Keď listujem články, či štúdie na tému Bergovej opery Wozzeck, všetky snáď vykazujú primárny obdiv k tejto tragickej dráme. Memento. Ukážka tragického osudu jednotlivca v súkolí behu života, sveta. Morálny a mravný apel. A tak ďalej, všetky možné cudzie slová, adjektíva by sa dali využiť. Už prví pochvalní kritici v roku 1925 vyzdvihovali duchovné hodnoty opery, hĺbku, silnú pudovosť, surovosť, presah opery. Až mám pocit, že ostatná operná tvorba je plytká a povrchná. Nemáme iné protivojnové diela? Veď dokonca aj opera buffa je výchovná a poučná. S citlivým a úsmevným nadhľadom láskyplne a káravo pranieruje zlé vlastnosti. A čo potom drámy duší veľkých operných gigantov? – Nemám rád podobné zjednodušenia, či nekritický obdiv a vyvyšovanie niektorých diel. Bergova opera je náročná a špecifická. Možno na ňu treba dozrieť, ale nie je to dielo, ktoré si budeme púšťať na CD nosiči v obývačke. Prúd sprechgesangu, vypäté situácie, zvuková pestrosť, ktorá zdôrazňuje bolestný tón osudu holiča Vojcka, úchylný doktor, skrachovaný major, to nie sú ekvivalenty karikovaných filmových hrdinov, to sú tragické svine súčasného aj minulého i budúceho sveta, tých, ktorí majú peniaze a moc.
Režisér mníchovskej inscenácie Andreas Kriegenburg je hviezda nemeckého činoherného divadla. Ovládol svojimi inscenáciami najdôležitejšie divadelné domy v tejto divadelne kultúrnej bohatej krajine. Aj moja osobná skúsenosť s jeho inscenáciami v hamburskom Thalia Theater, zanechala dodnes vo mne pocit absolútneho režisérskeho mága. Jeho mníchovský Ring pozbieral najvýznamnejšie nemecké divadelné ocenenia. Je logické, že vedenie takúto činohernú operu podľa ikonickej hry mladého provokatéra devätnásteho storočia Georga Bűchnera, zverilo práve Kriegenburgovi. Lenže nemôžem sa zbaviť dojmu, že režisér staval koncepciu na vonkajších a výtvarných efektoch. Nebol by to bavorský metropolis, keby výprava nebola oslnivá. Javisko zaliate vodou má samozrejme u Kriegenburga ako dobrého analyzátora libreta a textu svoj základ v mnohých narážkach na vodu v texte opery. Voda na konci hladí utopenca, ktorého vulgárne komentujú doktor a major. Nôž sa má zahodiť do vody. Voda, voda, voda. Nad touto vodnou hladinou sa vznáša izba, kde podľa potreby koná doktor svoje experimenty, býva tam Maria so svojím synčekom, Wojcek tam vykonáva profesiu holiča. Svet tam i vonku, i pod hladinou je kruté miesto, kde vládne vulgárnosť, výsmech, irónia, bieda fyzická, morálna i duchovná. Vynikajúce sú momenty, keď štatisti či operný zbor sa brodia v tejto vode. Niekedy je efekt oslnivejší ešte tým, že chodia kľačiačky a tým sa hĺbka vodnej hladiny znásobuje. Na svojich ramenách nosia svojich šéfov, štvornožky na chrbtoch privezú pódium pre javiskovú hudbu. Ale Kriegenburg akoby v hereckej práci nevedel, na čo sa zamerať. Postavy v tomto modernom diele spolu hovoria, myslia, nemajú uzavreté árie, dlhé monológy a predsa sa zdá, že je to nekonečné. Izolované vzťahy a osudy, verbálne divadlo, ale fyzické konanie je obmedzené, staticky plošné. To je veľká škoda. Brutalita textu, ich významov a psychologický hudobný doprovod, náladotvorná inštrumentácia, či vokálne party tak zostávajú osamotené.
Wozzeck má dnes mimoriadnu obľubu. Inscenácia Davida Radoka v Národním divadle ešte dnes ukazuje hlboký pád pražskej opery. Kde sú tie časy(?) takýchto inscenácií. Patrice Chéreau a jeho strohá temná verzia. Enfant terrible Calixto Bieito a jeho inscenácia nového tisícročia s pôsobivou katarziou záveru v nechutnej ropnej rafinérii. Aj Kriegenburg so svojím tímom prináša nové podnety. Využitie syna Marie pre celú operu, už spomínaný motív vody, ktorá nie je očistná, biblické znovuzrodenie, ale široká a temná stoka, nebezpečné miesto k životu tak, ako svet sám o sebe. Ale nedostavuje sa potrebné vcítenie sa do deja. Do osudu Vojcka. Priemerná scéna doktorových pokusov, karikatúra Majora s plastickým umelým bachorom, ohavné tučné prasa, ktoré na holej koži nosí svoje metále. Ale to všetko je vonkajšie, výtvarné, i keď nápadité a perfektne realizované.
Rozhodne z tejto inscenácie nemám pocity, ktoré popísal Leoš Janáček: „Křivdí se Vojckovi, těžce ukřivdilo se Bergovi. Je to dramatik úžasné závažnosti, hluboké pravdy. Domluvit! Dejte mu domluvit. Dnes je rozerván. Trpí. Jakoby uťal. Ani notu. A každá jeho nota byla omočena v krvi!” (Literární svět, 1928). Kriegenburg skôr zdôrazňuje myšlienky a odcudzenie, ktoré popísal erudovaný kritik Vladimír Bor: „Bergovo dílo také říká: v člověku je propast.“
Foto: © Wilfried Hösl
