Centrum pro studium demokracie a kultury spolu s Ústavem pro studium totalitních režimů vydalo knihu, ktorú by som skôr čakal od kresťansky orientovaného vydavateľstva. Vyslalo tým pozitívny signál, že náboženstvo, viera, sakrálna architektúra nestoja na okraji záujmu a že ich logická spojitosť a morálny étos sú priateľmi slobody a demokracie. Mladý autor Michal Sklenář vytvoril mimoriadne dielo svojou témou i rozsahom, ktoré spája kresťanstvo, liturgiku, históriu, architektúru a našu nedávnu minulosť. Štyristo stranová publikácia s mäkkou väzbou a vynikajúcim prehľadným grafickým riešením, moderným vzdušným dizajnom mapuje od „únorového“ prevratu 1948 do nežnej revolúcie vznik nových rímskokatolíckych sakrálnych stavieb v Česku. Dostala príťažlivý a príznačný titul Postaveny navzdory.
Nejedná sa o nejakú evanjelizačnú literatúru, ktorá má ateistov uchvátiť na ceste viery prostredníctvom kostola. Je to strhujúca sonda do sveta ideológie, ktorá vyhlásila Bohu vojnu a rozhodla sa nielen zastaviť a spretrhať kontinuitu s históriou, ale dokonca nielen zdevastovať, ale priamo zničiť sakrálne stavby, cintoríny, kaplnky. Vymazať ich v kultúrnej krajine z topografie a mysle obyvateľov. V súvislosti politických turbulencií sveta, ktorý rozsekla železná opona, autor nachádza mimoriadne svedectvá a odvahu obyvateľov, ktorí túžili po dome božom, po mieste, kde sa spája svetské s transcendentálnym, tak ako v českej krajine po stáročia chrám definoval urbanistické celky i siluetu krajiny. Je to vlastne napínavá detektívka o strastiach a schopnostiach húževnatých veriacich či duchovne založených obyvateľov nevzdať sa a nepokoriť sa červenému diablovi. V dobe, keď druhý vatikánsky koncil priniesol najväčšiu reformu liturgie kresťanského slávenia a vizionársky tým reagoval na emotívne a individuálne premeny sveta v jeho širokej pluralite, u nás doma cirkev prenasledovaná a zotročená dosiahla úrovne katakomb antického sveta sa nájdu svetlé výnimky, kedy odvaha a schopnosť prekonať prekážky sa vtelila do hmoty. Autor dáva české reálie do súvislosti aj s okolitým východným blokom (Maďarsko, Poľsko, Litva, Ukrajina, NDR, Slovenská časť spoločného štátu) a jeho sakrálnym staviteľstvom. Autor si dal mimoriadnu prácu, aby sa pokúsil postihnúť všetky faktory a fenomény danej doby. Až formanovsky uhrančivé sú paradoxné konštelácie doby ako manželky potentátov chodili do kostola, brigádnické posily od súdruhov, kňazi spreneverujúci finančné zbierky, či JZD darujúce drevo na lešenie a prasa na guláš. Mimoriadna obrazová dokumentácia od technických výkresov, či dobových fotografií napĺňa schopnosť publikácie hovoriť nielen jazykom slov, ale aj zobrazovaním jazykom symbolov tak dôležitých pre kresťanskú liturgiu. Doplňuje tak medzeru v dejinách sakrálnej architektúry, ktorá bola utlmená komunistickým totalitným panstvom, aby v deväťdesiatych rokoch oslávila renesanciu, bohužiaľ skôr kvantitou než kvalitou, až po dnešný nezáujem o niečo tak zbytočné ako je chrám.
Je dobre, že sa autor nebojí pripomínať pamäť národa ako boli navždy stratené pamiatky predkov v pohraničí, kvôli ťažbe, v zónach darovaných armáde, či zatopené vodnými dielami. Je správne a záslužné, že po tom, čo sa digitalizuje a zaznamenáva pamäť a osudy ľudí, dochádza aj na hmotné dedičstvo. Je to mimoriadna publikácia, ktorá sa široko rozpína od duchovna k svetu, od Boha a tajomstva k bezbožnosti a ateizmu. Od úcty k remeslu a histórii predkov, k povrchnosti proletariátu a rýchlym ziskom za cenu devastácie a marginalizovania vlastnej histórie, ktoré dopustil nie vzdialený komitét súdruhov na Červenom námestí ale vlastní občania, príbuzní či susedia. Je to výstraha a memento o režime neslobody, ktorý ideu blahobytu zaobalil do pozlátka falošnej rovnosti, tak ako dnešná doba ideu konzumu a jedinečnosti ega balí do barančieho rúcha slobody.
Ak je v súčasnosti sakrálna architektúra na konci záujmu a stáva sa zbytočnou a opomínanou vo svojej esteticko-religióznej podstate, tak realizácie z doby pôstu ukazujú zaujímavé architektonické a dizajnové riešenia. Autor napokon našiel za štyridsať rokov militantne ateistického komunistického vládnutia iba dvadsať deväť realizácií. Jeho široké znalosti a zasadenie do politického života štátu ale samozrejme aj cirkvi, mikrohistorické sondy, detailný výskum a široká topografia spoločenských javov a vied vytvára unikátnu fresku, pestrú mozaiku nielen o náboženstve ale celkove o kultúre, ktorej súčasťou nepochybne náboženstvo a sakrálnosť je. Po tom, čo ovocie nepriniesla tvrdá perzekúcia sa režim rafinovane upriamil na narušovanie symbolických hraníc a zbožnosti v zdanlivých maličkostiach. Zákaz cirkevných pohrebov či sprievodov, slabnutie komunity cestou perzekúcie veriacich, občianske obrady miesto cirkevnej svadby, či zákazy stavby veže. Nie je to až strašidelné znovu na téme dňa? Veď kríže deptajú cudzích občanov, Betlehem ich uráža, zvony narušujú harmonickú inklúziu.
