Od prvého vypustenia vety do éteru: „tanečník nevedel polapiť dych, držiac sa za hrudník, nedokázal rozprávať a v zákulisí sa na WC povracal“, sa táto veta ako dôkaz objavuje v mnohých článkoch a citáciách ako svedectvo o terorizme, ktorým riadila balet SND Nina Poláková. Je to ukážkový príklad, ako dať do obehu výbornú fámu, na ktorej obsah čitateľ rozhodne nezabudne a úplne si predstavuje toho krásneho tanečníka v prepychovom kostýme so zlatými ornamentami na hodvábnom zamate, najlepšie ešte v snehobielom trikote, pod ktorým sa chvejú tie ťažko skúšané svaly, v bielych zladených piškótach, ktorému pred pár sekundami tlieskalo hľadisko a predstavoval na scéne niečo absolútne krásne, ako teraz v kŕčoch na nesympatickom mieste v smrteľnej agónii grcia. Čitateľom a verejnosti sa tu podsúva obraz hodný tragédie, ktorý si už navždy spoja s menom Poláková.
Každý, kto mal čo do činenia s baletom vie, že fyzická námaha na úrovni športového výkonu k baletu patrí. Je jeho súčasťou. Ruka v ruke. Tanečníci žijú s bolesťou celý život. Nie je to fráza, ani zbytočné strašenie. Raz bolí to, inokedy zas niečo iné, niekedy nestačí kondícia, niekedy je proti nim strach, obavy. Niekedy osobné problémy, rodinné dianie, možno aj zlé počasie, či nenájdenie obľúbeného talizmanu narušia koncentráciu. Stačí veľmi málo a hlava sa vypne, telo sa unaví alebo reaguje inak a dobre nacvičený výkon sa začne rúcať. Že tanečník po náročnej variácii, duete, či čohokoľvek akokoľvek sa to už nazýva, je zadýchaný, nemôže hovoriť, prečo by aj mal v zákulisí hovoriť?, sústredí sa na pokračovanie predstavenia je snáď normálne. Je to prirodzená reakcia tela na výkon, odkysličenie toho či oného orgánu, zrýchlenú tepovú frekvenciu, množstvo skokov a podobne. Plavci, gymnasti, atléti po závode hovoria? Vidíme obrazy, ako sa zvalia na dráhu, robia všemožné pohyby aby si uvoľnili svaly, škľabia sa, trasú sa. Že je náročná aj choreografia, ktorú však divák neocení tak ako rekord v stovke, fyzicky namáhavá, snáď už netreba zdôrazňovať.
Stále pri tom, ako sa toto tvrdenie opakuje premýšľam, prečo niekto už z odbornej verejnosti nezareaguje na takého hlúpe výmysly. Ako mohla Poláková spôsobiť, že ten neborák sa povracal?
Ak to niekto spôsobil, bol to choreograf Nurejev. Má šťastie, že je už mŕtvy, pretože by ho možno nejaký fanatici zažalovali. Ako ďalší to mohol spôsobiť dirigent. Áno, uvedomte si, že ak študujete nejakú choreografiu v nejakom tempe a na predstavení sa stane, že orchester hrá o osminu rýchlejšie, alebo pomalšie, čo je rovnaká katastrofa, je to ďalšia extrémna záťaž už pre aj tak ťažko skúšaný organizmus. Moli to spôsobiť osvetľovači. Keď stojíte na javisku a svetlá sú príliš silné a oslňujú vás, je to nielenže dosť nepríjemné, ale často máte pred sebou takú svetelnú clonu, že tancujete po pamäti a neviete vlastne kde sa nachádzate. Že vinou môže byť príliš tesný kostým, v ktorom sa zle dýcha, navyše nie je akurát ľahký, je ťažký, škrtí, hryzie, nie ako moderná lycra na cvičné oblečenie. Vinná môže byť inšpicientka, ktorá vedie predstavenie či skúšku a možno volala tanečníkov na výstup príliš neskoro a v novej budove SND sa dostať zo šatne o niekoľko poschodí vyššie na hlavnú scénu, keď večne nefunguje výťah, je už sám o sebe výkon. Na vine môže byť baletný majster, ktorý často sleduje predstavenie z portálu a mohol k tanečníkovi utrúsiť nejakú poznámku, zdanlivo nevinnú alebo aj kruto zlomyseľnú typu, „tak to (dnes) neposer“, a dobrá nálada a koncentrácia boli zrazu ta-tam. Mohla za to partnerka, ktorá nebola vo forme a tak partner musel vynaložiť omnoho väčšiu energiu na partnerské figúry. Zlomyseľný kolega z druhého obsadenia mohol sólistu rozrušiť. Mohlo za to krivo nalepené baletné linoleum-podlaha? To som sa ešte nedostal k pojmu; tréma. Verná kmotrička umelcov. O tej boli napísané celé police kníh, štúdií, rozborov a terapií. Keby som to nezažil, neveril by som, že aj tí najslávnejší svetoví tanečníci trpia trémou, absolvujú stovky všemožných cvikov, mentálnu hygienu, ukľudňovanie, dopovanie, placebo, aby sa jej zbavili. Aj dlhé dni pred výkonom majú kŕče, napätie, neurózu, ľudovo v našom jazyku povedia „že sa z toho poserú“. Napadá ma množstvo ďalších škodcov, ktorí mohli spôsobiť to, čo pripisujú Polákovej.
Samozrejme je tu zdôvodnenie najjednoduchšie, že si to tanečník spôsobil sám. Ale to nechce nikto počuť. Zjedol niečo nevhodné, bol dehydratovaný, pretože si v šatni nechal vodu, zle spal, je unavený, lebo v noci bol na party,…. nemá dostatočnú kondíciu, jednoducho sa mu to nepodarilo, sme len ľudia. Netreba hľadať niečo, čo neexistuje. Ale nepochybne sa podobná formulácia aká zaznela veľmi dobré hodí pre tých, ktorí ju opakujú ako novú mantru. Poznám mnohých tanečníkov, ktorí sa povracali, stal sa im úraz, pokazili vystúpenie, neznášali niektoré balety, ich časti, ale nenapadlo by ich, aby z toho obviňovali svojich šéfov. Že sa disciplína a prísnosť v dnešnej dobe začala zamieňať s nátlakom, buzeráciou a šikanou, netreba pripomínať. Že ale mnohým odchádza zdravý rozum, je ešte horšie.
Na záver malá osobná spomienka. Sám som bol účastníkom predstavenia vo Viedenskej štátnej opere, kde Nina Poláková ako prvá sólistka nedokončila predstavenie. Jednoducho jej prišlo zle a nech robila čo mohla, musela odstúpiť a nechať svoje publikum bezradné a šokované. Sklamané. Tanečníci nie sú výplodom umelej inteligencie, nie sú to stroje, ich strhujúce výkony sú vykúpené premáhaním, obetovaním všetkého čo majú svojmu snu. Ich kariéra je krátka a veľmi krehká. Cestou do práce, či v samoobsluhe si môžete nešikovnosťou zlomiť kostičku v chodidle, o ktorej ani neviete, že ju máte a už sa nepostavíte na relevé, či špičky. Myslím, že by nikto nemal hazardovať s povesťou Niny Polákovej len preto, že má chuť sa vyjadriť, či mu nie je sympatická. Aký zmysel má, aj keď niekoho nemám rád, šíriť o ňom také kraviny? – Asi preto, že sme v dobe, kde lož a klamstvo, hlúposť a blud má silnejšiu váhu než pravda? Nič nie je ani čierne ani biele.
Sám nikoho neobhajujem ani nebudem pranierovať. Drvivú väčšinu účastníkov kauzy poznám desaťročia osobne a dobre. Šíriť ale fámy, konštruovať ich, hrať na efekt šokovania nie je dôstojné umelcov, ktorí zasvätili život umeniu ticha. Umeniu, kde ľudský hlas spí. Je upozadnený, zatlačený do úzadia. Mlčanie. Pretože je veľmi zradný, zbytočný a nepotrebný. Je limitovaný svojou silou, farbou, rečou a jazykom. Miesto toho zvolili umenie tela a pohybu, gesta a výrazu, tomu rozumejú všetky národy sveta, v tom je jeho sila. Emocionálne vyjadrenie bez jediného slova. Silnejšie než milióny slov.
Photo: archív autora
