Vírusová kríza odhalila, aký je tanečný svet pestrý. Keby som mal vidieť všetky predstavenia, ktoré vysielajú, streamujú, prezentujú divadlá Ruskej federácie od hraníc s Európou až po Vladivostok, sledoval by som celý deň len to. Úplný maratón. A čo ďalšia časť sveta Amerika, prestížne súbory z New Yorku, San Francisca, menšie súbory. K tomu Európa, kde aj súbory, ktoré na zmluvách s kinom, televíziami dotujú svoj rozpočet, zdarma sprístupňujú svoje nahrávky. Druhý problém tohto zázraku je však naplniť očakávania.
So zdesením som absolvoval Béjartovu Čarovnú flautu. A nechápal som od začiatku do konca, ako vôbec mohol niečo také vytvoriť, a ako si vlastne získal svoju slávu. Pustiť operu z nahrávky, so spevom, v celej dĺžke, u Mozartovho diela aj s hovorenými dialógmi, veď je to singspiel a na javisko postaviť tanečníkov, ktorí pripomínajú cvičené opice, či iné cirkusové zvieratá. Kráľovná noci má špičky ako správna heroína, pateticky gestikuluje, na Mozartove koloratúry vrhá variácie ako Odília, stelesnenie zla /?/, skôr staromódnosti. Tri dámy nekonečné ansámbly, ktoré v opere oslňujú melodikou, tu opakujú ako tréningové kombinácie, ktoré dnes zatancuje už aj konzervatoristka. Mohlo by sa zažmúriť oko, áno – doba sa posunula, keby Maurice Béjart ponúkol výklad Mozartovej záhadnej opery. Lenže režijná koncepcia chýba. Naopak, i keď v opere býva niekedy chatrná, tu je už úplne ruina. Pamina a Tamino, ktorí sa milujú, navzdory úkladom okolia uveria Sarastrovi a prijmú úlohu stať sa zasvätenými – novými, lepšími, humanistickými ľuďmi. K tomu podstúpia skúšku ohňom a vodou. Tamino ešte skúšku mlčania. Kritici, divadelní, hudobní vedci, milovníci konšpiračných teórií napísali nespočet výkladov tohto rituálu, od egyptských mystérií k slobodomurárom. Videli sme operné inscenácie so vzrušujúcimi výkladmi, brilantnými javiskovými trikmi (inscenovať priechod ohňom predsa len vyžaduje aj scénografickú dômyselnosť a invenciu). Najväčšie mozgy opernej réžie hľadali od naivnej rozprávky k mystickému rituálu svoj výklad. Béjart vyvrhol na scénu pár zboristov v žltých plášťoch ako asi oheň a to bola celá skúška. Jediný výklad bol, že Kráľovná noci nebola zničená ako symbol temnoty-zla, ale možno láskou svojej dcéry Paminy, sa vrátila k bývalému manželovi Sarastrovi. Premýšľam, keby som toto videl za života Béjarta, keby som žil v tej dobe, či by som si takéto predstavenie zamiloval. Odpovedať neviem.
O to radšej som v ponuke týchto všelijakých inscenácií kvitoval, že Mariinské divadlo z Petrohradu na pár hodín sprístupnilo záznam Popolušky. To je úžasné dielo. Mladý Ratmanskij, ktorý nepracoval ešte ako svetová legenda. Nadšený objaviteľ, archeológ a reštaurátor baletov 19. storočia. Ale mladý, energický, talentovaný, mierne drzý, novátorský tvorca. Bolo skvelé si pripomenúť túto nádhernú inscenáciu. Navyše s vynikajúcim zvukom ruského orchestra, ktorý Prokofievovu náročnú partitúru hrá zvukovo prekrásne a výkon mladej Diany Vishnevy v ústrednej postave je ako pohladenie.
Alexej Ratmanskij práve v prvej fáze svojej kariéry zameral svoju pozornosť na diela 20. storočia ruských, vtedy sovietskych komponistov. V Bolšoj to bol veľký triptych, v Mariinke Prokofiev a Popoluška. Inscenovať Popolušku nie je rozlúštiť tajomstvo čarovnej flauty, ktorá má moc nad ľuďmi aj faunou. Ale s Prokofievovou záhadnou partitúrou je úloha nesmierna náročná. Nie je to ľahkonohá rozprávková hudba. Sú to ako štyri závažné symfónie, plné motívov, rytmov, protichodných nálad, zložitých protipohybov, a samozrejme náročných inštrumentálnych sól i celkov. Už Nurejev, ako riaditeľ Parížskeho baletu a rodák vyštudovaný v Rusku chápal, že to nie je len taká rozprávková hudba a pridal svojej inscenácii dramatický ťah, nové libreto, posunul sa do sveta filmových hviezd, Hollywoodu, aktívneho, nemilosrdného sveta. Inscenácia to bola pozoruhodná. Ratmanskij však zašiel ešte ďalej, keď zariskoval natoľko, že nehľadal nové libreto, nové vzťahy, neurobil z Popolušky šatniarku, bezdomovkyňu, zdravotnú sestru, či šoférku električky, nedal roly sestier a macochy tancovať chlapom, nevymyslel kúzelnú matku, ktorá sa zjavuje a pomáha. Nevymyslel vlastne nič. A to, čo mohol vymyslieť, odhodil. Nie je tu žiadny konkrétny príbytok, konkrétny palác, gýčovitá scéna, hľadanie princeznej s topánkou v princovej ruke, či divertissement „štyri ročné doby“, ktorý prvé dejstvo natiahne.
Je tu ale esencia. Esencia rozprávky, hudby, pocitov. Je tu strhujúca choreografia, tak očarujúca a typická pre Ratmanského, keď vytvára balet komplexne zo seba. Nebotyčné pánske tancovanie ako veže katedrály, lyrické, ale vzrušujúce dámske kombinácie, rafinované prešmyčky nôh, klasických póz, arzenál skokov, port de bras ako krídla anjelov na milión spôsobov. Tie obrovské adagia princa a Popolušky na plese, tá poézia každého gesta, dotyku, to sú verše, slová, rýmy, ktoré tak plynú a vlnia sa, že čas sa skutočne na plese zastaví, aby o to s väčšou drámou odbíjal polnoc, kedy kúzlo bude zlomené. Tento čas, čo títo dvaja ľudia dostali, je veľký dar. Ich citlivosť, stud, okúzlenie, obavy, túžba po láske, ako po niečom, čo tento konštruktivistický priestor sveta už neposkytuje. Ako motýle po nej lapajú, chcú ju uchopiť medzi krídla, aby o ňu neprišli. Nádherné choreografie, tak ako aj záverečné stretnutie. Žiadny bombastický happy end „eh topánka sadla – bude svadba“, – ale ďalšie prchavé, temnotou sveta obklopené stretnutie dvoch čistých duší.
Opakujem to často, škoda, že sa záujem choreografa preniesol k tomu nepochopiteľnému, zbytočnému vylepšovaniu repertoára 19. storočia. Toto je totiž taká krása, harmónia a pohybová virtuozita, že toto je skutočný zlatý fond, ktorý treba strážiť a hýčkať si ho.
