Woolf Works v Royal Ballete

Balet v troch dejstvách Woolf Works Wayna McGregora sa prvýkrát ukázal divákom v Royal Opera House 11. mája 2015. Okrem novej kreácie znamenal aj návrat veľkej baletnej legendy Alessandry Ferri na scénu. Keď mala devätnásť, prišla Alessandra Ferri a stala sa jednou z najmladších principals dancers v Kráľovskom balete. Vo veku 52 rokov sa vrátila ako hlavná hviezda úchvatnej premiéry nového baletu Wayna McGregora podľa Virginie Woolfovej. Unikátny, prvý celovečerný balet McGregora vychádza z troch najslávnejších textov britskej osudovej autorky: Mrs Dalloway, Orlando a The Waves. Zároveň boli McGregorovi inšpiráciou aj autorkine osobné spisy a denníky. Súčasne je to však balet, ku ktorému nepotrebujete naštudovať obsah, poznať rôzne nuansy a zákutia života slávnej spisovateľky. McGregor totiž našiel zrelosť divadelníka a nestratil vedomie, že tvorí balet, ktorý je o tanci a tanec ho naplňuje. Fascinujúce predstavenie, ktoré poeticky plynie a žiadny pohyb, krok, či figúra nie sú náhodné a už vôbec nie nudné. Kráľovský balet usporiadal niekoľko workshopov, kde sa diváci mohli zoznámiť s dielom. Umožnil aj blogerom z Twitteru navštíviť špeciálnu skúšku. Ale nie všetci boli nadšení, jeden komentár napríklad znel: „Prečo si Kráľovský balet myslí, že tento človek je taký talentovaný ? Je to ako priamo z cisárových nových šiat. Blbosť plodí kecy. Ak je toto budúcnosť Kráľovského baletu, potom nastáva jeho koniec. Nie je to nový Ashton alebo MacMillan! Je to výstrelok !!!“ Chudák divák. Kde to dnes žijeme, keď divák neocení túto subtílnu krásu? Prečo vymysleli ľudia film? – No preto, aby presvedčili ľudí, že život má tvár príbehu. Aby predstierali, že neusporiadané udalosti, z ktorých sa skladá náš všedný život, majú začiatok, prostriedok a koniec. Lenže McGregor presne tvorí obraz života, denníky popletených stránok, spomienok, zábleskov pamäti. Senzitívne nahliada do vnútra človeka. Človeka života. Nie vyfarbených historiek. Podobne ako slávne filmové Hodiny predstavili Woolfovú v peknom dojemnom balení svetu, tak choreograf McGregor postupovať nechce. Opúšťa všetko povrchné, čo vládne klamu marketingu, svetu filmu, báchoriek.  Film nahradzuje náboženstvo, vnáša poriadok do chaosu, ospravedlňuje absurdnosť. A práve toto všetko McGregor neguje. V každom pohybe a zábleskoch svetla v temnote cítime magickú silu univerzálnej prírody a vesmíru, ktorý obklopuje naše človečie zrniečka. Ukazuje chaos života, pády človeka, jeho túžby, poblúznenia, zúfalé hľadanie autentickosti na pozadí klamu a pretvárky, ktorú museli ženy kedysi hrať. A tak ako aj dnes sa musí stále hrať a nemôže sa ukázať človek okoliu vnútorne obnažený. Predstavte si drevený panel. Z tejto dosky vyrežete tri rámy, ktoré by zapadli dokonale do seba a opäť vytvorili štvorcový pôdorys. Ako Boh z Adamovho rebra, vytvoríte z jedného kusu dreva tri pravidelné, dokonale symetrické kusy. Od najmenšieho po najväčší. Krásne by pasovali do seba. A tieto tri rámy postavíte na scénu každý zvlášť a roztočíte ako planéty. Točia sa a predsa sa nikdy nezrazia, už sa nespoja. Toto je nádherná scéna pre Woolfovú. Rámy spomienok, konštrukcia domovov, istôt, ulice, Londýn, svet. Magický pohyb, svetlo a tieň, energia, sila, drevo ako príroda. Ako majestátne kmene stromov, ktorých život presahuje vek človeka od narodenia po smrť, sa tu krútia či skôr tancujú. Dopovedajú magický obraz. Akoby tri príbehy sa spájajú v svojej podstate obnaženého sna človeka. Príbeh autorky, príbeh Orlanda a príbehy vĺn. Aj postavy v historickom šate môžu byť nešťastné v manželstve. Nespokojné s láskou a životom. Môžu ich nudiť ich manželia. Ale nie nudiť v zmysle dnešného nudenia a ľahkovážnosti.  Ženy sú unavené manželmi; ich kľudom, dobrou náladou, vyrovnanosťou ich temperamentu, ich nemennou uhladenosťou. Dokonca aj krása ich unavuje. Pravidelná tvár, žiarivo biele zuby, pekný krk nasadený na pružnom svalnatom tele; stelesňujú pôvabného princa, s akým sa dievčatá stretávali v rozprávkových knižkách, prvého muža, o ktorom snívali. Lenže je toto život? Je to obraz lásky? – V rozprávkach sa nikdy nehovorilo o tom, čo si Snehulienka alebo Popoluška mysleli po niekoľkých rokoch manželského života. V rozprávke všetko končí na prahu spálne, rozprávky zatvárajú dvere, keď milenci zaľahnú do postele. Boli šťastní, mali mnoho detí. Lakonické, aby to obsiahlo život. Sme spokojní, aj keď sme slepí? Alebo sme spokojní, pretože sme slepí? Mnohé myšlienky tvoria podhubie baletu, ale napriek tomu je tu stále tanec. Tanec a choreografia 21. storočia. Nová a očarujúca. Kroky a pohyby ako slová. Ako poézia a próza. Jemné a subtílne, dlhé a zložité súvetia, ktoré nemajú jasný podmet. Tak ako zložitý život. Ako každodenný deň. A McGregor okrem toho brilantne choreografuje. Páni sa opäť dostávajú na ekvilibristickú úroveň primabalerín. Musia zvládnuť penchée, sissony; samozrejme sto osemdesiat stupňov je minimum,  tradičné pánske veľké skoky, zložité partnerské figúry. Výpady nôh do vysokých póz en avant, či à la seconde. A to všetko je prepojené McGregorovskou pavučinou plynulého tanca. Na hranici výdrže kaskadérov a cirkusantov na visutom lane. Kostýmy symbolizujú len pre viktoriánskych puritánov šat, aby upozornili na tajomstvo duše a tela pod  nimi. Expresívne ruky čarujú ako spletitá sieť žíl v ľudskom tele. Chaotická a predsa precízne dokonalá. Extravagantný rozmer druhého dejstva je výkladnou skriňou génia McGregora, ktorého nikto nemôže dostihnúť v jeho nedostižnej štafete neoklasiky povýšenej k moderne. Tretie dejstvo to nie je len román Vlny, ale hlasy, ktoré isto Virgínii pripomínali tragické detstvo s bratom Geraldom a všetky tie záhady mužskej duše, manželstva, patriarchálnej spoločnosti. Tanečne je to ale novodobé Kráľovstvo tieňov. Tajomné hlasy, more, do ktorého sa vlieva rieka, kde spisovateľka dobrovoľne umlčala bolesť svojho života.

Veľký je výkon Alessandry Ferri. Uvedomil som si to znovu, keď som sa pozrel na detaily. Keď sa smeje, smeje sa; neusmieva sa… Keď plače, plače, nepofňukáva, .. Všetko je u nej veľké, nič skromného, malicherného, nič nepodstatné. Nepredstiera, ona to prežíva. Nemusí hľadať vášne ako mladé kolegyne, oni samy ju pohlcujú. Predkladá zrkadlo, v ktorom sa možno poznať. Áno. V jej tvári, v jej očiach, v jej rukách sa nachádzajú emócie. Ale omnoho krásnejšie, vznešenejšie.

Vedľa Ferri sa predstavil aj fenomenálny tanečník a herec Edward Watson, ktorý bol účastný všetkých kreácií McGregora pre Royal Ballet, ktoré neskôr dobyli ďalšie svetové scény: Chroma, Infra, Carbon Life, Raven Girl a Tetractys. Ďalej tancujú skvelí umelci: Steven McRae a Federico Bonelli. Taktiež výnimočná Natalia Osipova či Sarah Lamb. Pôsobivú rolu dostal aj zaujímavý člen Kráľovského baletu Eric Scott Underwood, o ktorom budeme isto ešte počuť. Hudobnú partitúru pre balet nenapísal nikto menší než Max Richter, ktorý vytvoril tak ako choreograf tichučké dielo v dobe veľkých zvukových klamov. Využitie vokálneho partu v treťom dejstve, či rafinovaná inštrumentácia sú len niektorými zo zrelých postupov veľkého skladateľa.

McGregorove práce sú čisté. Kráčajú temným svetlom, ktorému prinášajú svetlo. Priťahuje pozornosť pretože vibruje, všetko pociťuje intenzívnejšie. Prejavuje sa to súčasne otvorene a spektakulárne, aj zdržanlivo. Sme okúzlení. Ale neprenikneme k nemu. Zostáva tu stále akési tajomstvo. Je to ako so slnkom; dívame sa do neho a vidíme len to, čo nám umožní vidieť.

 

The first revival of Wayne McGregor’s Virginia Woolf triptych, Woolf Works at Royal Opera House, (Covent Garden) London, January 2017