Keď sa pred pár mesiacmi na internete na weboch o architektúre, či lepších spravodajských serverochzačala zjavovať fotoreportáž z dokončenej rekonštrukcie Volmanovej vily, pôsobilo to ako zjavenie. Čo je to za neskorý funkcionalistický klenot, ako to, že sme o ňom dlho nevedeli? Vydavateľstvo Argo v svojej veľkovýpravnej publikácii Volmanova vila – klenot české meziválečné architektury, poskytuje všetky odpovede. Činí to moderným spôsobom, prepychovou knihou s dokonalým dizajnom a grafikou (Studio Marvil), podľa najlepších svetových merítok. Formálne, obsahovo, fotografiami je kniha syntézou toho najlepšieho, čo českí autori a výtvarníci dokážu a dokazuje, že v ničom nezaostávame za špičkou nadnárodných vydavateľských domov, ktoré sa špecializujú na publikácie o architektúre či dizajne.
Táto vila však v sebe nesie posolstvo posledných sto rokov. Je to kniha taktiež o našej pamäti a histórii, neprezentuje nový strhujúci príbytok, ale je to architektúra pamäti, nasiaknutá a predchnutá turbulentnými dejinami minulých desaťročí. Túto minulosť je vždy dobré pripomínať, pretože stále viac zisťujeme aká je naše sloboda krehká a naša demokracia visí nad priepasťou. Pri pohľade na fotografie z počiatku tohto tisícročia sa nevyhneme pripomienke všetkých týchto obrazov skazy, ktoré nás prenasledujú stále a do nekonečna. Zničené, rozbité, vykradnuté, zdemolované príbytky, kostoly, zámky, kaplnky, priemyselné budovy, na ktorých štyridsať rokov režimu neslobody a nasledujúcich tridsať rokov bezuzdnej slobody zanechali stopu, tak ako v človekovi a našej spoločnosti. Vládu zločinu vždy sprevádza ničenie, rabovanie a neúcta k individualite či už človeka, či hmoty. Je výkričníkom dokumentácia tohto barbarstva, ktoré s civilizáciou nemá pranič spoločného. Hromady vytlčeného stavebného materiálu s kusmi vzácnych mramorov a keramiky a makassarového dreva, splesneté steny, obnažená kostra železobetónu, preborené strechy nie sú len symbolom vandalstva, či pripomienkou návštevy milovníkov zberných surovín, sú niečím hlbším, oveľa zraňujúcejším.
Kniha pripomína tento skvost medzivojnovej avantgardy vo výborne vystavenej dramaturgii. Dozvedáme sa o osobe a rodine Josefa Volmana, zakladateľa a vizionára úspešnej strojárenskej firmy v Čelákoviciach. Na tú nadväzujú pútavé kapitoly o mieste, meste, lokalite. S príjemným jazykom a poetikou sa čitateľ zoznámi s dvojicou, v dobe návrhu mladých architektov Karla Janů a Jiřího Štursu. V dramaturgii nechýba ani portrét staviteľa Karla Bibra a inšpiratívna úvaha o rodinnom dome v jeho mladej histórii a zasadenie zákazky podnikateľa Volmana a architektonického návrhu v kontexte doby a inšpiratívnych a sociálnych súvislostí. Osudy obyvateľov a domu sprevádza vynikajúca galéria fotografií, od pôvodných plánov až k tým v rámci rekonštrukcie, rodinné portréty, dobové snímky, fotografie detailov.
Publikácia dokumentuje ako otec a dcéra Ľuda, budúci obyvatelia, pristupovali k domu nielen ako k sídlu úspešného majiteľa firmy v jej blízkosti, ale aj k svojim záujmom. Ľuda určite stojí na zapojení tenisového kurtu v štýlovom parku okolo vily, stajní pre kone ako vášnivá jazdkyňa, skleníku na prezimovanie paliem, technickom zázemí záhrady na pestovanie kvetín. Rodinný dom bol dokončený už v temnej dobe roku 1939, takže nemal ani šancu preniknúť dostatočne do odbornej literatúry a povedomia verejnosti, pretože vládu ríšskej orlice čoskoro vystrieda vláda päťcípej hviezdy. Josefovi Volmanovi nebolo dopriate užiť si život v dome so svojou dcérou, zaťom a vnukmi. V roku 1943 umiera. Možno to bolo šťastie? Že sa nedožil vyvlastnenia a znárodnenia svojho celoživotného diela. Dcéra ako zlodejka, ktorá nakradla svoj majetok na robotníkoch, si mohla vziať len osobné veci a musela sa vysťahovať s manželom a dvoma synmi. Mala veľké šťastie, že nezaváhala ani okamih a okamžite opustila Československo. Manžel toto šťastie nemal, ako podvratný živel vo vykonštruovanom procese odsúdený dokonca za krádež vybavenia domu, svoju rodinu znovu stretol až o dvadsať rokov neskoršie, keď v roku 1968 dostal povolenie emigrovať.
Vila a priľahlý park sa po rodinnom živote stala svedkom vlády proletariátu. Južná terasa sa stala tribúnou pre oslavy súdruhov, v záhrade sa vypúšťali holubice mieru, vnútorné priestory obsadila škôlka. Šťastie v nešťastí bolo, že škôlka bola podniková, veď sa nachádzala vedľa znárodnenej továrne národného podniku TOS Čelákovice, takže budova bola obývaná, vykurovaná, opravovaná a tak šťastne, ak je toto slovo vôbec vhodné, prečkala až do nežnej revolúcie bez zničujúcich stavebných zásahov. Dokonca vďaka osvieteným pracovníkom bola v roku 1979 zapísaná medzi kultúrne pamiatky. Je paradoxom, že stavba, ktorá bola pripomienkou kapitalizmu prvej republiky, doplatila až na vandalstvo deväťdesiatych rokov. V hodine dvanástej v parku dobre ukrytú vilu, z ktorej sa tak pokojne kradlo všetko čo bolo možné, kúpili osvietení noví vlastníci Pavel Stuchlík a Václav Kadleček ako budúce sídlo firmy, potomka firmy pôvodnej, dnes CZ.TECH. Šetrili prostriedky a v roku 2002 tak začala až detektívna analýza, prieskum a rekonštrukcia. Trvala pätnásť rokov. Architekti a staviteľ vilu zvládli za dva.
Železobetónový skelet vo svojej minimalistickej subtílnosti vystavený živlom bol taký narušený, že až najmodernejšie možnosti stabilizácie pomohli konsolidovať jeho hmotu. Ďalšou úlohou bola nesmierne náročná fyzika stavebného plášťa, ktorý tvorili filigránske kamenné dosky vešané na fasáde, ktorým architekti chceli docieliť pocit, že budova je vytesaná z jedného kusu kameňa. Bohaté tvaroslovie pásových okien v zložitých zostavách s veľkými plochami boli ďalšou neľahkou úlohou rekonštrukcie popri sanácii strechy a atiky. Nebudem tu popisovať všetok martýrium a nástrahy, ktoré opäť mladí architekti, architektonické štúdio TaK Architecs zvládli. Ideálne bude pustiť si Scriabina v interpretácii Sofronitského, listovať v knihe, čítať a potom sa vydať na výlet. Autori Jolana Tothová, Marek Tichý, Radomíra Sedláková a Magdalena Kurfűrstová, dosiahli vyrovnaný celok. Ak vás možno straší mylná predstava, že architektonické knihy sú odborné, nie je tomu tak. To by ste si museli kúpiť pozemné staviteľstvo.
Prečo je budova vlastne taká zaujímavá? Mladí, ambiciózni architekti dostali osvieteného investora, ktorý na tú dobu bol ochotný investovať obrovskú čiastku a mohlo tak logicky vzniknúť dielo silného výrazu. Nepochybne treba zmieniť koncepciu interiéru, nie ako súboru priestorov, ale zaujímavé kombinácie tvoriace plastiku či sochu. Silný výtvarný prvok vedľa racionality vytvára mimoriadne výtvarné dielo. Oblé valcové steny, konkávne plochy otlačené do stien a ich ozvena v konvexných plochách naproti. Bohatstvo materiálov, striedanie plných tónov farieb v dialógu svojich odrazov v jemných valéroch. Galeristicky pôsobia výhľady a rámcované priezory na dnes už vyrastený anglický park a dialóg stavby s prírodou je jedinečný. Belvedér na streche, terasa s vyhliadkou až na meander Labe, sochársky vetrolam, či zapustený záhon ukazujú vizionárske myslenie tvorcov pred sto rokmi. V dnešnej dobe, keď síce povedomie, túžba a možnosti pracovať s architektom a dizajnérom sa stávajú dostupnejšími, ale stále tu strašia katalógy nevzhľadných a ani nie lacných domov, investori si robia doma koláž z fotiek z pinterestu a toto potom žiadajú kopírovať, je Volmanova vila ukážkou čím a aj kým by rodinný dom mal byť.
Photo: reprint z knihy
