Dmitri Tcherniakov opäť priniesol prekvapenie. Pre Festival d’Aix-en-Provence 2017 pripravil réžiu milovanej opery, ktorá snáď spĺňa všetky klišé operných milovníkov. Po vlaňajšom neúspechu s Fideliom, od ktorého odstúpil Wiener Festwochen údajne kvôli náročným technickým riešeniam výpravy, je to výnimočné stretnutie s týmto režisérom pre Európu i operný svet. Tcherniakov, ktorý individuálne pristupuje ku každej svojej réžii, zároveň však zostáva verný svojej idée fixe. A to presunúť všetky príbehy do súčasnosti. Potom sa cíti dobre a zle sa cítia a bučia operní priaznivci v najslávnejších divadlách sveta. Lenže Tcherniakov je divadelník a režisér hlboko rešpektujúci hudbu a tak jeho režijné schválnosti skôr vstupujú do histórie opery než iných, hoc ctených kolegov. Spôsob, akým vyložil záver Poulancových Dialógov karmelitánok v Mníchove je jednoznačne geniálny režijný zámer, podobne ako finále Verdiho Traviaty pre Scalu. Nie je tomu inak ani na festivalovej Carmen, obzvlášť v rámci toho, že v Provensálsku tak ako vo festivalovom Avignone, dramaturgia predkladá divákom úrodu najlepších nápadov naprieč žánrami z celej sezóny.
A tak na úvod, ešte pred chronicky známou predohrou, sa ocitáme v luxusnom lobby hoteli, či inom komplexe, kam prichádza elegantný športový tridsiatnik v slnečných okuliaroch, ktorého sprevádza elegantná svetlovlasá pestovaná dáma. Práve takéto známe dielo je výborné na ukázanie režijného talentu. Môžete inscenovať geniálne Legendu o neviditeľnom meste Kiteži, Cársku nevestu či Knieža Igora, ale divák nepozná tieto diela detailne, aby si vychutnal drobné nuansy. Ale keď budete inscenovať Traviatu, Macbetha, Dona Giovanniho, či Carmen, vyvoláte aj u tých menej znalých divadelnú horúčku. Už v úvode vyvstanú otázky: Kto bude Carmen? – akú funkciu bude mať Escamillo, čo sa bude robiť na býčích zápasoch, zabije José Carmen? Či situácie dejové: Ako Carmen utečie v prvom dejstve, budú tam pracovníčky cigaretovej fabriky, čo tretie dejstvo s pašerákmi? A tretia vec: verbálne záležitosti libreta. Ako si v novodobej koncepcii poradí režisér so slovami spevákov, ktoré sa mu nehodia do koncepcie? Keď všetky tieto veci spočítate, buď dostanete divadelný zážitok roku, alebo sa rozhneváte, na čo ste to šli. Tcherniakov však zvláda logicky exponovať všetky nástrahy. Vystavať príbeh, kde herecké vyznenie textu ukazuje, ako pracujú činoherci, keď aj vety o láske môžu hovoriť: s nechuťou, klamlivo, ironicky, bláznivo… . Ihneď v úvode pochopíme, že muž v modrom, dobre padnúcom obleku je José a že dáma, ktorá ho priviedla a predstavuje ich vzťah riaditeľovi inštitúcie, je Micaela. Jemne donútila manžela prihlásiť sa na tento pobyt. Zriadencovi za zvukov predohry, ktorá asi oznamuje začiatok radostnej terapie, musí odovzdať hodinky, mobil a všetko, čo by ho spájalo s vonkajším svetom. Skupinová terapia pacientov, ktorí nosia ceduľky: Soldats, Zuniga, Morales, rozohráva začiatok. Tcherniakov, aby podporil dojem hry, necháva Moralesa čítať popisy scény a režijné poznámky. Akákoľvek koncepcia je vždycky márna, keď inscenátori nemajú disponovaných interpretov. V Provensálsku je to crème de la crème. Stéphanie d’Oustrac ako Carmen je famózna nielen vokálne, ale jej herecké schopnosti berú dych. Od prvého výstupu, ktorý zdanlivo zmešká a trápne rozveselená sa snaží spomenúť na prvé predpísané slová, celým oblúkom nesie inscenáciu svojimi vokálnymi majsterštikmi až k hereckým finesám. Michael Fabiano ako José – pacient, je famózny v rozpojení predstavy operného speváka, herca a slobodného umelca, ktorý na scéne dokáže vyjadriť čokoľvek. Vďaka nemu je príbeh uveriteľný. Že José má problémy s manželkou, aj ženami všeobecne. Celý ansámbel pacientov a terapeutiek je starostlivo vybraný vokálne aj herecky. Typovo. Prvé dejstvo je neskutočne herecky vypointované. Úprimnosť a rafinovanosť, hra a vážnosť tu stoja na hrane noža, ktorú interpreti dokonale zvládajú. Speváci dokonale spievajú, hrajú, tancujú, hovoria v próze, improvizujú. Keď sa zdá, že už niet v réžii cesty ďalej, aby sa koncepcia nerozpadla ako domček z kariet, prepadnú ústav ozbrojení policajti. A tak Carmen spieva španielsku pesničku sama sebe. Neutečie, nemá kam. A situáciu vráti do civilu riaditeľ, ktorý oznámi, že to bolo len cvičenie a policajná zásahovka sú herci. Elsa Dreisig ako Micaela je výrazovo aj hlasovo mnoho vrstevnatá. Michael Todd Simpson ako Escamillo nezaostáva za kolegami, ktorí majú väčší herecký oblúk. Celé predstavenie, ktoré šľape ako hodinky, drží v pevnom geste a úchvatných zvukových nápadoch i tempách dirigent Pablo Heras-Casado. Próza sa činoherne prelína, orchester vydáva úžasné spektrum farieb z tejto exotickej partitúry. Dirigent volí výborné tempá, kontrastné i dramatické. Lyrické pasáže. Pomáha režisérovi deliť situácie medzi reálne i snové. Budovať napätie. Výborné je aj otvorenie niektorých škrtov, ktoré dokumentujú rôznorodosť a plastickosť Bizetovej dramaturgickej vízie. Učiniť z hudby súčasť divadelnej drámy bez toho, aby ktorákoľvek zložka trpela. Či sa musela ponížiť. Neplatí pre túto hudbu a túto partitúru tak ako inscenáciu, že by sa ako vône, oblečenie, záchody stala unisex.
Zážitková turistika je dnes na vrchole. Kto má peniaze, môže si objednať a zažiť čokoľvek. Od adrenalínových športov, historických večierkov, zakázaných orgií, tajných dobrodružstiev, zmeny identity. Takže aj príbeh Josého a Micaely nie je nemožný, je skôr ako z lifestylového časopisu či od youtubera. Druhou vecou okrem tohto zrkadla je morálny étos súčasného jedinca. Rozmáhajúci sa egoizmus, single štýl života, nárast rozvodov, pochybných zväzkov, genderové šialenstvo. Príkladom vyšinutia je správa z Kanady, kde Kari Doty nie je ani otec ani matka, ale transgenderová osoba, ktorá sa nehlási k žiadnemu pohlaviu. Umožnil to aj súd a justícia i zákony. Minulý týždeň sa mu(jej) narodilo dieťa. Prvé dieťa na svete bez pohlavia. Nie je telesne postihnuté, o pohlavie prišlo – aspoň doposiaľ – z rozhodnutia svojho rodiča. Kanadské úrady umožnili v dokumentoch nezmieniť pohlavie na prianie rodiča, kým si dieťa samotné neurčí kým chce byť. Čítajúc toto nedivím sa, že José ide na liečenie. „Snaží sa dať dieťaťu všetku podporu a lásku, aby bolo čo najúplnejším navzdory obmedzeniam, ktoré súvisia s chlapčenským alebo dievčenským balíčkom.“ Tak oznámil rodič cez BBC. Nedivím sa Josému, že experimentuje. A tak čo si vyskúšal? V prvom dejstve možno odvahu. Ako jediný z mužov na scéne, ktorí predtým tiež hltali Carmen, je ochotný chrániť ju pred policajtmi. Takže odvaha? – Chudina jeho žena Micaela, kvôli ktorej neurobil nikdy nič. V druhom dejstve, či je žiarlivý? Veď Carmen sa od začiatku dobre pozná s uhrančivým Escamillom. Ďalej zvláštny štýl odvahy či vášne (možno túžby po slobode?), keď sa kvôli Carmen stane aj dezertérom a je ochotný svojho nadriadeného (veliteľa Zunigu) zabiť. Vždy včas zasiahne riaditeľ inštitúcie(herecká figúra). Tretie dejstvo skoro jung-ovsky a freud-ovsky skúma silný vzťah Josého k matke. To je závažná informácia od Micaely, ktorá prináša túto správu. Dôležitým momentom je Josého snaha nájsť svoju mužnosť, ktorú závidí Escamillovi, ktorý mu drzo laškuje s manželkou. Štvrté dejstvo je geniálnym zámotkom videného, aj tušeného. Nový pacient, ktorý dostane opäť meno José, zažíva v zrýchlenom slede terapiu ako José. Ten sa ako prízrak a zúfalec všetkému prizerá, aby na konci brutálne a nenávistne ubodal Carmen. Horšiu smrť Carmen sme na opernej scéne nikdy nevideli. Vedľa radostného tímu však na konci ostávajú tragické figúry: nielen José, ale aj Carmen a Micaela. Archetypálne figúry, emocionalita, podvedomie, snové túžby, osamelosť a problémy intimity, to sú len niektoré prívlastky k tejto inscenácii. Libretisti Henri Meilhac a Ludovic Halévy by sa dnes divili, čo všetko Tcherniakov našiel v ich librete.
Nech si hovorí, kto chce, čo chce, ale vždy boli Adam a Eva, Venuša a Mars, Jing a Jang, čierna i biela – ženský a mužský princíp ako hýbateľ a zdroj energie našich životov. A tak je tu dnes Carmen už nie sama, ale Carmen a José.
foto: Stéphanie d’Oustrac aMichael Fabiano v Carmen’© Patrick Berger/ArtComPress
