Nie je to tak dávno, čo divadlo zasiahla vlna takzvanej cool dramatiky. Na javisko sa dostali texty progresívnych mladých autorov, ktorí v svojich hrách riešili možno svoje vlastné obsesie, prežitky, túžby, príkoria. Dejiny divadla priniesli mnoho násilia a spoločenskej i vzťahovej drámy. Ale keď sa na scéne objavilo zneužívanie detí, masturbácia, znásilnenia, realistické mučenie, odrezávanie údov, análny styk, divoké sexuálne orgie v naturalistickom jazyku, ktorý bol ako kaskáda vulgárnych slov a drsných popisov, šokovalo nás to. Publikum bolo zdesené. Po troch desaťročiach sa však zdá, že autori mali jasnozrivú víziu a predznamenali dobu. Dnes sa o tomto všetkom celkom bez hanby píše v novinách, diskutuje sa v besedách, dokumenty prinášajú reálne príbehy obetí a ich mučiteľov, túžba šokovať rastie a rastie, a nejaký „incestík“ či nechutnosti už nestačia k zvýšeniu návštevnosti. Divadlo ako mnohokrát v dejinách malo dopredu pravdu o nás samotných. Priehrštie slobody robiť si čokoľvek sa naplnilo, veď dnes aj banálna reklama na Mac Donald sa riadi heslom: ´pretože chcem, pretože môžem´.
Prehnané posilňovanie sebavedomia vedie k nárastu ambicióznych jedincov, ktorí môžu všetko. Je to predsa osobná sloboda. Kto dnes zaváha alebo je skromný, je vystavený pranierovaniu, že je neschopný a nepochopil tok doby. Kult dieťaťa s podtitulom osobný rozvoj umožňuje pod heslom osobného rozvoja, že dieťa si môže robiť čo chce, pričom nie je na prehrešky poukazované ako na zlyhanie, ale na tvorivú cestu, ktorou sa hľadá. A tak deti šikanujú spolužiakov, sami seba poškodzujú, na tajných fórach si vymieňajú skúsenosti s drogami a sexom, psychológovia nestačia úradovať a rodičia sú presvedčení, že všetci sa spikli ako staromódne supy proti ich „zlatíčku“. Veď majú doma anjelika, ktorý má síce problémy s učením, poruchou pozornosti, je divoký, ale ohromne talentovaný a hľadá sa.
Do tejto doby zasadzuje Dmitri Tcherniakov svoju Salome v Hamburgu. V centre stojí dieťa, dnes pubertálna či dospelá dievka, ktorá vyrastala v rozvrátenej rodine, matka si vzala za manžela brata svojho prvého manžela a jej nevery a perverznosť, či voľná láska sú dobre známe okoliu. Nový otčim dievčatko rozmaznáva, pretože sa nevlastná dcérka k nemu púta. Jej matka odmieta materský cit a má pre ňu len výčitky a ponižovanie. Otčim si drahými darčekmi kupuje pozornosť dieťaťa, ktoré si je dobre vedomé svojej provokatívnej, mladej nespútanej sexuality a svojich zbraní, ktoré účinkujú na mužov. A tak ako odmieta objať aspoň formálne matku na rodinnej večeri, nechá si ostentatívne od otčima pohladiť prsia. Všetko je tu jasné a bohužiaľ dobre známe. Vykorenená dcéra, ktorej sloboda dovoľuje robiť si všetko a vlastne nemať za nič zodpovednosť, veď ju živí otčim, je drzým sopliakom, podliehajúcim širokým výkyvom svojich nálad, od prehnanej aktivity, po hlbokú melanchóliu a depresiu, v ktorej sa rada brodí a hľadá nové a nové rozptýlenie.
Toto jej poskytne podivný muž Jochanan, ktorý je hosťom otčimovho večierku a najskôr býva v ich luxusnej vile. Politik si ho drží ako takého dvorného zabávača, jeho názory na jeho manželku, filozofické dišputy, citáty a myšlienky prinášajú tejto plastickej kreatúre vítanú zábavu a pocit nevšednosti. Aj dcérke sa zapáči. Je totiž imúnny voči jej požiadavkám. Ako je to možné? Nechce sa nechať pohladiť, nechce ju ani pobozkať, stále si číta, odťahuje sa, dokonca ju nástojčivejšie sekíruje a buzeruje. Ale je to muž. Je to iný level, ako keď jej matka vyhodí z izby kufre, nech si ide kadeľahšie. Ako to, že jej kúzlo barbinky, dievčaťa, ktoré pozná najúčinnejšie techniky kámasútry, nepôsobí na tohto chlapíka, keď otčim je z nej vždy vo vytržení a keď mu dovolí naťahovať jej pančuchy a hladkať ju v spodnej bielizni, nevlastný otec z toho šalie?
Záverečná scéna, veľkolepý monológ, jej bilancia o prvom a zásadnom neúspechu ju ničí. Nezmohla nič. Jochanan ostal nedostupný. Ako je to možné? Doteraz mohla mať čokoľvek. Tento stres a znepokojenie dievča hlboko rozštiepi. Jej integrita geniálnej pubertiačky je zasiahnutá v celom egu.
Tcherniakov nepotrebuje na scéne žiadnych mŕtvych, ako obyčajne nás šokuje komplexnou ignoranciou libreta. Narraboth sa nezabije, na scéne otčim nekĺže na kalužiach krvi, prorokovi nie je useknutá hlava, tanec siedmych závojov nie je žiadny tanec, nič tu nie je tak, ako sme si predstavovali. Je to vlastne veľmi vzrušujúce pre znalého milovníka opery čakať, ako sa režisér vysporiada s libretom, keď nedodržuje ani základné pokyny. Prorok nie je väzňom v podzemí, ale sedí pri spoločnom stole. Lenže Tcherniakov je sofistikovaný divadelník, ktorý dokáže dať vetám nový význam. A tak pôvodné vety inscenuje ako humor, bonmot otčima Herodesa, neustále kaskády a estrády jeho drzej povahy. A hlboko urazená a sklamaná dcérka Salome pod šokom, ktorého sa jej dostalo, si kľudne môže básniť ako sa bozkávala s prorokom. Tento režisérov princíp často funguje, ale často aj nefunguje. V mníchovskej Vojne a mieri oklieštil monumentálnu fresku do podoby mierneho primitivizmu, tu však v koncentrovanej sto minútovej dráme funguje dokonale. Takúto Salome sme ešte nevideli a najskôr už samozrejme ani neuvidíme.
Spievajúca herečka Asmik Grigorian v titulnej partii si výborne porozumela s koncepciou a vybavila postavu uveriteľným herectvom, mimoriadnou rafinovanosťou, detailmi od ľadovej masky, za ktorou je harddisk skazených myšlienok, až po neurotické gestá polapeného motýľa. Fyzicky náročné scény rozbíjania a ničenia, výbuchy zlosti vedľa omamného líškania a tváre neviniatka, zvláda stále so svojou jedinečnou hereckou bravúrou. Nijako sa neobzerá za náročnosťou vokálneho partu, tento maznáčik otčima s prehľadom berie čo chce, odhadzuje čo nepotrebuje, jej hranice chňapkania a túžob nemajú žiadne limity. Jej koncert by nebol možný bez adekvátneho partnera. John Daszak ako otčim Herodes, predviedol ohňostroj a klauniádu hodnú hereckých chameleónov. Vypointovanie všetkých situácií, ktoré textovo idú v rozpore s koncepciou, je precízne a osviežujúce. Daszak sa rúti ako boss a neukojiteľný hráč, stred pozornosti, zabávač a glosátor, moderátor, opičiak a prasa. Charakterotvorné kostýmy, ktoré skôr možno nazvať odev, od režisérovej stabilnej spolupracovníčky, najslávnejšej ruskej kostýmovej výtvarníčky Eleny Zeitsevy, prijali operní sólisti za svoje, i keď ich ukazujú v zraniteľnej stránke ich fyzického tela a sú všetko, len nie dekoratívne.
Najdôležitejšie porozumenie však našli v sebe lídri. Režisér a dirigent. Kent Nagano stíšil symbolistickú, orientálnu paletu Straussa a vytvoril zvuk, ktorý je krehkejší, pomalší, disciplinovaný, viac súčasný. Napriek tomu však práve toto cítenie partitúry potvrdzuje jej nadčasovosť. Konverzačná situačnosť okolo stola v salóne sa premieta do deklamačného štýlu, dramatického vyjadrenia nálad viet, ktoré prednášajú herecky civilné a disponované postavy vedľa osobitých monológov, v ktorých kantiléna dosahuje svojho maxima v ostrom kontraste k suchému konverzačnému dialógu. Nestáva sa často, aby režisér za podobný ´spektákl´ nedostal na poklone ´Bú´, ale dostal ho dirigent.
Bez kvapky krvi, explicitnej nahoty, bez implementácie gay či lesbických dvojíc, bez vonkajších efektov, ťažko vysvetliteľných rekvizít či projekcií, v svojej strhujúcej dramatickej jednoduchosti tu stojí scéna zo života jednej poškodenej rodiny. V tejto zdanlivej normálnosti je to sugestívnejší obraz, pretože je uveriteľne pravdivý. Napínavý thriller na pôdoryse archetypov, na biblických základoch, dcérka trpiaca syndrómom Petra Pana, obraz mocnej a vplyvnej rodiny, kde patriarchát vyšinutého vládcu ukazuje svoje desivé následky a skazu.
Photo: Monika Rittershaus
