Le Pavillon d´Armide | Le Sacre vo Wiener Staatsballett

Tohtoročná sezóna sa vo Wiener Staatsballett nesie v znamení baletu Russes. Premiéra 19. februára patrila zabudnutému baletu Nikolaja Čerepnina a Igora Stravinského Svätenie jari, diela v choreografii a réžii legendárneho Johna Neumeiera. V apríli potom pokračuje dramaturgia s novými verziami Stravinského baletov  Vták ohnivák a Petruška. Vo Viedni majú totiž k dispozícii dve veci; mimoriadne disponovaný baletný súbor a vynikajúci orchester, ktorý s hudobnými pokladmi, ktoré sa zabývali aj na koncertnom pódiu doslova čaruje. Večer Neumeiera pripomenul výročie; štyridsať rokov čo John Neumeier prvýkrát pracoval vo Viedni na prvej verzii Legendy o Jozefovi (Richard Strauss). Neumeier sa stal hlavnou hviezdou tejto premiéry. Dva rôznorodé diela, dejový balet o miláčikovi choreografa a múze Nižinskom,  abstraktný balet, v ktorom vytvoril svetový predikát. Neumeierove symfonické balety vstúpili do dejín tanečného umenia 20. storočia.

V Pavilóne Armidy  Neumeier objavuje zabudnutú hudbu jedného zo spolupracovníkov Ďagilevovho zázraku – Nikolaja Nikolajeviča Čerepnina. Petrohradský rodák, vynikajúci zbormajster, dirigent a skladateľ na rozdiel od iných autorov, ktorí písali pre balet Russes, zanikol. Je to veľká škoda, nielen s ohľadom na Pavilón Armidy, ktorý už nikto iný nikdy po Fokinovi nechoreografoval, ale aj s ohľadom na jeho symfonickú tvorbu, napríklad nádherné klavírne koncerty. Možno zostal v pamäti operného publika ako autor inštrumentácie k poslednej Musorgského opere Soročinský jarmok. Neumeier po Václavovi a celovečernom Nižinskom našiel tretiu veľmi šťastnú možnosť ako sa vrátiť k osobe Václava Nižinského. Tentokrát ukazuje zraneného tanečníka v sanatóriu Bellevue, kde je tiež v záhrade pavilón. Nie je to už žiadny okázalý chrám – pavilón Armidy v prepychových kulisách Benoisa – nie je to už tanečník sveta, žijúca legenda, tancujúci zázrak, je to chorý muž, hospitalizovaný, uprataný do skladiska, čakajúci na milosrdnú smrť, ktorá ho prikryje spánkom a dá mu zabudnúť na jeho mučivé halucinácie o krviprelievaní v revolúcii a vojne. Sprevádza ho verná manželka Romola ( herecky inšpirovaná Nina Poláková) a postava doktora, ktorý javí najmä v dojemnej interpretácii Romana Lazíka skutočne ľudský vzťah k tomuto netradičnému pacientovi. Sú tu úchvatné halucinácie plné odkazov na cársky balet, ktorý sa pretavil do monumentálneho tvorivého gejzíru baletu Russes. V spomienkach sa vracajú spolužiaci baletnej akadémie a slávne hviezdy, z ktorých dnes už uctievame len Tamaru Karsavinu. Neumeier funkčne a divadelne pôsobivo ako je mu to vlastné, vytvorí schizofrenickú postavu Nižinského, ktorý vidí sám seba v baletnej akadémii, seba ako otroka Armidy(Denis Cherevychko) a seba v tanci siamoises (strhujúci Davide Dato s brilantnou technikou a neuveriteľnou ľahkosťou skoku). Ako v pôvodnej verzii tu tvorí jadro pas de trois, ktoré sa však mení na pas de quatre pretože aj Nižinský-muž sa zapája. Lenže sú tu ešte ďalšie dve úchvatné miesta.  Ninžinského variácia (Muž – Mihail Sosnovschi) a úchvatný duet s lekárom, ktorý sa javí ako tanečníkov mecenáš, riaditeľ, milenec Ďagilev (opäť Lazík). Oproti iným pokusom o Nižinského na scéne má Neumeier geniálny koncept, ktorý je dojemný a hovorí o veciach človeka, veciach posledných. O sfére duše. A tiež, že Neumeier vo svojom kombinovanom tanečnom jazyku opäť dokonale choreografuje. Typicky Neumeierovské plazivé a obrazovo koncipované zbory, mimoriadne sóla a duetá s hereckým rozprávaním a poetickým port de bras. Skvelá ukážka tvorivej práce a mimoriadneho nadhľadu. Pavilón Armidy ako veľký monológ  plný spomienok. Choreografia plná najťažších prvkov pánskeho klasického tanca. Veľké skoky, pirouettes, tour en l ´air, arabesky, revoltáty, tour a la second a viac a viac. Zároveň až filmová réžia venovaná detailu, výrazu tváre a herectvu.

 

Le Sacre, skrátený názov Neumeierovho Svätenia jari, je pohľadom k začiatkom slávneho choreografa v roku 1972. Celá večnosť, v tvorivej práci tvorcu, ktorého register číta na sto päťdesiat (!) choreografií, v dnešnom bujarom svete tvorby pre niekoho dielo na odpis. Lenže toto je veľký divadelný mág. Tvorca symfonického baletu – Neumeierove nezabudnuteľné Mahlerove symfónie – tu v rannom veku dokazuje svoje predurčenie k veľkým veciam. Jeho obrazy tvorené z tiel tanečníkov aj dnes dostávajú rovnakú silu javiskového obrazu. Každý veľký choreograf prispel k tradícii inscenovania tohto baletu, ktorý na premiére prepadol, a otázka je: kto z dnešných adolescentov by to dokázal lepšie ako tieto stĺpy? Niekto je drevený stĺp, rustikálny, archetypálny, dekoratívny, niekto klasicky helenistický, iný zas moderný; kov, oceľ, sklo. Každý iný. Neumeier to je stĺp z tela človeka. Človek, živá bytosť ako karyatída, ktorá podopiera vesmír bytia, celé univerzum. Neumeier na rozdiel od kolegov nestavia na obdiv rituál minulosti v jeho univerzálnej rovine, ale zameriava sa na prítomnosť, na autenticitu, po ktorej dnes opäť volajú toľkí umelci a ich diváci.  Na scéne leží od začiatku mŕtvola tak, ako sme dnes už bezcitní a zvyknutí zo spravodajstva. Obete prírodných katastrof, vojny, teroristov, samovrahovia, všade náš život sprevádza smrť ako jeho jediná konštanta.  Scénu zaplňuje vzorka populácie planéty a každý po svojom reaguje na túto mŕtvolu. Niekto si ju nevšíma, pretože má mnoho práce, niekto trúchli, niekto lamentuje, niekto ticho pozoruje, niekto sa zlomyseľne díva, niekto je voyeur, niekto ignorant. Druhá časť má dvojitý význam. Je to život pred smrťou i život po smrti. Neumeierova apoteóza tanečného bytia tu nachádza sonórne stíšenie a meditatívny charakter umocnený pôsobivým duetom a sólovým záverom jednej ženy. Ioanna Avraaam a Francesco Costa (ktorý od Lankedema úžasne dospel) brilantne vyjadrujú viac vrstevnatosť pohybu, ktorý je stelesnením vnútorných myšlienok a nie samoúčelnou exhibíciou.  Strhujúci záver podobne ako v Legende o Jozefovi opantá Rebecca Horner. Záhadná žena, ktorá vyvstala z neosobného davu tu tancuje, či skôr dýcha a hýbe sa ako monolit Stonehenge, ako hviezda na oblohe, ktorá planie. Je snáď biblickou celo palnou žertvou? – A či skôr obeťou domáceho násilia, ktorá sa vzoprie? – Alebo študentka na námestí Nebeského pokoja, ktorá demonštruje. – Či československá študentka, ktorá si ľahne pred tank v lete ´68? Alebo druidská kňažka? Môže byť všetkým týmto. Hlboko emotívny prejav Hornerovej je svedectvom dcéry o živote svojich matiek.

Večeru k pocte hamburgského génia dominuje výborný výkon celého baletného ansámblu. Tanečníci spolu dýchajú, spolupracujú, cítia sa. Sprevádza ich sugestívny zvukový zážitok z Orchestra der Wiener Staatsoper pod taktovkou Michaela Bodera. Možno v Pavilóne Armidy nízka orchestrálna jama spôsobuje trochu nepríjemný dojem z vysoko napísaných dychov, ale u Stravinského je to naopak plus, pretože hutné akordy aj tiché miesta znejú mimoriadne pôsobivo.

Neumeierova poetika nemôže zostarnúť, pretože je univerzálna. Je zakotvená v ľudskom DNA, je súčasťou hmotnej kultúry. A obraz sveta zmietaného nepokojmi platný v roku 1972 je dnes po skúsenostiach preživších viac než platný. Neumeier sa tak nejaví už len ako veľký talent choreografie, ale aj ako ľudský filozof a hlboký pozorovateľ ľudstva. A o tom je celá jeho tvorba. Nie o efektoch, šokoch, moderných technológiách, provokácii, cool dramatike, genderoch, fóbiách samotných tvorcov či ich terapii.  Je  o človeku. Jeho kompaktnosti a zložitosti.