Keď robím rozhovory s tanečníkmi, vždycky sa ich rád pýtam na osobnosti, s ktorými pracujú. Tak si čitateľ môže vytvoriť úplne iný obraz o choreografoch, ktorých diela vníma cez optiku javiskovej prezentácie. Dozvie sa niečo viac, niečo zákulisné, niečo možno tajné, niečo intímne. Keď som robil rozhovor s vynikajúcim a nesmierne inteligentným tanečníkom Zdenkom Konvalinom, ktorý zatancoval obrovský repertoár na popredných scénach, nemohol som vynechať osobnosť choreografa Wayna McGregora.
„Někdy se dostanete na jeviště a je to čistá dřina. Práce.“ – začal Zdenek Konvalina svoju odpoveď a hneď vlastne povedal pointu. To, čo tvorí gro fascinácie tanečníkov aj divákov z toho, čo McGregor vytvára. Čo je k tomu potrebné a čo povýši nápaditú choreografiu na umelecké dielo: „Pokud se vám ale povede mít úžasnou kondici a všech šest smyslů, je to neuvěřitelný pocit of accoplishment – dokázat, že něco člověk na jevišti dokázal.“ To je skutočne jasne formulovaná myšlienka o tom čo často vidíme, čo nás uchvacuje a čo je také ťažké definovať na McGregorových dielach, bez zjavného deja, libreta, kulís, kostýmov, rekvizít, nedajbože parochní a ďalších dekoratívností.
A teraz práve pár zaujímavostí, ktoré odhaľujú tajomstvo: „McGregor na sále i mimo sály je jeden z nejinteligentnějších lidí, kteří jsou choreografové. Nechci říct, že ostatní nejsou inteligentní. (smiech) Ale on si nemůže pomoci. Je encyklopedie. A potom vlastně je filosof a technický filosof, a jestli zrovna včera přečetl knihu, jak udělat operaci mozku, tak to dá do té choreografie.“ – Popisuje Zdenek Konvalina. „A když se sám rozhýbe, je absolutně neuvěřitelné dívat se, jak to dělá. Všechny ty kroky, které lidi vidí, sám udělá a udělá je ještě líp, než ten klasický tanečník. Je to čistá dřina. Je těžké dělat s ním zkoušku, je to dvacet minut non stop a potom vlastně řekne: „Ok.“„Uděláme to ještě jednou.“ A jinak nic neřekne. A člověk je úplně vyčerpaný a nemá inspiraci ke druhému projetí a přitom ji musí najít.“ – Možno to je práve tá zvláštna pointa. Tanečník, čo na scéne nič nehrá. Hýbe sa. Robí to, čo je mu prirodzené, to, čo desaťročia študoval. Nepremýšľa či je princ, bohatý, krásny, šľachetný, či je víla, nymfa, labuť, pomstychtivá panna či prízrak. Nemá na to čas, nemá k tomu kyslík v mozgu, je na pokraji fyzického orgazmu, na pokraji infarktu, kolapsu a vie, signalizuje mu to telo a nervy, čo ho čaká a bojuje s kyslíkovým deficitom, kŕčom v lýtku.Ale pretože je profesionál, samozrejme Wayne McGregor pracuje s tými najlepšími, musí to dokončiť, i keby sa mal po opone odplaziť. Táto obrovská fyzická námaha, pocit nekonečných možností tela, nohy vykĺbené, roztiahnuté, nohy úplne neľudské, pohyby, vychýlenia, premety bábik, akrobatov, či hrdinov videohier. To je šokujúca športová disciplína, kde sa spája klasický balet, moderna, fyzické divadlo, šport. Je tu samozrejme ale dôležitá ingredencia, ktorá oddeľuje túto skupinu umelcov od potmehúdov a to je vrcholná forma estetiky.
„Když se díváš na Chroma, za tím ten příběh není, je to čistý atletismus.“ – potvrdzuje Zdenek Konvalina a dokončuje: „ Ale je to nejpříjemnější chlap, člověk. Samozřejmě je vynikající choreograf, ale potřebuje tě. Takže když uděláš nějaké projetí, tak tě potřebuje jako tanečníka, abys to ukázal ještě jednou. Někdy se opravdu cítím, že je to práce. A člověk přemýšlí třeba o něčem jiném, aby dostal inspiraci. (smiech)“
Spomenul som si práve na túto úžasnú fyzickú námahu, pre diváka ľahkosť a vzrušujúce divadlo práve teraz, keď s príchodom vírusu zavreli divadlá brány a všetci začali ponúkať predstavenia na internete. Toto bohatstvo, byť divákom súborov od neznámych po najslávnejšie, nesie v sebe obrovskú pluralitu inscenácií. Nech sa však nikto neurazí, ale väčšina sú také strašné inscenácie, že aj počítač má pocit, že sa asi zblázni, zasekne, reštartuje, skolabuje, jednoducho zdochne. A tak som si spomenul na nádherný baletný večer v Mníchove, večer na poctu Wayna McGregora, kde som videl tri balety, ktoré som zatiaľ nevidel, lebo nie sú z toho základu, ktorý si kupujú veľké svetové divadlá. Nie sú to migrujúce kusy z Londýna cez Paríž až do Moskvy.
Kairos na ideálnu hudbu Maxa Richtera, úpravu Vivaldiho ikonickej skladby, ktorú poznajú aj milovníci iných žánrov než klasiky, to je ideálna esencia choreografa. Čistá scénografia, jednoduché kostýmy, sústredený mikro minimalizmus a fantastické choreografické nápady.
Sunyata, to už je práve ako spomínal Zdenek, choreograf, ktorý číta, premýšľa, myslí. Sofistikované a nepokojné dielo, ktoré v sebe ukrýva tajomné, temné prúdy. Každý divák v ňom uvidí niečo iné, od mikrosveta, cez hrôzu až po nič. Je tu už hra symbolov, farieb, strihov odevov, zvukomalebná hudba, rafinované trýznivé tóny, znepokojivé bludisko významov. Ale stále sa tu fantasticky tancuje.
Triptych vrcholil tridsaťminútovým Borderlands, ktoré choreograf vytvoril pre San Francisco Ballet a je esenciou pohybu, svetla, farieb. Inšpirácia hnutím Bauhaus, pritom však pestrá elektronická hudba. Geometrická presnosť priestoru, vedľa rozvibrovaných tiel a zuniacich elektrických cimbalov. Zdanlivá prostota, dokonca dámy vyzuté zo špičiek, živelnosť pohybov, ich hmatateľný atmosférický tlak žije pri ostrých lomených pózach. Zaoblené vystúpené svaly ako piesočné dumy, sú obmývané rozbúrenými vlnami svetla a zvuku. Nádherná meditácia s básnickým adagiom uprostred.
Niekedy aj kritik a teoretik stratí slová, lebo by boli zbytočné. Novorodenec sa tiež hýbe a je v tom kokóne svojho bytia dojemný a dokonalý aj bez slov.
Photo: Wilfried Hösl
