Kirill Serebrennikov sa vo veľkom štýle agitačného divadla vrátil na scénu Viedenskej štátnej opery. Pre jeho intelektuálny režijný štýl posilnený sugestívnou výtvarnou zložkou, aká opere patrí od jej vzniku, by sa hľadal ťažko lepší titul ako Verdiho Don Carlos. Opera maestra drámy Giuseppe Verdiho, ktorá má v svojom ťažisku motív slobody, pre exulanta a vyhnanca Serebrennikova predstavuje voľnú plochu pre ďaľšiu z jeho radikálnych interpretácií. Po úspechu viedenského Parsifala, http://pavoljuras.com/parsifal-vo-wiener-staatsoper-2/ ktorý bol prijatý s obdivom a pochopením, však tentokrát režisér dostáva tvrdé a hlasité ´Búúú´ od publika aj kritiky. Nestáva sa často ani dnes, aby už po zdvihnutí opony s prvými taktami hudby, publikum hlasito protestovalo. Je to ale skvelý štart, škandály, intrigy, hlasité emócie všemožných účastníkov i pozorovateľov k opernému umeniu patria. Je to rozhodne osviežujúcejšie, než priemerná konzumácia predstavenia. Ak režisér svojou koncepciou stavia postavy archaickej či literárnej, hudobnej drámy do vyhrotených vzťahov a situácií, je predsa skvelé, že aj publikum, ktoré zaplatilo nemalé vstupné vyhrotene a hlasno reaguje. Ak Serebrennikov hovorí svojou režijnou prácou o neslobode, bariérach a hraniciach, ktoré veľmi dobre pozná z Ruska, kam sa najskôr už nikdy nebude môcť vrátiť, vyzýva nepochybne aj divákov, aby nielen chápali, ale aj demonštrovali.
Po vzrušujúcej Figarovej svadbe v Komische Oper v Berlíne, s provokatívne pridanou postavou mužského Cherubina, ktorého obletuje grófka a filmovom vzhľade Figara aj grófa, ktorí predvádzajú na scéne výkony hodné filmu, je viedenský Don Carlos vlastne veľmi krotký. Možno to súvisí aj s tým, že dramaturgia vybrala milánsku verziu v štyroch dejstvách, ktorá je v svojej podstate komorná, nebyť scény autodafé a určite to súvisí aj s tým, že dirigent a autor hudobného naštudovania Philippe Jordan podrobil s magickým a chápajúcim orchestrom interpretačnú tradíciu kritickej revízii. Ešte nikdy nebola táto opera taká komorná, rafinovane zvukovo chápaná, starostlivo preskúmaná po najmenšie pomlčky a notičky a zmysel Verdiho už v tomto diele rafinovanejšej psychologickej inštrumentácii. Dramatické pauzy, parlandové plochy medzi strhujúcimi áriami, dôsledný dôraz na interpretáciu textu a chápanie akéhosi základného konfliktu; nekonečnej melanchólie a optimistického jasu túžby po slobode dirigent predvádza spolu až s nereálnym dejom od režiséra.
Samozrejme, kto by čakal, že sa opera bude odohrávať v zlatom čase Španielskej ríše nad ktorej veľkosťou a bohatstvom slnko nezapadá, by musel žiť v nejakom inom matrixe. Režisér na scéne postavil chladnú a elegantnú halu Inštitútu pre kostýmy. V slovenčine by sme možno význam tlmočili lepšie ako výskumný ústav pre historický odev. Svojou monumentalitou a chladom sa nepochybne moderná architektúra podobá Filipovmu Escorialu, a panteón mŕtvych panovníkov impéria tu reprezentujú špeciálne boxy, v ktorých kurátori uchovávajú ich kostýmy, pravidelne ich kontrolujú, rekonštruujú, opravujú. Z deda Carlosa Karla V. sa zachovala už len jednoduchá košeľa, Alžbeta, Filip II. a princezná Eboli mali väčšie šťastie a ich prepychové róby vyšívané zlatom a zdobené drahokamami, perlami a filigránmi sa dostanú až na výstavu.
Všetci ktorých čakáte, že spievajú, pretože operu poznáte, sú samozrejme zamestnanci tohto múzea. Filip je riaditeľ, Carlos jeho syn a zamestnanec, Posa možno nejaký šéf odborov, Alžbeta manželka, Eboli odborníčka na historický odev, inkvizítor prísny zamestnanec a tak ďalej. V prapodivnej surreálnej hre, kedy speváci hrajú svoje civilné postavy a medzi tým obliekajú obradne historické kostýmy hercom, ktorí ich nosia ako Carlos, Alžbeta, Filip a Eboli vzniká ťažko pochopiteľný, veľmi delikátny dojem. Premýšľate prečo Posa nemá svojho dvojníka, preto že je rebel? Radikál? Premýšľate prečo v niektorých scénach zamestnanci na svoje civilné šaty odievajú nedokončené kostýmy, akési siluetové makety z čierneho molina a tak sa na scéne stretáva Alžbeta zamestnankyňa v tomto kostýme s kolegami v civile, či svojím historickým obrazom. Stotožňujú sa v mnohom so svojimi predkami, ktorých šatník ochraňujú ako kultúrne bohatstvo? Či je to metafora, že žiadna kultúrna hodnota nie je viac ako sloboda? Výnimočný obraz, keď na maurskú pieseň o závoji („Nel giardin del bello“) sa zamestnanci prezlečú do pestrofarebných orientálnych kaftanov, aby si vzápätí na ne obliekli čierne rubáše a úplne zakryli tvár, hovorí o našej „moslimskej“ dobe veľmi jasne. Flanderskí vyslanci s nápismi sloboda a heslami demonštrujúcich môžu byť celkom dobre nespokojní vykorisťovaní zamestnanci inštitúcie, ale aj prenasledovaní emigranti. Zreteľné degradovanie Posu (v režisérovej verzii nie je zabitý) či vyhadzov kontesy, ktorá mala bdieť u Alžbety odkazujú na zamestnávateľove praktiky. Sloboda už nie je možná doma, ani v práci, ani v štáte či spoločnosti. Výkričníky a symbolika sú zreteľné, obava o budúcnosť a osud jednotlivca i spoločnosti očakávané. Straty pre vyššie dobro ako ich žiada inkvizítor sú na dennom poriadku pre dnešných politikov. Ochraňujeme kroje a pamiatky, ale na východe sveta v tragických podmienkach vykorisťujeme prírodu na výrobu bavlny a ľudí, ktorých cena je hodnota počtu kusov ušitého oblečenia. Imperialistický kapitalizmus a heslo moci u Serebrennikova naberá obludných rozmerov.
Vďaka poetike dirigenta inscenácia plynie melancholicky a tklivo. Realistický dej postáv z inštitútu odevu je režisérom scudzovaný do galerijných obrazov a kompozícií. Záverečný obraz lúčenia milencov, matky a syna, nepoškvrnených a idealistických, ktorým štafetu odovzdal Posa prináša totálnu rezignáciu. Zmena nie je možná. Nie na tomto svete, ktorý sa stáva nebezpečným miestom. Ani viera, ani kariéra, ani vymoženosti nemôžu vyplniť prázdnotu srdca. A strhujúce finále, keď sa opatrovaná relikvia zbožného kráľa Karla V. rozpadne v prach a skončí v smetiach definuje aj posledné vykorenenie a zánik západu.
Ty, ktorý si poznal márnosť sveta, spieva Alžbeta, tu stojí ako rezignácia voči idealistickému heslu „čas nastal“, s ktorým bojujú rojkovia a idealisti za našu zanikajúcu Atlantídu. Vražda syna je ospravedlnená prekrúteným chápaním viery; „veď i Boh dal jediného syna za našu spásu“, manžel podozrieva nevinú manželku a pritom je sám cudzoložník, pečate sľubov priateľstva sú prelomené, slušnosť a česť je fraška, ako v romantickej dráme Schillera a jeho romantickej epochy. Politická agitácia Verdiho po zjednotení a slobode je obrazom epochy devätnásteho storočia a hnutia za zjednotenie Talianska. Archetypálne situácie a činy sú len muzeálnou starinou, a všetko snaženie je len fraškou márnosti. Prach zeme sme, a vrátime sa do nej.
Nariekame po ideálnom svete, rodine, zamestnaní a budúcnosti, zatiaľ čo už s Kirillom Serebrennikovom stojíme v potápajúcej sa prítomnosti a členky nám zapadajú do rozbolavenej, rozrytej planéty a naše vlastné previnenia nám pripomína chlad na našich achillových pätách.
Photo: © Frol Podlesnyi
