Na pyramíde noviniek v jednom kníhkupectve vždy z času na čas študujem novinky. Atmosféru klasického kníhkupectva, usmievajúce sa obálky, farby a typografie noviniek i starších kníh majú svoju pôsobivú atmosféru. Dnes sa predháňajú farebnosťou a dizajnom v snahe získať nový domov a opustiť pravidelné regály obchodov. Získať novú rodinu, stať sa plnohodnotným členom, nezostať v tomto „detskom domove.“ Počas novembrovej návštevy ma hneď z obálky zasiahli dva slová: baletka a Stalin. Slovo baletka stále zostáva omamným impresionistickým obrazom. Asociácie s bielou balerínou, kostýmami a akousi rozprávkou pre dospelých, kde je svet ešte ok a postavy stoja na správnom mieste v svojej oslnivej kráse, éterickej dokonalosti v magickej hmle, ktorú vytvárajú divadelné reflektory a umelý dym. Podobných kníh sa nám v českom ani slovenskom prostredí nedostáva, pritom anglické tituly ponúkajú z tohto sveta mnoho v rozličných formách.
Pre moju a staršiu generáciu je slovo balet zaiste synonymom ZSSR. Ruský balet bol pojem. Opora kultúry, výkladná skriňa, ale svojou dokonalosťou, perfektnosťou formy nespochybniteľný fakt. Aj socialistická televízia mohla bez obáv vysielať klasické romantické balety, pretože ich nešlo natoľko ideologicky spochybniť. Mladá tanečnica a spisovateľka Christina Ezrahi sa dlhodobo venuje sovietskemu obdobiu a baletu. Už jej prvá kniha Swans of the Kremlin (2017) ukázala, že autorke je vlastné precízne bádanie, schopnosť nájsť, či odhaliť v chaose archívov ľudské osudy s diadémami slávnych mien v scénografii vlajky s kosákom a kladivom. Život v Rusku v tridsiatych rokoch a neskôr po veľkej vlasteneckej vojne je úchvatným javiskom. Vzťah medzi diktátorom a dedičmi a účastníkmi zlatej éry baletu za života cárov a Petipu, ich boj za odovzdávanie odkazu mladým generáciám by vystačil na stovky publikácií. Podobne ako diela sovietskej éry, kde sa renomovaní choreografi snažili do libriet o hrdých partizánoch, kulakoch, roľníčkach, súdružkách dostať minimálne skvostnú choreografiu bez toho, aby ich zničila kritika ako dielo formalizmu, podobne ako skladatelia mohli popustiť uzdu fantázie v partitúre a nehrozilo také nebezpečenstvo odsúdenia ako v prípade symfonickej hudby.
Je hračkou osudu, že balet, ktorý bol kratochvíľou cárskeho dvora, od nezmernej finančnej podpory, po cárov ako ctiteľov a milencov slávnych primabalerín, cez geniálnu postavu nielen choreografa ale aj impresária Mariusa Petipu, sa týmto hrdinským tanečníkom podarilo navzdory teroru a miliónom mŕtvych guľkou či gulagom vnútiť súdruhom, že tanec má mnohé formy a môže byť služobníkom revolúcie, prevýchovy a novej éry. Milovníkovi dobrej literatúry bude Ezrahiová vynikajúcou rozprávačkou, milovníkovi baletu podhrnie osudy a boj o život či prácu legendárnych osobností ako Dudinská, Vaganovová, Sergejev, Čabukiani, Lavrovskij, Vajnomen a ďalší.
Vyladená novinka Stalinova baletka prináša príbeh, či jeho pohnutú časť, skutočnej osoby – baleríny Marinského divadla v Petrohrade (vtedy samozrejme Kirovovho) Niny Alexandrovny Anisimovovej (1909 – 1979). Balerína – charakterová tanečnica, pojem nie už toľko známy ani baletomanom, pretože posledné roky bohužiaľ starostlivosť a úroveň charakterového tanca v klasických baletoch značne upadá. Charakteroví – tanečníci boli spravidla umelci, ktorí boli príliš vysokí, či malí, nezapadali do kánonu klasických proporcií, ale nesmierne talentovaní a štúdium na legendárnej leningradskej akadémii pod rukami hviezd cárskeho baletu v nich objavilo potenciál, muzikalitu, fantáziu, schopnosti pre štýlovú interpretáciu tancov v klasických baletoch, ktoré vychádzali z národného koloritu. Španielske, talianske, nemecké, maďarské, tance národov pod menom ZSSR a podobne. Napríklad španielsky tanec a ďalšie tance národov v Labuťom jazere, tance ľudu – zborové so sólistami v Korzárovi, Esmeralde, či veľké divertissementy ako napríklad orientálne tance v Bajadére či Raymonde. Neboli to umelci druhej kategórie. Poučené publikum rovnako milovalo variácie či pas de deux na špičkách ako tieto technicky nesmierne náročné tance v topánkach, čižmách, sandáloch. Anisimovová bola mimoriadne disponovaná, že choreografie tancov začala aj tvoriť. Vrcholom jej choreografickej tvorby sa stal obľúbený balet Gajané, so slávnym Chačaturjanovým Šabľovým tancom, ktorý choreografovala v svetovej premiére, ktorá sa ako posila národu uskutočnila v Perme počas vojny, kde súbor z obliehaného Leningradu našiel azyl. Tak moc si štát vážil svoje imperiálne divadlo, že z mesta v zovretí nemeckej armády jedným z posledných možných vlakov, kým armáda uzavrela na skoro deväťsto dní mesto, odviezol umelcov, orchester, personál, stohy partitúr a nôt, rekvizity, kostýmy; ktoré obliekali Pavlová, Nižinskij, Šaljapin, Fokin.
Nebudem prezrádzať čitateľovi viac z pôsobivej knihy o živote Niny Anisimovovej. Možno len to, že snáď bohyne a múzy stáli pri nej. A manžel, spisovateľ Konstantin Deržavin. Svoje trýznenie počas veľkého teroru ako jedna z mála prežila. Je to aj veľký príbeh lásky dvoch ľudí. Kniha o živote a ´pravde života´ v stalinskom Rusku. Kniha o odvahe, slabosti a zrade.
V polovici knižky som si uvedomil, ako náš rýchly spôsob života činí aj z umenia už nie čas zastavenia, ale len také rýchle sústo. V pasáži, kde Nina popisuje čas v gulagu, kde sa našťastie dostala do kultúrnej skupiny, ktorá väzniteľnom pripravovala večerný zábavný program. Spoluväzenkyňa, sopranistka Alla Verbo zaspieva priateľom tajne Mozarta. Zázračne zachovaný dopis baleríny to popisuje. „Mozartovo Aleluja v tomto prostředí pronikalo do duše a pozvedlo ji do takové výše, do takového světla, že s největší pravděpodobností je podobné vnímaní v atmosféře koncertního sálu stěží možné.“ Vzťah človeka a umenia sa práve v kapitole o väzení, nedobrovoľnom exile, v čase, keď život visel skutočne na vážkach a smrť bola priateľom, dostáva do popredia k hlbšiemu zamysleniu.
Populárna herečka a speváčka Tatiana Kirillovna Okunevská bola väznená v Archangeľskej oblasti. Bola pridelená podobne ako Nina do kultúrnej brigády tábora a jej úlohou bolo cestovať nekonečnými lesmi, kde spievala odsúdeným, ktorí rúbali stromy. Raz bola počas dňa zmenená trasa, pretože jedna časť väzňov sľúbila, že zotnú dvakrát toľko stromov pokiaľ im umelkyňa zaspieva. „Jakmile nám dovolili vystoupit z náklaďáku, zaslechli jsme v mrazivém tichu dunění seker. Museli jsme vylézt na kopec a v lese na kopci jsme spatřili dřevorubce, do pasu nahé, nad kterými se vznášela pára, a lesem se neslo: „A-hoj!“ Šli jsme a polykaly slzy. Už nikdy v životé nezažiju takový koncert, kdy lidé poslouchají a ani nedýchají, jejich vděčnost je bezmezná, a kdyby mohli přijít blíž, odnesli by mě na rukou do Moskvy. V jednom z táborů začali skandovat: „Svobodu pro Okuněvskou!“
Veľká vďaka patrí vydavateľstvu Jota, že siahlo po určite nie komerčnom titule a Stalinovu baletku vydalo. Obzvlášť v tejto dobe iste kniha poteší ľudí, ktorí premýšľajú nepochybne hlbšie aj vďaka osobnej skúsenosti so svojou historickou identitou. Miesto formálneho. „ Nekteří z věznů v Akmolinsku byli zděšeni, když viděli malé kazažské děti, jak na ně uprostřed zimy házejí kamení. Dozorci se smáli a dobírali si ženy, že je nenávidí nejen v Moskvě, ale i děti z blízké vesnice. Scéna se opakovala několik dní, některé ženy se daly do pláče, až jedna z nich zakopla a tváří k zemi spadla na malé bilé kamínky. Opatrně jeden kamínek zvedla a kousla do něj. Uvědomila si, že je to sušený kazašský sýr. Kazachové poslali své děti, aby vyhublým vězňům házely jídlo, i když za to hrozilo přísné potrestání.“
