Nakladateľstvo Šulc-Švarc vydalo poslednú knižku posthumum Valji Stýblové, svojej dvornej autorky s nedokončenou novelou Františka. Dramaturgicky veľmi vhodne jej náladu prepojilo so staršími prácami autorky, ktoré je vhodné si pripomenúť. Autorka, profesorka, vedúca katedry neurológie a psychiatrie Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej, prednostka Neurologickej kliniky, kde pracovala od promócie až do odchodu do dôchodku, plodná autorka príbehov, pozorovateľka ľudských osudov a trápení nám zanechala v svojom diele nadčasový a literárne vybrúsený odkaz, ktorý rozhodne nestarne.
Autorka dostala do vienka nielen lekárske nadanie, ale mimoriadnu schopnosť pozorovania, počúvania a empatie. Dokonale ovládla schopnosti jazyka preniknúť do tajných zákutí mysle i duše. Jej jazyk je tak sugestívny, že by mohla vyučovať scenáristku. Postavy nech majú akýkoľvek menší či väčší priestor v diele, prichádzajú a ostávajú, zanechávajú nezmazateľne silnú stopu svojho charakteru a osudu. Dialógy sú také vypracované, že v nich nie je žiadny zbytočný ornament, skvele by sa hodili na dramatizáciu pre javisko. Zároveň však jazyk nie je plochý, či chladný, podľa charakteru postavy dokáže autorka vybaviť hrdinov vlastným jazykom, slovnou zásobou, charakteristickými rysmi nielen v gestách ale aj v reči. Toto veľké majstrovstvo postáv, ktoré nie sú, mohli by sme povedať „ukecané“ a zdĺhavé, prináša čitateľovi pocit, že je súčasťou týchto dialógov ako tretí, či štvrtý hrdina, ktorý priamo vedľa postáv koexistuje.
Často sa hovorí o obdive autorky k Čechovovi, ale jej rozsah a inšpirácia je omnoho širšia. V tejto skoro, pre niekoho morbídnej knihe, posledné chvíle človeka spája s gigantom ako Dostojevskij, jeho narušené vzťahy v Bratoch Karamazovových a ich zložitosť sú presahom do minulosti, tak ako čerpanie z drsných a nadmieru smutných rozprávok Andersena. Obeť pre lásku malej morskej víly, či dievčatko so zápalkami. Nechýba inšpirácia antikou, Plautom, príslovia, múdrosť, ktorá sa s technokratickým svetom stráca. Nestráca v drobnostiach svoju vášeň pre české reálie, keď pripomína nevysvetliteľnú a brutálnu samovraždu autora tak milovanej Českej mše vánoční, Jana Jakuba Rybu.
Na stránkach noviel ožívajú rodiny doktorov, ktoré dôverne pozná z praxe. Dedenie doktorského poslania z otca na syna, problémy v manželstve, nielen kvôli náročnosti povolania, nočných služieb, ale všeobecná ťažoba s akou doktori nosia domov po večeroch v hlavách osudy a utrpenie svojich pacientov. Je to hold doktorskému povolaniu, obdiv k ich práci, pocta pracovníkom na linkách dôvery. Zostavenie knižky výborne spája motív kolegov v nemocnici, ktorí pripravujú akúsi učebnicu pre medikov o samovraždách. Jednotliví aktéri tohto kolokvia sú potom hrdinovia jednotlivých poviedok, ktoré literárne prezentuje ako ich osobné stretnutia so smrťou, dobrovoľnou a privolanou, cez utrpenie ich pacientov, ktorých liečili.
Dnes sme často atakovaní číslami o tom, ako stúpa počet dobrovoľnej smrti u mladých aj dospelých. Človek prestáva zvládať problémy, ktoré mu prináša život a volí útek. Tieto hraničné situácie autorka skúma, postavy vyjadrujú svoje dôvody a názory, túžia ukončiť svoje osobné boje, od dramatických gest na moste až po tichú smrť v zasneženom parku, či v žiadosti o eutanáziu. Životné katastrofy, neschopnosť vidieť problémy blízkeho človeka, láska, žiarlivosť, vnútorná samota, postupne vyplávajú na povrch za dramatickými situáciami či tichou statickosťou. Mimoriadne pôsobivá je novela Most sebevrahů, ktorá má až filmové parametre a bol by z nej skvelý filmový scenár pre dvoch vynikajúcich hercov, ktorí sa stretávajú v nultej hodine. Nikdo není vinen mou smrtí, je navzdory žánru priam básnickou zbierkou jemných a melancholických obrazov, tichého odchádzania a štúdiou bezmocnosti voči okoliu, veku, vlastnej nemohúcnosti. Jej náladu by plnohodnotne vyjadrilo jediné talianske slovo triste.
Veľkou výnimkou medzi postavami je desaťročné dievča Františka, o ktorej sa postupne ako padajú závoje okolo jej záhadných prechádzok v nemocničnom parku, pri ktorých navštevuje ochrnutého Frederika dozvedáme, že ju čaká liečba ťažkej leukémie. Jej otec, doktor vo vedeckom ústave klinky, ani jej dedko, ešte významnejšia kapacita v odbore, dievčaťu nedávajú žiadnu šancu. Tu prichádza mimoriadny kontrast, ktorý autorka monumentálne spracováva. Dievča si chorobu nepripúšťa, má skoro encyklopedické znalosti, rada číta, je zvedavá a obetavá, priateľská. Vedľa nej je vekovo starší chlapec, ktorý nerozumne hazardoval, skočil do plytkej vody a poškodil si miechu. Je čiastočne ochrnutý, ale doktori mu dávajú veľké šance. Lenže mladík apaticky a rozhnevane leží ako múmia, myslí na smrť, na samovraždu, eutanáziu, nemá žiadnu silu prekonať svoje mentálne obmedzenia a začať rehabilitovať. Jedna chce žiť, ale nemoc je silná, druhý by mohol žiť, ale o život nestojí. Škoda, že autorka nemohla dielo dokončiť, jej plodný čas sa naplnil. Už na prvých stranách totiž vychádzajú na povrch zaujímavé súvislosti a postava Františky je úplne uhrančivá. Až hrozí, že keď sa čitateľ dozvie čo ju čaká, má chuť zavrieť knihu, pretože nechce sledovať ako toto bezstarostné dievčatko čo má ešte všetko pred sebou odkvitne. Nihil est perpetuum datum.
Posledné veci človeka vždy dráždili predstavivosť o to viac, ak prichádzajú predčasne. Dnes stojíme medzi dvoma rozpormi. O smrti vo všetkých možných formách sme priam s nadšením informovaní z médií. Bulvárne každodenné reportáže o strašných násilnostiach z celého sveta nás formujú k otupenosti. Na druhej strane sa odchádzanie a smrť odsúva do uzavretých domovov, hospicov, kliník. Nikto si nechce predsa kaziť deň pohľadom na fyzické trosky s alzheimerom, ako sa šuchocú po supermarketoch a hľadajú zabudnuté maslo. Je potrebné pozorne si vypočuť reportáž aj s fotografiami z miesta činu, koľko bodných rán obeť dostala, ale čítať sa bojíme? Stýblová nepíše ohavnú severskú kriminálku s odpudivými obrazmi. Je autorkou všednosti, pozorovateľkou drobností a bezbranných. Je to jedinečná česká autorka, ktorá ostrúhala Asklepiovu palicu, aby ňou mohla aj písať. Autorka nemoralizuje, ani príliš nepsychologizuje. Dialógmi postáv, ich názormi a úvahami rozpletá zložité tajomstvá existencie aj konečnosti. Nezlučuje román s monografiou či učebnicou. Jedna postava hovorí, že kniha má byť dobrodružstvom hľadania a poznaním. To sa autorke podarilo. Jej rozsiahle prozaické dielo tu ostáva ako stále aktuálnejšia výpoveď o potrebe elementárneho ľudského zväzku, dotyku, priateľstva, záujmu, obyčajného pozdravu, vľúdneho slova či gesta. Vďaka patrí vydavateľstvu Šulc-Švarc, že sa už tridsať rokov starajú o jej odkaz. V tomto prípade neplatí antické príslovie Quod periit, periit.
