Odkedy máme Mezzo, Mezzo Live, Arte, Arte Opera, 3SAT, ČTart, rôzne platformy, streamovacie služby, youtube, rôznych fanúšikov, ktorí sú ochotní riskovať škandál a v divadle filmovať, odvážim sa povedať, že sme vizuálne zahltení. Môžeme vidieť čokoľvek bez seba menšej námahy, stačí pár kľúčových slov, možno v angličtine a dá sa vygoogliť úplne všetko. Naše možnosti vidieť, zhodnotiť, sa míľovými krokmi zrýchľujú. Vidieť predstavenie nie je už ani tak udalosť, ako spravodajstvo. Kultúra sa mení na konzumáciu, ako objednať si menu a čo mi nezachutná, nechám tak a posuniem sa na iný tanier. Švédsky stôl ponuky, kedy medzi sebou zápasia jednotlivé inštitúcie, služby, weby, súbory je preplnený. To, čo však môže znamenať výhodu, sa v konečnom dôsledku môže postupne stávať skazou živej kultúry. Začas uvidíme, kam táto otvorenosť a marketing dovedie diváka a jeho vkus, jeho schopnosť v hľadisku zažiť katarziu, rodiť sa aj umrieť.
Neexistuje nič ako ´iba´ rozprávať príbeh. Divadlo pochádza z gréckeho slova théatron, čo bolo miesto pre javisko, ktoré súvisí so slovesom theaomai, slovesom znamenajúcim, dívam sa, hľadím. Na čo dnes hľadíme? Čo nás uspokojuje, koho rozprávaniu príbehu veríme? Sme schopní ešte vnímať hlbšie, prežívať príbehy s ich hrdinami, či len tak nazerať jedným okom ako na nejakú ambientnú kulisu, podkres k inej činnosti?
Tento rok, práve v týchto dňoch júna a júla 2023 Hamburg zažíva veľkú slávu. Radnica, mesto, kultúrny svet si bohatým programom uctievajú osobnosť Johna Neumeiera. Možno jedného skutočne posledného mohykána, ktorého aura nie je vytvorená mediálnym obrazom Instagramu, nie je to potemkinova dedinka, ale desaťročia tvrdej remeselnej driny, odriekania a umeleckej práce. Dielo tohto vizionára, príbehy, ktoré si vybral aby ich prerozprával, zostanú súčasťou nehmotnej kultúry nášho sveta aj vtedy, keď sa tento kmeť odoberie žiť svoj príbeh na iné miesto, kde nepochybne stretne svojho milovaného Nižinského. Samozrejme, tak ako každému kto tvorí, skúša, hľadá, sa ani jemu nevyhli chyby, omyly, nedokonalosti, ale svojou konzistentnou a uzavretou povahou, svojím domovom, ktorý si vystaval ako obranu voči vibráciám a otrasom sveta, ani na chvíľu neprestal žiť svoj tanečný javiskový svet. Šetril svoje sily pre svojich priateľov z príbehov, ktorí ho v noci aj za dní navštevovali, prenasledovali, týrali. Poslednú dekádu jeho tvorby jasne definuje príbehový opus magnum. Gigantický román Leva Tolstého Anna Kareninová. (Premiéra 2017) A tak ako Tolstoj cibril svoj román, ktorý sa stal ikonou a symbolom, aj choreograf a režisér celoživotne a napokon intenzívne päť rokov študoval a písal scenár, aby našiel správne slová, vety, kapitoly, obrazy. A to, čo našiel, je triumf.
Stopäťdesiat minút trvania jeho diela je jasný odkaz na to, že rýchlej dobe, komerčnosti, konzumu netreba podliehať ani ustupovať. A už vôbec nie sa jej pchať do zadku, aby diváci mali pohodlie a zatlieskali. Taktiež dôkazom veľkého umeleckého gesta a invencie. Toto je vysoký level divadla, divadlo, ktoré siaha po divákovi a zmocňuje sa ho. Pritom Neumeier nie je žiadna skleróza, výdobytky moderného divadla, rýchle strihy, dizajn, koláž, parafráza mu nie sú cudzie celoživotne. Naopak. Veľmi dobre rozumie remeselnej povahe veci, zákulisiu, čo je potrebné, aby príbeh nestál na hlinených nohách a postavy mali bohatý vnútorný život, prechádzali veľkým oblúkom vývoja a ich hnutia a pocity boli čitateľné divákovi. Nielenže dokonale vyjavil emocionálne svety hlavnej trojice: Anna, Vronskij a Karenin, podarilo sa mu bez príťaže k hlavnej línii fantasticky postaviť zložitý vzťah Levina a Kitty, aj tretej dvojice Doly a Stivu. Presah Lydie Ivanovny do vzťahu ku Kareninovi tu definuje štvrtú dvojicu. Strhujúci viac vrstevnatý aktívny úvod, aký vie len Neumeier svojou naratívnou, náladu tvornou eleganciou, navodzuje priam atmosféru ikonického House of Cards, Kareninovej róby a doplnky v dizajne A-K-R-I-S-, plagáty, dizajnové rekvizity, práce s nábytkom, členenie priestoru architektúrou a maskulínny svet alfa samcov lakrosového klubu „moskovského pluku“, svetelný dizajn a samozrejme typicky uhrančivá Neumeierova osobná výpoveď prostredníctvom hudobnej dramaturgie sú komponenty diela, ktoré otvára dejový balet novej budúcnosti. Duetá Anny a Vronského sú ukážkou nekonečnej fantázie choreografa, ktorá nevychádza z ekvilibristiky tanečnej techniky, ale každý pohyb je ako podtext vety a myšlienky, má svoj zrod v hnutí mysle postavy a vytvára pohybový dialóg, ktorým postavy spolu hovoria, milujú, nenávidia a trpia i radujú sa. Vrstevnaté detaily a symbolika, taká vlastná starostlivému štúdiu choreografa, tu nachádza motív nešťastia, ktoré sa v úvode stane na železničnej stanici. Akoby rozčúlené Erínye už vtedy predznamenali ako to všetko skončí a prízrak mŕtveho bezvýznamného emigranta robotníka visí nad hlavami protagonistov
Úprimne, v obľube Tolstého románu v baletom prostredí, Neumeier odskočil niekam do budúcnosti na vzdialenosť svetelných rokov od svojich predchodcov i súčasníkov. Milostný duet v prvej časti na spaľujúcu hudbu Čajkovského (Suita č.1. d- mol, Intermezzo) a veľké finále eposu na Schnittkeho s Anninou sebavraždou musí roztaviť aj ľadovec. Ako riaditeľ súboru dielo doviedol vo vhodný čas na repertoár, pretože výkon Anny Laudere prekračuje hranice javiskového hrania a predvádzania sa. Pamätám si ju ako začínajúcu tanečníčku v zbore, teraz sa mi zdá, že to nie je balerína Laudere, ale Kareninová z mäsa a kostí s bohatým vnútorným svetom nemilovanej manželky, ktorá porodila dediča a je už len elegantným doplnkom manžela na nekonečných večierkoch pre sponzorov, kde sa schováva s cigaretou, pretože dnes fajčiť je stigma. Ako Karenin – karieristický egoistický manžel v závere svojej celoživotnej kariéry vernej Hamburgu, vedľa Neumeiera exceluje Ivan Urban, posledný z tanečníkov veľkej éry, ktorá sa nevráti (Heather Jurgensen, Anna Polikarpova, Silvia Azzoni, Jiří Bubeníček, Otto Bubeníček, Lloyd Riggins, Sasha Riabko, Carsten Jung). Ako Vronského si nemožno predstaviť nikoho iného ako Edvina Revazova, ktorý od Onegina a ďalších rolí ušiel veľký kus cesty ku komplexnej syntéze.
Ak som v úvode naznačil, že existuje toľko diel, ktoré sú ako reklama na akcie cukru a masla v Kauflande, existujú našťastie ešte aj diela, nekorektne poviem; „pre nás zasvätených“, ktoré sa vypália do vnútra a nedajú nám pokoj, pretože citlivo chápeme krehkosť a nestabilnosť našich životov a v umení nachádzame nielen odraz nehodnosti seba samých, ale aj to, čo v gréckom théatron znamenala očista a katarzia.
Vážený pán profesor Neumeier krásny dôchodok, pevné zdravie a veľká vďaka za nesmierny dar.
Photo: Kiran West