Keď som pozoroval orchester ako sa pripravuje na otvárací koncert festivalu Pražské jaro 2019, napadla ma určite nie objavná ani nová myšlienka. Dnešná doba, ktorá má úžasné možnosti a technologické zázraky, je vlastne odsúdená k sledovaniu vlastného zániku, vlastných artefaktov, storočia uchovávaných. Islamský štát zničil na východnom území nenahraditeľné sochy a pamiatky, ktoré siahali ďalej než rímske impérium, až možno k zemepisu Starého zákona, živelné katastrofy, vojny, či nezáujem ničia pamiatky v centre európskeho kontinentu. Hudba má však zaujímavú výhodu. Nemôže zhorieť ako katedrála, nemôže ju zožrať nebezpečný chrobák, ktorý sa premnožil, nemôže ju zaliať voda. I keby archív či knižnica ľahli popolom, vždy sa nájde niekto v zapadnutom kúte sveta, kto bude mať síce ohlodanú, ale predsa len použiteľnú partitúru určitej skladby. Ak by blázon zničil všetky vydania nôt Mé vlastiv Česku, nájde sa táto partitúra v najprestížnejších hudobných školách, či filharmóniách celého sveta. A noví ľudia ju budú môcť znovu po svojom dešifrovať, zahrať a priviesť k životu.
Tak ako politická situácia po druhej svetovej vojne vyhnala z Čiech sudetských Nemcov a učinila z nich emigrantov, z ktorých v Bambergu na dohľad od hraníc vznikol symfonický orchester, ktorý sa dnes po toľkých rokoch, už ako celkom nové pokolenie a nová generácia vracia do stovežatej Prahy, aby tu otvorila medzinárodný festival týmto chef d´ oeuvre. V čele orchestra paradoxne stojí prvý novodobý Čech v jeho histórii, vynikajúci umelec Jakub Hrůša.
Čo čakať od ďalšej novej verzie Mé vlasti? – osobnosť Hrůšu je zárukou mimoriadneho zážitku. Tento všestranný dirigent, nešpecializuje sa totiž len na symfonický repertoár, ale výborne rozumie aj opere, čoraz viac totiž vníma aj symfonický repertoár nielen ako zvukovú poéziu, ale ako dramatickú rozpravu a príbehy. V svojich skúsenostiach a obdivuhodnom rozhľade, veď len vlani dirigoval znovu nájdenie opomínanej opery dvadsiateho storočia pre Glyndebourne festival. Barberova opera Vanesa sa stala ďalším z jeho umeleckých triumfov na ostro sledovanom medzinárodnom pódiu, aby vzápätí nato v Rudolfíne uviedol úchvatným spôsobom Dvořákovu Svätú Ľudmilu.
O brilantnosti a perfektnej príprave orchestra netreba ani hovoriť. Dávno sú preč časy, keď hrali na zahájenie domáce orchestre, ktoré si po tretej časti žiadali prestávku, pretože si museli odpočinúť. Dnes už nič neprerušuje tok Smetanových obrazov, a tak prúd hudby, jej dramatický nerv, aj vnútorná dramaturgia diela môže naplno zaznieť. Vždy som mal rád Tábor a Blaník pre ich historicko-mýtický rozmer, aj pre silný vizuálny dojem, ktorý hudba evokuje. Hrůšovi sa však podarilo aj ostatné časti zaradiť do takéhoto kaleidoskopu. Najmä Z českých luhů a hájů sa v jeho podaní stalo úžasne sýtou, rafinovane idylickou scénou, ktorá mohla rozprávať rôzne príbehy. Už Vyšehrad rozohral vynikajúci dialóg medzi dvoma skupinami hárf, jedna skupina hrá melódiu a druhá odpovedá kadenciou ako echo z vyšehradskej skaly spod prestolu Libuše. Hrůša rozložil partitúru na jednotlivé vrstvy ako sa to učia dirigenti, horizontálne, vertikálne, podľa nástrojov, motívov, harmónie. (Veď aj dirigoval spamäti!) Dôsledne si zapamätal, ktoré odtiene vnáša aký nástroj, aby ich na patričnom mieste vytiahol. A tak sa už aj tak farebná Smetanova hudba prefarbila ešte viac v nových odtieňoch a ukázala majstrovské kvality tejto zdanlivo spevnej a jednoduchej pocty domovine. Úchvatný kolorit jednotlivých častí, ich vzájomný ťah, ale aj napätie medzi nimi, význam pauzy, reminiscencie, opakovania motívu, zastavenia toku hudby, dialogické striedanie medzi motívmi, pestrosť skupín v nástrojoch a samozrejme rytmické cítenie gigantickej skladby, kde rytmus hrá mimoriadnu úlohu, Hrůša úchvatne spojil.
Bol to nádherný večer. Mimoriadny koncert s vynikajúcim dirigentom, ktorého odvaha dirigovať všetko, všestrannosť, s ktorou riskuje svoju umeleckú povesť, prináša ovocie v jeho citlivosti pre jednotlivé potreby diela, ale zároveň ako režisér má svoj rukopis a vidí za symfonickými dielami príbehy, verše, hádky, boje, zjavenia, iluminácie. Husitov vidím vždy, pretože ich tam geniálne votkal autor. Tentokrát som však videl nielen to, čo popisuje hudobná veda a skladateľ. V sále, kde ešte pred pár mesiacmi rušili koncerty, lebo padali zo stropu sadrové ozdoby, som videl východ blanických rytierov, ktorí prišli spasiť Európu, svet bez vojny a hnevu, svet kde tancovali zvieratá a poskakovali naše deti. Pripomenulo mi to záver Libuše s jej proroctvom. Nie však v ideologickom pseudonárodnom sentimente devätnásteho storočia s falošnými historickými rukopismi, či nacionalizmom vo vypätých chvíľach 20. storočia. Ale ako skutočný obraz živej hudby, ktorú nemožno zničiť, hudby ako symbolu života s jeho energiou, radosťou aj bolesťou. Však aj hluchý Smetana prekonal svojou hudbou okovy tela. Hudby, ktorá nemá hranice, rozumejú jej rodáci aj exulanti. Hudby so širokými koreňmi a hlbokými súvislosťami. Hudby, ktorá nepatrí len jednému národu, ale všetkým.
foto: Ivan Malý / Pražské jaro 2019
