Napriek Covidu a problémom súčasnej doby by sa dalo povedať, že knižný trh v Česku je veľmi životaschopný. Dokonca pestrý. Dobrých desať rokov si v ňom pevnú pozíciu drží autorka, štyridsiatnička Kateřina Tučková. Nechrlí do distribúcie každý rok novú knihu, ale kontemplatívne buduje svoju knižnicu diel s trvalým odkazom. Ak jej debut na poli literatúry Vyhnání Gerty Schnirch (2009) ešte nezasiahol širokú vrstvu čitateliek, tak druhotina Žitkovské bohyně (2012) spôsobila obrovský záujem. Po dlhej prestávke prišiel nedávno na pult obchodov sedemstostranový román Bílá voda.(2022). Nebudem zatajovať, že som po ňom siahol hlavne kvôli tematike: živote katolíckej cirkvi v dobách komunistickej neslobody. Ak na Slovensku je táto štyridsaťročná kapitola dejín, ktoré poznamenali životy nielen nás, ale hlavne našich rodičov a starých rodičov spracovaná hlavne dielami priamych aktérov viac-menej faktografických diel, Tučková na pozadí turbulentných udalostí prerodu slobodného národa v národ totalitný rozvíja širokú škálu osudov inšpirovaných faktami, ale zasadenými až do súčasnosti. Slovenské publikácie Jána kardinála Chrysostoma Korca o Barbarskej noci, kedy boli zlikvidované kláštory, si našli priestor v knižniciach veriacich. Tučkovej dielo ašpiruje na oslovenie širokej sekulárnej spoločnosti, ktorá citlivo vníma hlavne nenásilnú „evanjelizáciu“. V dňoch osláv pamiatky Cyrila a Metoda, smrti vizionára Jana Husa, v dobe, kedy sa formujú nenásilné a zaujímavé intelektuálne ľudské osobnosti z priestoru duchovnej obce, je Tučková logickou spojnicou medzi hlasom cirkví a zároveň hlasom histórie i rozprávačov.
Nebudem prezradzovať napínavú zápletku, ktorá tvorí kostru románu, na ktorú autorka postavila ako krížovú cestu čím ďalej ťažšie zastavenia až ku Kalvárii, teda smrti. Autorka svojou spoločenskou angažovanosťou a ženskou senzitívnosťou v tomto duchovnom diele došla nakoniec však až k nádeji, teda prázdnemu hrobu, kedy sa charaktery menia a semienko, ktoré ako v evanjeliu umrelo, v dobrej pôde dalo život a vyrásť novým plodom. Akcia Ř z počiatku päťdesiatych rokov, kedy boli do pohraničia mimo zraky národa odvlečené rehoľné sestry, vznik kolaborantskej organizácie Pacem in terris, ktorá mala zdanlivo koordinovať duchovný život obyvateľstva so záujmami strany, Pražskú jar, nasledujúcu tvrdú normalizáciu línie Moskva, ničenie historického dedičstva, likvidáciu knižníc kláštorov, tajný biznis s umeleckými sakrálnymi predmetmi, devastáciu objektov i prírody, likvidáciu ľudovej zbožnosti, obsadenie miest duchovných režimu vhodnými kandidátmi, život tajnej cirkvi, vzťahy režimu k Vatikánu i následnú slobodu a prerod súdruhov v moderných kapitalistov po roku 1989 autorka umne a čitateľsky nesmierne pútavo v mimoriadnom dynamizme a románovej pôsobivosti spája s osobnými osudmi rádových sestier a súčasnej hrdinky Leny. Magický charakter dodáva textu proroctvo o kanonizácii Anežky Českej. Nám starším pamätný prenos z chrámu svätého Víta s gigantickým portrétom svätice visiaci z gotickej empory a dojatá tvár prímasa Tomáška nemôžu zmiznúť z podvedomia.
Biela voda nie je len názov kláštorného areálu na chvoste geografického územia, miesto internácie rehoľných sestier, ale aj motto. Voda, ktorá má očistný charakter, voda životodarná. Studňa, kde zranení nájdu čistú vodu na svoje rany a jazvy. Aj súčasný človek zmietaný vykorenenosťou a stratou histórie dokáže svoje slepé miesta mapy svojho ja, nájsť v tejto oáze. Príbeh Leny paralelne prebiehajúci s príbehom rehoľníčky Evaristy dáva dielu dve významné, silné hrdinky. Román, kde nejde o vzťah ženy s mužom, by mohol byť novým podžánrom klasického románu. Tučkovej až archetypálny príbeh tragédie antických rysov, ktorá však žije svoju bolesť v druhej polovici dvadsiateho storočia, je ukážkou dokonalej bádateľskej práce, mimoriadnej ženskej intuície a samozrejme silne etického posolstva, teórie odpustenia a zmierenia. Mimoriadne pôsobivé sú citácie autentických dokumentov, ktorých strojený jazyk a istota pravdy dokonale zapadajú k dnešným falošným správam, ktoré sa pre mnohých stávajú čítankou pravdy. Autorka sa dotýka aj samotných základov cirkevného práva, keď polemizuje s kánonickou tradíciou svätenia mužov a hľadá význam žien v cirkvi.
Román má mimoriadne edukačný charakter, ktorý však nebráni jeho čitateľnosti a strhujúcim dejovým kaskádam. V dobe, keď obrovská časť spoločnosti nenávidí cirkev bez ohľadu na názov, vďaka „výbornej“ práci časti novinárskej obce, ktorá niekoľko rokov ako mantru opakovala-kuje, aké obrovské čiastky v rámci reštitúcií a vyrovnania cirkvi dostanú z daní občanov, dielo nenásilne ukazuje, akú obrovskú úlohu v práci s tými vydedenými a bezbrannými cirkev vždy zastávala. Tie „obrovské“ areály skrývali nemocnice, útulky, školy, predchodcov detských domovov, ústavov pre telesne postihnutých, babyboxy, kultúrne dedičstvo národa, jeho múdrosť v knihách i obrazoch a samozrejme obrovskú duchovnú energiu. Boli majákom pre ľudí ťažko skúšaných životom, hľadajúcich sa, zranených a ponížených.
Zároveň je román aj tichou výčitkou dnešnej cirkevnej elite. Tá sa nedokázala zmysluplne a verejne odstrihnúť od pokrivenej doby, urobiť jasnú bilanciu medzi pravdou a klamom, medzi rýdzou a falošnou pozlátkou, medzi prísnym kazateľským úradom a prostým dobrým slovom. Predobrazy skorumpovaných cirkevných hodnostárov v diele odkazujú ku skutočným reálnym osobnostiam, ku ktorým sa nepochybne vzťahujú prorokove slová starého zákona o kostiach kňazov, vyoraných zo svojich hrobov. V čase, keď diecézy nariekajú nad úbytkom veriacich praktikujúcich svoju vieru podľa cirkevných príkazov, prázdnych opravených seminárov, opravených farských budov zívajúcich prázdnotou, opustených barokových areáloch, ktoré tak definujú českú krajinu a miesto duchovných centier sú iba centrami turistickými, nastal nepochybne čas zamyslieť sa nad slovami Krista „bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť…“, ktoré pri poslednom súde dáva ako otázku všetkým, ktorí v jeho mene mali možnosť vykonať akýkoľvek dobrý čin. Kedysi cirkev bola miestom azylu, nie nadarmo sa dvory kláštorov nazývali rajské. Dnes vyhoreným, unaveným ľudom tento azyl poskytuje budhistický štýl života, cesty do orientu a odlúčenosť od aglomerácií v lone divokej prírody.
Nie je to ľahké čítanie, čo sa týka emocionálneho účinku na toho, kto drží túto knihu. Tučkovej knihy nie sú beletriou k moru a do luxusného hotela. Sú potravou pre tých, ktorí túžia vziať kúsoček dejín do svojich rúk a ukovať z nich článoček reťaze, ktorá nás spája s minulosťou a tradíciou, či upiecť peceň chleba a rozlomiť ho pre tých, ktorí nemajú nič. Ani dnes nie sú krivdy napravené a rany zacelené. Po skúsenosti s vírusovým kolapsom celého sveta ako sme ho doposiaľ nepoznali, vojnou pár sto kilometrov od nás, každý potrebuje bielu vodu ako žriedlo, ako žriedlo pre smäd, i studničku, kde odraz jasný ako zrkadlo dáva odpoveď na znepokojivú otázku človeka dvadsiateho prvého storočia: kto sme, kam smerujeme.
