Myslím, že ani raz som sa tu pri opernej inscenácii nezameral na dirigenta toľko ako to urobím dnes. Lenže inscenácia letnej salzburskej Káti Kabanovej je taká mimoriadna, že Jakub Hrůša si zaslúži slávnostný úvod. Zvuková krása, ktorú vytvoril z malých čiernych fliačikov na notovom papieri bola pohlcujúca. Nejde iba o osobný prístup ako interpretuje partitúru, ako vypracoval party a zjednotil hudobníkov Wiener Philharmoniker, ako pozdvihol na vysokú úroveň spevácke obsadenie, ale o celkový, neopísateľný a magický zvuk.
Vlastne nedá sa o tom ani písať, pretože by bolo nutné opisovať charaktery zvuku, dominujúce nástroje v danom momente, ich tón, dynamiku a samozrejme ich súlad či duetá v úmyselnom napätí so sólistickými hlasmi. Už len rozpätie dynamiky predohry je úchvatné; kde sa prvýkrát predstavuje motív Volgy, tento pastorálny charakter majestátnej rieky, ktorá prináša život ale aj smrť, prerušený Kabanychovým kočiarom s roľničkami. Modelovanie árie Káti v prvom dejstve v dokonalej súhre so sopranistkou a krátkymi vstupmi Varvary je také magické, že mám pocit, že ju počujem prvýkrát. Že hudba tu je celkom nová a slová Káti prichádzajú interpretke na myseľ ako divadelnej herečke.
Corinne Winters je dnes nepochybne Káťa snov. Jej technicky vedený hlas ani v najvypätejších polohách nespôsobuje pocit, že je speváčka na hranici síl. Stále si uchováva pocit, že je dokonale autentická, že môže isť ďalej, že sa s postavou Káti narodila. Znejúca spodná poloha, mimoriadna úroveň výslovnosti v češtine, ale hlavne tá plná farba, hlas taký mimoriadny a znejúci množstvom farieb. Raz ako slnečný lúč, inokedy ako blýskavý blesk v búrke, tiché zurčanie vody, či nekonečná temnota zamatového hrobu. Spôsob ako Hrůša číta partitúru horizontálne aj vertikálne, ako každá veta dostáva adekvátne tempo, (mnohokrát nečakané), farebnosť, poéziu i poetiku je dočista uhrančivý. Dramatické pauzy, povzdychy, v mnohých miestach taká krehká Janáčkova inštrumentácia, len akýsi magický šerosvit vedľa diapazónu širokého fortissima, znepokojivé pre iných dirigentov nepodstatné notičky tu vychádzajú na povrch. V tejto psychodráme nešťastných obyvateľov Kalinova. Ďalším ideálnym miestom pre ukážku novátorského prístupu pána Hrůšu je závratné tempo a odľahčený zvuk orchestra v Kudrjášovej árii, ktorá otvára záhradné dostaveníčko. Mimoriadnym zážitkom je predsmrtný veľký monológ Káti.
Ak si môžem dovoliť trochu nepatričné prirovnanie – ak Smetanova Vltava vyviera mohutnie, naráža na prekážky, rozpína sa k brehom, plynie tak v tejto inscenácii kde na scéne nie je po rieke ani pamiatka – Hrůša túto rieku objavuje v každom tóne partitúry. Nemyslím tým iba motív Volgy, ale neustálu prítomnosť rytmu, tepania, pulz nepokoja, akcentov, dôrazov. Sto minút hudby predstavuje rieku, ktorá sa predstavuje v mnohorakých podobách a určuje tempo života a mnohé pocity obyvateľov Kalinova. Zároveň to nemusí byť nutne pocit rieky, ale onej búrky, ako Ostrovskij nazval svoju hru. Pretože práve ona rozmetá všetky istoty postáv. Šumenie listov, hromy, vedľa toho jemné prasknutia vetvičiek keď sa milenci schádzajú v sade, šumenie letnej trávy, až po nárazy poryvov vetra o ruinu na brehu.
Ako som naznačil, režisér Barrie Kosky sa neinšpiruje pre javiskové dianie poznámkami a opúšťa so svojím scénografom Rufusom Didwiszusom efektný prvok vody. Ale našli strhujúce riešenie, rieku obyvateľov. Scénografiu tvorí masa ľudí, samozrejme veľká časť sú realisticky oblečené figuríny premiešané so štatistami a sólistami. Fantastické riešenie, ktoré definuje moderný a zároveň v svojej podstate klasický štýl inscenácie. Hlavný dôraz tu leží na precízne vypracovaných mizanscénach a intenzite vokálno-hereckej interakcie sólistov medzi sebou a Hrůšovým orchestrom. Dirigenta chválim za mimoriadne citlivé a precízne implementovanie rôznych zvukových doplňujúcich reakcií ako smiech, krátky výkrik, citoslovce. Pôsobia ako by boli doteraz niekde schované v zápisoch ako vybledla Janáčkova ceruzka.
Úprimne musím kapitulovať, môj slovník je nedostatočný, aby dokázal všetko aspoň sprostredkovať, keď už nie opísať. Slová nestačia, pretože hudba je silnejšia. Jarmila Balážová ako Varvara vnáša do inscenácie taký spontánny živel a s Kudrjášom Benjaminom Hulettom tvorí skvelú dvojicu. Koskieho posunom je aj postava Borisa Grigoroviča (David Butt Philip), ktorý nie je prvoplánovým slabochom. Ani Kabanicha ako švagriná, nie je režírovaná ako ostentatívna bacharka. Neľahký part civilne a o to s väčšou účinnosťou cíti veľká sopranistka Evelyn Herlitzius. Tichon Jaromíra Březinu je radostnou českou stopou v medzinárodnom obsadení a uznaním kvalít tohto pracovitého talentovaného českého tenoristu. Jedinečným výkonom však pre mňa zostáva obnažený a dych berúci výkon Corinne Winters v titulnej role.
Jakub Hrůša svojím poňatím otvára novú éru svetovej janáčkovskej interpretácie. Speváci už nepília uši zlými akcentmi a výslovnosťou, ich hlasy dokonale zvládajú parlandové miesta i miesta vrúcnej širokej, stupňujúcej sa kantilény. Orchester nie je anonymná masa, ale skupina vynikajúcich sólistov, ktorých nástroje sa funkčne presadia. Skutočne by ma zajímalo, čo by povedal samotný autor.
Photo: Monika Rittershaus
