V Hudobnom divadle republiky Karélie v Petrozavodsku majú už niekoľko rokov na repertoári kritikou cenenú, divácky milovanú inscenáciu Romea a Júlie od šéfa súboru Kirilla Simonova. V menšom divadle, nie ďaleko od miesta oficiálnej sovietskej premiéry v Mariinskom, vtedy Kirovovom divadle v Leningrade. A predsa táto inscenácia ctí autora hudby Sergeja Prokofieva a predsa je celkom iná a svojbytná. Veľmi pôsobivá, zomknutá do seba, do dramatického nervu Shakespearovej predlohy. Vysoko divadelná, emotívna a tanečne choreograficky sýta. Simonovova virtuózna choreografia, v tomto balete tak precízne delená medzi zbory a sólistov, ktorí majú nesmierne plastické, naratívne bohaté variácie, kontaktné, fyzicky náročné prepojené duetá, je strhujúca. Dve hodiny choreografických nápadov, efektných čísiel, kde súbor prezentuje vysoký technický level a herecké majstrovstvo.
Simonov veľmi funkčne vyšiel zo Shakespeara, ale vložil do svojej koncepcie akýsi nový, pritom nie moderný, či samoúčelný, ale ľudský presah. Nesleduje dva veľké starobylé rody, je to skôr dráma jednotlivcov, ktorých ženie ich chiméra a rozum či srdce k ich činom. Týchto sólistov, ktorí vystupujú z členov priam antického chóru, ktorý ich formuje, pozoruje, komentuje, Simonov uveriteľne formuje. Už v predohre vidíme Romea, ktorý akoby sa prebúdzal vo vzrušenej nálade a zdravil vychádzajúce slnko, ranné zore, pohladil veronskú lúku plnú kvetov, vdychoval svieži letný vzduch. Vzápätí je predstavená Júlia. Dvaja mladí dediči slávnych rodov. Až potom začína situácia na námestí. Scénografia Emila Kapeluscha definuje priestor javiska v osobitom až architektonicko-sochárskom výraze. Stĺpy kruhového pôdorysu môžu byť sovietskym mestom, presvietené môžu byť žiarivým slnečným cararským mramorom. Drevené posuvné schody môžu byť ľudovou tribúnou na talianskom námestí, či praktickým polo rozboreným kusom paláca alebo domu v SSSR. Geniálny svetelný dizajn Alexandra Mustonena premieňa strhujúcim až tanečným spôsobom scénu, hrá sa s jej hĺbkou, monumentalitou, sošnosťou či intimitou. Svetelné kužele v smútočnom pochode pripomínajú tiene umieráčika. Rastre a goba v svetelných aparátoch vytvárajú ilúziu parného dňa, kedy sa vzduch nehýbe, či dažďovej prehánky, či mihotavé svetlo renesančných sál osvetlených sviecami. Svetlo výborne hrá nielen s tanečníkmi, ale aj s krásnymi materiálmi na kostýmoch Stefanije von Grawrog. Vysoko výtvarne hodnotné materiály v dokonalej strihovej jednote a práci so siluetou a typom tkaniny vytvárajú úchvatný svet a sonórnu farebnosť. Zreteľne pripomínajú dobu, kedy Prokofiev balet napísal (polovica tridsiatych rokov), ale zároveň sú vo svojej estetickej čistote nadčasovým odevom. Šat dopĺňajú prepracované účesy a pokrývky hlavy, ktoré striedmo, ale jednoducho okázalo umocňujú túto divadelnú fresku, ktorej všeobecná platnosť udivuje.
Simonovova dráma charakterov sa môže odohrávať v každej dobe. Tybalt ako hašterivý a zlomyseľný mladík, ktorý ľúbi spory a bitky, Merkucio ako komediant a priateľský zabávač. Milá pestúnka, ktorá je viac kamarátkou a akousi sestrou Júlie. Chýba páter, rodičia Romea, a ďalší nespočet postáv u Shakespeara, čo nie je na škodu a neprekáža to, pretože Simonov so svojou zostavou režijne zvláda vykresliť všetky potrebné vzťahy a aj mnoho nových. Prostredie i sociálne, spoločenské väzby. V kostýmoch Grawrogovej nachádza syntézu so svojou víziou potemneného a napriek tomu veselého sveta. Kde aj napriek možnej hrôze časov človek nachádza priateľstvo či lásku. Dekór tkanín pripomína civilnú módu, zároveň však v detailoch evokuje bohatú umeleckú scénu tridsiatych rokov v Rusku, ktorá napriek neustálej tyranii Stalina a premúdrych odborníkov kvitla v dizajne, poézii a umení. Avantgarda tej doby, potlačovaná a kameňovaná, sa tu prelína so Simonovovým pohybovým slovníkom a režijnou víziou.
Merkucio výborne zvládne situáciu dať príučku Tybaltovi, keď prehovorí dievčinu predstierať, že ju zabil, aby prestal vyvádzať. Predstierané nešťastie svorne s hudbou prvého obrazu predznamenáva tragický spád. Nad týmto svetom bdie akýsi mrak, ktorý neustále na scéne stojí a tvorí pomyselnú hrozbu, akási para smrti, ktorá obklopuje týchto obyvateľov. Jedovaté výpary nenávisti sveta, kde sa usadilo zlo a temnota. Simonov sa vyhýba tradične divnej scéne pestúnky a Júlie v konvenčnom duchu. Pestúnka mladého typu v brilantnej práci gesta akoby pantomimicky blázni a predvádza, čo všetko musí robiť. Jej čiperná činorodosť s energickou hudbou, nenecháva ani na chvíľu padnúť situáciu možných hektických príprav na ples Kapuletovcov. Na plese sa Romeo ako správny švihák ihneď zapojí do ikonického tanca rodinného klanu, a je to skôr Júlia, ktorá si ho všimne a žensky s ním koketuje. Simonov má obdivuhodný dar fantázie ako pracovať so sujetom. Vytvára veľmi plastické charaktery, ktoré napriek náročnému hereckému oblúku vývoja obtiažne tancujú. Nebojí sa Júliu, ktorú ples nebaví, posadiť k imaginárnej televízii (či krbu). Pri nej zaspí a prebudí ju Romeo, ktorý ju hľadá. Druhé dejstvo je výbornou gradáciou, pretože teplý letný deň prináša na námestie celé skupiny mládeže v kúpacích oblečkoch, s vedrami vody, s ktorými tancujú, máčajú sa a nakoniec si v nich schladia nohy. Pestúnka medzi sušiacou bielizňou stretne Merkucia, ktorému odovzdá list pre Romea so svadobným pozvaním. Svadba je záležitosťou duchovnou, hudobná a pohybová partitúra aj bez gesta pátra, spojí milencov. Následná kataklizma na námestí uzavrie druhé dejstvo. Tybalt rozmláti hlavu Merkuciovi, ktorý umiera. A Romeo ako trest efektne utopí Tybalta, ktorý ťahaný od studne po scéne zanecháva za sebou v svetle imaginárny potok krvi, ktorý vypustil. Priehrada je prerazená a krvavá tragédia bude vrcholiť smrťou Romea, ktorý sa zastrelí v hrobke nad zdanlivo mŕtvou Júliou.
Simonov vytvoril mimoriadne nápaditú choreografiu, ktorá sa vyžíva v práci s port de bras a gestom. Imaginatívne gestá, ktorými sú vybavené všetky postavy v rámci štýlovosti sú unikátne, rytmicky precízne, muzikálne a vizuálne efektné. Navyše v určenej polovici vtipné tak, ako Shakespeare býva vtipný, aby odľahčil budúce strádania. Romeo a Júlia majú svoj gestický slovník, akési spiklenecké gestá, ktoré sa pravidelne opakujú ako leitmotív. A keď Romeo je už mŕtvy, Júlia márne jeho rukou píše do vzduchu tieto symboly a hieroglyfy lásky. Efektná je predsmrtná scéna. Júlia v akomsi rauši pláva na korábe, ktorý reprezentujú drevené posuvné prvky, medzi mníchmi ako lodivodmi. Tento motív putovania, plavby, ktorá je nebezpečná, bárky, ktorá môže stroskotať, tak obľúbený vo veršoch Shakespeara, Simonov završuje kontrastom k vode, a tým je pevnina – zem. V tejto drvine, ktorá symbolizuje smrť, sa Júlia zasype. Maže sa prsťami prašnej pôdy ako vtáča, ktoré hľadá úkryt v hniezde. Nenachádzajúc pochopenie v lone matky nachádza zmierenie v objatí matky zeme. Iným kontrastom je až rituálny kúpeľ v jej komnate, keď sa pred svadobnou nocou s Romeom, ktorý je poškvrnený krvou vraha umývajú. V závere, pod oblakom smrti a večnosti, pod neprajúcou nešťastnou hviezdou, sa realita rozplýva. Zbor sa kýva, lká, motá a umiera tiež, lebo už nemá čo hovoriť. Tok slov ustal, pohyby sa zmenili v kŕč bolesti. Tragédia je dokonaná, žiadne slová ju nemôžu zmierniť. Ich úloha tu končí, padajú k zemi a len svetlo koloruje mŕtvych milencov.
