Dlho som premýšľal, či sa mám vyjadriť k zaujímavému oživeniu diskusie na tanecniaktuality.cz pri článku o dokumentoch na festivale Zlatá Praha. Ako vidíte, nakoniec som to nevydržal. (Škoda, že sa nevyjadril pán Filip Staněk, ktorého jediného tam má zmysel čítať, píše výborne, aj vtipne a uvažujúc, a má živú skúsenosť so svetom tanca). Výčitky, ktoré recenzentka vzťahuje k práci Jiřího Bubeníčka na druhej verzii jeho baletu Piano, ktorú si objednal novozélandský Kráľovský balet vo Wellingtone, som čítal so zjavnou nechuťou. Ako mnohí čitatelia vedia, ako vyštudovaný režisér, mám k slobode inscenátorov veľký rešpekt. Preto ma podobné tendencie z rôznych strán obmedzovať a zakazovať, tváriť sa dnes korektne a kdečo uhladiť či zaretušovať, nesmierne rozčuľujú.
Z dokumentu The Heart Dances – The Journey of The Piano (réžia Rebecca Tansley), ktorý s veľkou obrazovou kvalitou, esenciou poetiky prírody, tanečného umenia, či realitou divadelnej práce dokumentaristický tím pripravil, mi je osobne skôr Jiřího Bubeníčka ľúto.
Prečo? Ak vedenie baletu pozvalo choreografa na základe jeho nemeckej premiéry Piana, ku ktorej isto nie ľahko získaval autorské práva po úspešnom priam ikonickom filme, zaiste videlo DVD s týmto predstavením a tuším, že sa im predstavenie páčilo a preto choreografa oslovilo. Takže ako premýšľalo vedenie? Vtedy im na divadle implementované kultúrne prvky Maorov, podstatné pre náladu diela nevadili?
Z celého dokumentu je vidieť, ako vedenie baletu dáva ruky preč a niekde sa schováva, keď angažovaný poradca miesto toho, aby bol človek dialógu, stal sa fanatickým aktivistom a rozbúral v krátkom päť týždňovom procese skúšok koncepciu večera i scénografie. Tam je na mieste skutočne odpoveď jedného z bratov v zmysle, že iný choreograf by povedal; „ok, tak končíme“ a odcestoval. A onen pán, plný agresie a túžby prerobiť kráľovský baletný súbor v etnografický súbor tancujúci pri ohni s potrebnými artefaktmi z múzea, by si mohol urobiť svoju verziu. Pokiaľ by teda našiel dostatok tanečníkov Maorov.
Dokument veľmi dobre ukazuje, ako naopak sám Bubeníček odložil svoje rúcho baletnej hviezdy a prispôsobuje sa požiadavkám v krátkom čase, aby uspokojil očakávania, keď je neustále strašený, že publikum neprijme jeho verziu, pretože scénografia lodičky, ktorá je skoro v tme, nemá autentické maorské prvky, veslári sú zle oblečení, všetko je úplne smiešne, lebo cudzinec nemôže chápať minulosť a kultúru. Od toho sú tam oni, títo výskumníci, akýsi strážcovia minulosti. Takže viniť choreografa z malej pokory voči drsnej a isto krvavej histórii kolonizácie Zélandu, je úplne scestné.
Choreograf dostal zadanie realizovať svoje libreto, choreografiu, aj hudobnú dramaturgiu s tým previazanú, ktorú na výrobnej porade i ďalších stretnutiach, ktoré sú v divadle úplne zásadné, vedenie akceptovalo. Takže buď vedenie tohto veľkého poradcu, ktorého neskôr vidíme v dokumente ako choreografa domorodých či tradičných tancov, malo pozvať skôr a vyslať ho do Nemecka s Bubeníčkom na celovečernej verzii Piana pracovať, či ho v takejto vyhrotenej situácii keď začal rozhodovať, ktorá hudba sa smie použiť, ktorá nie, čo si môže kto obliecť a podobne, „kopnúť do zadku“ a prevziať na seba riziko prezentovať umeleckú licenciu inscenačného tímu pred divákmi, ktorú si objednalo.
Keby vedenie súboru bolo kompetentné, mohlo predsa choreografa požiadať už dopredu, že by vznikla verzia „dvoch“ choreografov. Bubeníček by choreografoval príbeh (teda nejakých osemdesiat percent diela) a spoluchoreograf, patrične uvedený na plagátoch, by mal na starosti tie miesta v scenári baletu, ktoré sú maorsky previazané.
Neviem si dobre predstaviť, ktorý iný choreograf by takto vyšiel v ústrety vedeniu skutočne pár dní pred premiérou, ako to urobil český rodák. To by tohto etnografa a milovníka domorodcov poslali na prof. Neumeiera? Ratmanského? Eka? Komická predstava….
Táto diskusia, „že Maorov“ musia tancovať skutoční Maori, opäť zaváňa dnešným fenoménom akejsi pokrivenej korektnosti. Tak nech si ich tancujú, ale potom celý svet bude musieť rešpektovať ďalšie zadanie. Nielen ohýbať národnosť, farbu pleti a podobne podľa toho, ako sa to politicky hodí. V nemeckej rozprávke o princeznej Odette nebude môcť tancovať Odettu Japonka, Číňanka, černoška, rozlúčte sa s tým vážení. Giselle tiež nie je žiadna aziatka. Princ jakživ nemôže byť černoch. Nahrávky s Carlosom Acostom sa musia zničiť. Vytvorte si svoje balety na svoju hudbu. Bajadéru budú naopak hrať len v Indii. Turandot tiež budú hrať asi len v dvoch – troch operných domoch sveta, kde nájdu a zaplatia talentovanú čínsku sopranistku, ktorá obstojí v náročnej Pucciniho partitúre. Podobne dopadne Butterfly, Lakmé a ďalšie orientálne diela. Rigoletto sa už nebude hrať vôbec, lebo barytonistu, ktorý má hrb, je znetvorený a vie spievať nenájdeme. Ruské opery budú môcť spievať len Rusi, Verdiho, Pucciniho, Donizettiho len Taliani, lebo je to ich kultúrne dedičstvo. Scény odohrávajúce sa v kostole ( napríklad Faust) sa vyškrtnú, lebo by to mohlo uraziť moslimské a ateistické publikum. A tá Turandot sa vlastne nebude vôbec môcť hrať, lebo Pucciny tam cituje cisársku hymnu, to je škandál. Ako k tomu komunistická Čína príde. Butterfly bude tiež zakázaná, lebo americký námorníci sú tam zobrazení ako sexuálny turisti.
A čo potom vôbec režijné koncepcie? Súdy budú zavalené sťažnosťami, ako si mohol kdekto prerobiť pôvodný zámer autorov. Ako môže byť choreografia na mazúrku, čardáš, či valčík bez patričných krokov takýchto tancov. Ako sa môže Antonius a Kleopatra odohrávať v bezčasí ako univerzálna politická dráma a nie v historickom Ríme a Egypte. A nakoniec príde určite niekto, kto povie, že by sa kráľovná mala nechať na scéne skutočne uštipnúť hadom, inak je to proti logike a nekorektné. A naopak v Londýne v národnej činohre budú demonštrovať aj ochrancovia zvierat, že Kleopatra so živým hadom hrala a ako ten chudák had k tomu príde, že ho týrali chodením po javisku a herečka mu šeptala dlhý monológ.
Divadlo sprevádzalo človeka od jeho počiatkov. Už pravekí lovci tancom slávili úspech v love, domorodé kmene si vytvorili silne divadelné rituály, pri ktorých skúšali silu mladíkov stať sa mužmi, dokonca si vytvorili prvé kostýmy. V rôznych obdobiach dvetisíc ročnej európskej civilizácie sa k divadlu a napodobovaniu života na javisku pristupovalo rôzne. Divadlo sa zo scény presunulo do vchodov katedrál či škôl, navštívilo už v Grécku veľkolepé open air produkcie, ktorým sa nemôžeme rovnať, stalo sa výsadou boháčov, ale vždy si našlo aj ľudovú -.chudobnú formu. Mohli v ňom hrať len muži, bolo zakázané ženám. Nehľadelo sa na vek a aj päťdesiatročná hrala mladú pannu. Tento úžasne pestrý svet jeho dejín ukazuje dejiny myslenia našich predkov, ich démonov aj radosti, ich politické aj sociálne niveau.
Nechcem sa púšťať do rozpravy či divadlo má byť, či dokonca vie byť obrazom života. A či v takomto divadle 21.storočia je prípustné to, či to. Ak by nejaký sponzor dodal dvadsať dobre tancujúcich černošských detí, zaplatil by im dopravu, ubytovanie, isto by mohli tancovať v Paríži v Bajadére miesto žiakov baletnej školy s make-upom. Ale k čomu by to bolo? Aký by to malo zmysel? Predsa nikto neočakáva, že výpravný balet Petipu je obraz dnešného sveta. Neozvali by sa potom ochrancovia životného prostredia, že to je plytvanie, znečisťovanie, ničenie planéty ťahať húf deciek kvôli nejakému baletu do Paríža a späť do Ghany?
Dnešné požiadavky i debaty ukazujú strašidelné vykorenenie, ktoré prináša naša „slobodná“ doba. Pomyselnú korunu delenia tento týždeň priniesol seriálový herec Wentworth Miller, ktorý oznámil, že ako gay už nechce hrať heterosexuálne postavy. Nech si nehrá. Otázka vo vzduchu visí, aké peklo a strata postavenia by sa zniesla na herca, ktorý by naopak odmietol hrať vo filme homosexuála? Keď ku zničeniu kariéry mnohých osobností stačilo nepodložené obvinenie kde akej ženy z domácnosti, že ju dotyčný kedysi nevhodne kontaktoval.
Nemyslím si, že deti v balete Bajadéra nalíčené na čierno urážajú černochov. Nevadí mi, že primabalerína ABT Misty Copeland, tanečnica čiernej pleti bude tancovať Kitri. Nevadí mi ani, že Otello nebude pôvodom z Afriky. Nepovažujem verziu Labutieho jazera od Matthewa Bourna za škandálnu a neúctivú k Čajkovskému. Tcherniakovu verziu Dialógov karmelitánok, kde miesto všetkých rehoľníčok zomrie len jedna, nepovažujem za porušenie autorskej licencie skladateľa. Nevadí mi teplý tanečník v Londýne tancujúci princa, ktorý miluje Auroru. Nepožadujem, že by sa mali umelecké diela v galériách triediť, či maliar zachytil prípustný model. Ani si nemyslím, že by sa balety 19. storočia mali revidovať, aby boli spokojní niektorí jedinci. Nevadí mi, že sa na javisku parodoval Mohamed, Kristus, Zeman či Trump. Nevadia mi ani deti, čo tancujú myši v Luskáčikovi. Som teda divný?
Photo: Royal New Zealand Ballet
