné dielo so zatajeným dychom očakáva súd. Komisia alibisticky čaká, čo za rozsudok „osvietená“ ministerka vynesie. Napodiv, tá je nadšená. Súbor jasá. Jurij a Vera slávia svoj triumf, Vera však viac a viac podlieha kúzlu svojho tanečného partnera Francoisa.
Po prestávke sa ocitáme na plese v paláci. V barokovej nádhere nadýchaných lokní parochní zdobených vtákmi, loďkami, drahými kameňmi, v širokých barokových krinolínach a topánočkách na podpätkoch sa odohráva ples u princa. Vera vďaka vynikajúcemu výkonu dostáva šancu na debut na javisku Veľkého divadla, jej milý obuvnícky majster Jaša jej daruje pár špičiek. Vera ako Popoluška a Francois ako Princ sa pretancujú bálom. Úspech je obrovský. Generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany Alexander Taranov pozdravuje tovarišov v hľadisku aj na javisku. Keď sa zavrie opona, vidíme v šťastnej noci zamilovanú Veru s Francoisom ako prechádzajú Alexandrijskými záhradami do Kremľa. (Veľké adagio z plesovej scény tancujú práve tu). Druhé dejstvo vrcholí banketom v Georgijskom sále v Kremli. Nasledujú typické prípitky, defilé, prípitky, prípitky a prípitky. Elita je nadšená. Keď hodiny na Spaskej veži začnú odbíjať polnoc, kúzlo šťastia je skutočne zlomené. Agenti KGB vytrhnú Francoisa priamo z náručia Very a odvádzajú ho preč. Do 24. hodín musí opustiť Sovietsky zväz. Jeho imperialistický vplyv na súdružku Popolušku je veľmi negatívny, nebezpečenstvo emigrácie obrovské. Popoluška tak o polnoci prichádza o svoj sen, o svojho princa.
Tretie dejstvo pokračuje v zákulisí Veľkého divadla. Vera ako partnerka imperialistického špióna je odstavená. Primabalerína Svistokrylova je šťastná, aj jej dve kamarátky; víťazka rádu práce Prisjadkyna aj Sheneshkina zaslúžilá umelkyňa ZSSR. Súbor odchádza na turné. Vera zostáva povinne v Moskve. (Prokofievovo exotické putovanie princa s črievičkou do Španielska a Orientu, tu funkčne využíva Miroshnichenko na turné súboru). Beznádej u Very slávi triumf. Všetko je stratené. Láska i kariéra. Našťastie, pretože podobné spretrhané životy našich rodičov, ktorým režim, železná opona, udania, krivé chrbty, faloš a závisť zničili životy, – dobre poznáme, nám dáva libretista a choreograf nádej. Vera je vyhodená z Veľkého divadla, odviata až do Molotova- Permu. V zimnom súmraku nad šedivým mestom, pod chmúrnym oceľovým nebom, pod slzami zo snehu, Vera nájde mier a budúcnosť v náručí Juriho.
Neviem, či popis libreta vyznieva dosť dojemne, v správnej miere realisticky i pateticky dojemne, ako veľké milostné príbehy inšpirované životom. Jedno je však isté. Alexej Miroshnichenko vytvoril fungujúci nový príbeh. Perfektne využil rozsiahlu Prokofievovu bohatú partitúru. Vybral si vynikajúce elitné ruské výtvarníčky; Alyonu Pikalovu pre scénografiu a Tatianu Noginovu pre kostýmy. Noginova ako popredná ruská znalkyňa módy pátrala po reáliách tak, akoby obliekala dobový film. Pritom nezabudla na to, že balet má svoje špecifiká. Pikalova, scénografka a zároveň vedúca dielní Veľkého divadla v Moskve, vytvorila vynikajúcu scénografiu citujúcu mnohé reálie svojho pracoviska a Moskvy. Jedným z úchvatných detailov je gigantická opona, ktorá od roku 1953 bola inštalovaná ako hlavná opona Bolšoj divadla a dominujú jej zlatom vyšívané päťcípe hviezdy, kosáky a kladivá. Už Malahkov v Berlíne posunul Popolušku na baletnú sálu, ako divadlo na divadlo, ale jeho operetná inscenácia a komika na prvú dobrú, sploštenie charakterov a banalita choreografia nepriniesla zásadný prevrat. Tento mladý choreograf však vytvoril výborné divadlo. Sýte v tanci, bohaté vo farbách, silné v emóciách.
V Perme, v meste, v ktorom Prokofiev za veľkej vlasteneckej vojny dielo písal, aby unikol hrôzam, ktoré sa valili na jeho milovaný Leningrad a celú zem, vytvorili nezvykle silné dielo. Dielo reflektujúce krutú macochu politiku a moc, ktorá ľudom vzala ich životy, učinila z nich súdruhov a dav, ale nemohla natrvalo zvíťaziť. Pretože aj polnoc po dvanástom údere zvonu sa zmení na svitanie.
Photo: Perm Opera Ballet Theatre
