ARTICLES

Gala Les Étoiles – Ballet Ruso v Barcelone

Letné baletné gala bývajú dobrou príležitosťou spojiť návštevu krásnych miest s umeleckým zážitkom. Treba však dobre vyberať v bohatej ponuke rôznych promotérov. Riaditeľ Balletu Ruso v Barcelone Boris Chepelev , bývalý člen Mariinského a Mikhailovského baletu a  riaditeľka baletnej školy Balletu Ruso Blanca Hartmann, dobre urobili, že prizvali ako umeleckého riaditeľa skúseného internacionálneho choreografa, zakladateľa a dlhoročného riaditeľa festivalu Dance Open v Petrohrade Vasilyho Medvedeva. Ten priviezol do Barcelony elitu súčasnej baletnej scény. V Barcelone niet baletného súboru, pritom jeho Teatro del Liceo je s baletom silne historicky späté. Svoje významné zastávky tu mal Ďagilevov Ballet Russes od roku 1917, kedy premiéroval Šeherezádu, Petrušku a Polovecké tance. Barcelonu si podmanil Nižinskij, Pavlova, Massine či legendárny, dnes často zabudnutý dirigent Ernest Ansermet. Katalánska metropola a Ďagilev si dobre rozumeli, veď vplyvy folklórne i výtvarné sa objavili nielen v spolupráci súboru s Picassom, Miróm, Sertom, či Prunom. Po vojne i po impresáriovej nečakanej smrti sa sem súbor vracal v rôznych obmenách. Ale späť k žiarivej súčasnosti Medvedevovho gala, Gala des Étoiles.

Hlavnou hviezdou sa stal Ivan Vasiliev, tanečník, ktorý neprestáva uchvacovať divákov svojou nekonečnou technickou brilanciou, antigravitačnými zákonmi a plamenným temperamentom. To, čo mu mnohí vyčítajú ako nedostatky figúry, však práve anatomicky podporuje jeho nekonečné piruety, vysoké skoky, či ekvilibristické prvky ako trojitý cabriol. Vasiliev zakončil dramaturgicky výborne zostavený program Basilom v Grand Pas de deux z Dona Quijota. S Ninou Kaptsovou, hviezdou Bolšoj baletu, vytvorili úchvatný španielsky zamilovaný pár v tomto enigmatickom čísle. Dokonalá partnerská súhra i technické finesy právom zdvihli divákov z kresiel. Kaptsova s vysokými arabeskami a všetkými finesami, ktoré veľká primabalerína musí mať a je zbytočné o nich písať, stojaca v balance v adagiu ako diva niekoľko sekúnd bez jediného zakolísania, to bola oslava klasického tanca v jeho modernej – súčasnej podobe. Kaptsova geniálne zatancovala obávanú dámsku variáciu, jej šarm a hravosť, s ktorou sa s Vasilievem priťahujú a šibalsky na seba pokukávajú, vytvára divadelnú syntézu medzi postavami príbehu a zvrchovaným tancom. Kaptsova v prvej polovici predviedla ešte kontrastné číslo, svoju neskonalú Giselle. Albrechtom bol mladý tanečník, jeden z objavov Medvedeva pre gala, István Simon z Drážďan, ktorý by si zaslúžil v medzinárodnom meradle viac pozornosti. Kaptsova Giselle nehrala, ona ňou bola. Baletný fanúšik čítajúci poetické opisy slávnych hviezd minulosti, by mohol presne takto popísať Kaptsovu. Každý centimeter jej tela je v službách výrazu a vnútorného rozpoloženia. Spôsob akým zdvíha nohu, drží ruku, hrá malíčkom a rozostavením prstov na rukách, keď ich tragicky prekrižuje na hrudi, už len to, ako má umiestnenú každú sponku, aby vytvorila typický účes a lá Giselle, to všetko je zvrchované majstrovstvo veľkej a skúsenej baleríny. Individuálny štýl akým vedie nohu do výslednej pózy, ako hlbokú modlitbu bez seba prezentácie, ale ako prirodzenú mantru, je očarujúci a dych berúci. Hlboký ponor do sveta zjavenia nešťastnej dievčiny, spôsob ako sa vznáša odhmotnená vo vzduchu ako bludička, je pocta tradícii a hold romantickej predstave o balete. Len majstri svojho remesla nás donútia o ich umení premýšľať. A aj písať.

Druhou hviezdou sa stala Maria Eichwald. Balerína predviedla podobne ako Kaptsova dva kontrastné čísla. S mladým partnerom z baletu neapolského Teatra San Carlo Alessandrom Staianom zatancovala na poctu blížiaceho sa výročia Petipu Talizman a moderné číslo v neoklasickom duchu Elégia od Giuseppe Piconeho. V Talizmane rozohrali tanečníci v slávnom pas de deux, ktoré zachoval do dnešných dní Gusev, ohňostroj technickej brilancie a vzrušeného napätia medzi kráľovnou a bohom vetra. Geniálna ukážka majstrovstva Petipu so štylizovanými gestami i pózou vetra a koketnou a zmyselnou kráľovnou. Staiano predviedol vysoké skoky, vynikajúci zmysel pre štylizáciu i očarujúci mladícky entuziazmus. Eichwald s vynikajúcou technikou allegra i vláčneho adagia striedala vysoké arabesky s bravúrnymi piruetami a ostala hravou a vzrušenou kráľovnou dychtiacou po tanci s neutíchajúcim vetrom. Naopak v Elégii ukázala zrelú ženu, ktorá vo vzťahu s mužom zakúša rôzne melancholické i smutné stavy, za Rachmaninovej hudby s dojemným, mužným aj zraniteľným Staianom. Picone výborne postavil číslo pre balerínu, ukázal jej široký rozsah v penchée, dych berúce učebnicové arabesky a veľmi muzikálne rozvinul nepravidelný tok hudby ako meditáciu o láske a jej strate. Uhrančivá Eichwald rozohrala kadenciu emócií a dokázala tieto emocionálne stavy zamieriť do auditória a ako veľká herečka si ho podmaniť.

Ďalšou balerínou večera bola legenda Mariinskeho divadla Yulia Makhalina so svojou nedostižnou Umierajúcou labuťou. Makhalina s týmto číslom slávi už roky triumf na svetových gala, hlavne s dojemným záverom, kedy umiera pretočená cez nehybné telo s očami k nebu, kde hľadá s odvahou a nádejou svoje nebo a slnko. Jej ikonická interpretácia aj s jej osobitou ozdobou vlasov, kde pierka zasahujú s diamantmi a briliantmi na líca, jej výrazné oči, kostým pokrytý drahými kameňmi a vzdušným perím, to je vizuálna krása a oslava geniálneho nápadu Fokina. Naopak v kontrastnej Šeherezáde  rozohráva ženskú zmyselnosť a rafinovanosť s akou sa pohráva s otrokom, ktorého dokonalé telo ju vzrušuje viac než starý, hoc mocný radža.

Všimnite si dômyselnú dramaturgiu Medvedeva a jeho stáleho spolupracovníka Stanislava Feča, kde prezentuje umelcov v celej šírke ich talentu. Zároveň Medvedev objavuje mladých talentovaných tanečníkov, ktorí sú hodní tancovať s hviezdami. Či už talentovaný István Simon, ktorý po Albrechtovi zatancoval bravúrny Gopak, či Alessandro Staiano a u Makhaliny otrok Giacoma Bevilacqua, ktorý vedľa znudenej a vzrušenej Zobeidy ako mladá droga opantá v bohatých farbách Fokina a Korsakova celý hárem. Bevilacqua zatancoval roztomilé letné sólo o fešnom námorníkovi, ktoré výborne zapadlo do druhej polovice gala večera.

Zostala ešte nespomenutá dvojica, ktorá interpretovala dve veľké lyrické a predsa vždy iné nálady. Chinara AlizadeDmitrim Semionovom zatancovali biele adagio z Labutieho jazera a adagio z Bajadéry. Alizade má vynikajúce kvality pre tieto majsterštuky. Dokonalá poézia pohybu, muzikálnosť i brilancia adagia s vnútorným žiarom, pozdvihla chronicky známe čísla k strhujúcej hre a zaujatosti. Naopak „akčnou dvojicou“ boli sólisti Mikhailovského divadla Sabina YapparovaMarat Shemiunov so svojimi virtuóznymi zdvíhačkami a figúrami na hranici baletu, ktorý v tanečnej forme dokonale využíva možnosti ľudského tela a isto inšpiroval krasokorčuliarov i športové gymnastky.

Ďalší rozmer vystúpeniu hviezd dodalo účinkovanie poslucháčov letných kurzov, ktoré viedol Stanislav Fečo, ako medzinárodne renomovaný baletný pedagóg a Medvedev, ako svetový choreograf. Ten pre adeptov a budúcich tanečníkov postavil dve čísla, ktoré dopadli skvostne. Od najmenších balerín až po starších žiakov, všetci radostne tancovali, zvládali zložité formácie a vytvorili ako úvod každej polovice gala radostnú ouvertúru aj vďaka profesionálnemu vedeniu Feča a Medvedeva. Obaja pozdvihli žiakov na vysokú úroveň. Spoluúčinkovali aj žiaci baletnej školy Ballet Ruso Barcelona, ktorú vedie Blanca Hartmann. Ansámbel napriek rôznemu veku pôsobil celistvo a efektné spoločné pasáže aj malinké dievčatká zvládli skvele.

Áno, tak vyzerá gala a tak pôsobí, keď ho pripravujú skúsení tvorcovia, znalci tradície, vynikajúci dramaturgovia a nápadití choreografi. Všetci sa usilujú ukázať divákom to, čo vedia, čo milujú a túto lásku i vášeň preniesť do hľadiska, nie ukazovať svoje ego. Potom nie je hviezda či žiačik, známe meno a meno neznáme, ale všetci ako súbor prezentujú to,  pre čo sa rozhodli žiť a čomu zasvätili hodiny, roky a životy v službách umenia. Medvedevovo gala hviezd právom dobylo Barcelonu a ukázalo, že aj gala ako žáner má svoje potreby a musí mať vycibrenú dramaturgiu, potrebné obsadenie, zázemie a udržať si štýl, aby mohlo oslavovať balet a tanec v celej jeho šírke.

O autorovi

Pavol Juráš po štúdiu na klasickom gymnáziu vyštudoval opernú réžiu (Doc. Alena Vaňáková) na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Absolvoval diplomovou prácou „Moderné operné koncepcie klasického repertoáru“. Počas štúdia navštevoval aj predmety z odboru Tanečná pedagogika. Študoval semester na Hochschule für Musik und Theater v Hamburgu (prof. Florian Malte Leibrecht) a bol hospitantom v Balete Johna Neumeiera. Divadelné
vzdelanie si doplnil na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení v Bratislave v magisterskom odbore činoherná
réžia (prof. Ľubomír Vajdička). Aj v Bratislave sa
venoval tanečným predmetom hlavne v triede Ireny
Čiernikovej. Na Janáčkovej akadémii múzických umení
v Brne obhájil dizertačnú prácu „Vznik nového
hudobnodramatického diela“ v doktoranskom študijnom
odbore Interpretace a teorie interpretace u prof. Jindřišky
Bártovej. Ako hosť prednášal napríklad na konferencii
Dobrovoľníci v kultúre, ktorú usporiadal Divadelný
ústav Praha. Vedľa profesionálnej divadelnej dráhy
spolupracoval  ako redaktor najprv s webovými stránkami balet.cz,
kultura.sk, teatro.sk, umenie.sk,  a posledné roky s operaplus.cz. Od roku 2017 píše recenzie na predstavenia z celej Európy výhradne pre svoju profilovú internetovú stránku.

Pridaj komentár