Predstavte si jednoduchú situáciu. Mladá dievčina, dvadsaťtri rokov, miluje spev, študuje ho, a aby mohla študovať a prežiť v drahom meste brigáduje. Je milá, pracovitá, krásna. Myslí len na hudbu, netúla sa s kamarátmi, nie je závislá na mobile, často ho zabúda a nedvíha. Aby zostala čo najbližšie svojej milovanej hudbe, pracuje po večeroch ako šatniarka, napríklad v ikonickej koncertnej sále Wigmore Hall, ktorá je dnes už svetovo známa svojim náročným koncertným repertoárom a osobnosťami. Holt, Londýn nie je lacné mesto. Ale brigáda v koncertnej sále, kde stretnete začínajúce talenty i veľké hviezdy a môžete po začiatku koncertu načúvať za dvermi zadarmo, je skvelá. Naša študentka sa teší na večerný koncert, ktorý je recitálom škótskej sopranistky Ruby Hughesovej. Pred koncertom si šatniarku predvolá riaditeľ. – Čo sa deje? – Niečo zlé vykonala? Nebola včas v práci? – Nebola dostatočne milá na svojom stanovisku? – Snáď neprídem o miesto, môže jej behať v hlave pri spytovaní svedomia, prečo sa prísny šéf vôbec zaoberá niekým ako ona? – John Gilhooly je nielen šéf, ale aj vizionár, dramaturg, objaviteľ a odvážny riaditeľ. Čo povedal šatniarke? Prečo sa po nej zháňal? – Rozuzlenie je tu. Keď sa diváci usadia a svetla tíško zhasnú, na komornú hladinu v okúzľujúcom interiéri sály, na pódium ku klavíru príde šatniarka ako interpretka recitálu. Škótsku speváčku postihla náhla indispozícia a riaditeľ si spomenul (alebo mu to niekto pripomenul), že jeho šatniarka študuje spev. Koncert prebehne v elektrizujúcej atmosfére a s veľkým úspechom. Druhý deň popredné noviny píšu adjektíva ako „dych berúci“, či „hlas plávajúci, vznášajúci sa v oblakoch“. Toto nie je fikcia. Škótska sopranistka Ruby Hughesová existuje, taktiež riaditeľ Wigmore Hall sa volá John Gilhooly. A šatniarka má tiež meno, ktoré teraz lieta svetom: Milly Forrestová. Nie je to žiadna Popoluška, ani scenár hollywoodskeho filmu, toto sa skutočne v Londýne pred pár dňami stalo. Forrestová debutovala v jednej z ostro sledovaných koncertných siení kultúrneho sveta. Zaspievala náročný repertoár: od Purcella, Schuberta až k Ralphovi Vaughanovi Williamsovi. Šťastie praje pripraveným, tým, ktorí skutočne nebehajú hore dole, sem a tam, ale pracujú, aby svoj talent rozvinuli. Prečo to píšem? Okrem obdivu k odvahe riaditeľa riskovať, dať šancu mladej, dvadsaťtriročnej študentke, aj obdiv k pohotovosti a tejto výborne pripravenej študentke Royal College of Music, ktorá už teraz má široký repertoár.
Podvedome sa mi to napojilo na isté septembrové výročie. 16. septembra totiž uplynie už štyridsať rokov od náhlej smrti Márie Callasovej. Nemyslím len na jej famózny debut vo veronskej aréne, kde zaspievala Giocondu a získala si lásku ochrancu bel canta, dirigenta Serafina. Ani na kruté roky vojnou okupovaných Atén, kde možno skutočne spievala vojakom nemeckého Wehrmachtu Wagnerove árie, aby si jej matka a sestra mohli dať kúsok jedla na večeru. Je v tom väčšia súvislosť. Aj na poli vážnej hudby sa totiž v poslednej dekáde objavuje trend kdejakých hviezd, za ktorými viac než ich hlas stojí premyslený make up, osobný život a samozrejme výborný manažér. Nebudem ich menovať, lebo esej, kde sa spomína meno Callasovej, ktoré aj dnes je posvätným, si to nezaslúži. Je to pripomienka práve tejto fascinujúcej osobnosti svetovej opery v dnešnom, tak rýchlo zabúdajúcom životnom tempe. Keď som bol malý, človek musel dlho šetriť, keď si chcel na CD kúpiť Callasovej operný komplet v peknej edícii EMI. Dnes už stačí naťukať na youtube Callas – Tosca – 1965 a môžete zadarmo počúvať celú operu. Nájsť pirátske nahrávky Pucciniho opery, či ďalšie oficiálne záznamy a porovnať si, či hlas Callasovej s pribúdajúcimi sezónami chátral, ako sa menila jeho farba, emocionálne uchopenie postavy. Ako furiózny osobný život, rozvod s manželom, nerovný a predsa osudový vzťah s magnátom Onassisom, žiarlivosť na pani Kennedyovú, formoval podprahový tón Callasovej interpretácie.
Nech je to ako je, možno tými uplynutými rokmi aj zaprisahaní odporcovia Callasovej zmäkli, hrany medzi táborom Tebaldiovej – Callasovej sa obrúsili a zostal len akýsi smútok, že aj bohyňa je smrteľná. Zostal pocit dokonalosti. Absolútnej! Lebo obe tieto dámy dávali do svojho operného poslania všetko. Boli vždy pripravené. Schopné obetovať všetko múzam a svojim divákom. Roztomilé škandály, prienik Callasovej medzi smotánku a hight society, ktorú vtedy netvorili hlásateľky počasia či missky, ale svetová aristokracia, dodal len väčšiu auru jej dramatickému zjavu. Všemožné historky, hádky s dirigentami, kolegami, odriekanie predstavení, strata hlasu, extempore, to všetko bola jedna z kapitol života primadony, ako ju stvorila romantická talianska opera. Dnešná kapitola je už iná. Je facebooková, instagramová, módna a nie je čisto o umení. Ktovie, ako budú na ňu nahliadať generácie po nás. Zdá sa to neuveriteľné, ako čas skutočne rýchlo plynie. Je to moment, zastaviť sa a vážiť si krásne chvíle nielen so zvrchovaným umením, ale aj rodinou či priateľmi, s nevyhnutným faktom nášho vlastného zániku.
Keď som bol prvýkrát v Paríži, mojím hlavným cieľom bola miesto Louvru či veže inžiniera Eiffela ulica Avenue Georges Mandel, kde jedného dňa náhle dotĺklo zranené srdce veľkej umelkyne. Čakal som pri secesnej mreži na zázrak, že vyjde nejaká dáma, ktorá obýva jej apartmán a pozve ma na návštevu. V mysli som videl onú slávnu fotografiu, ako Callasová smutne hľadí na ulicu schovaná za závesom okna. Nestalo sa nič. Záclony v celom dome vo všetkých oknách vyjadrovali veľkú pomlčku pokoja. Tak som sa odšúpal podľa mapky hľadať ortodoxný pravoslávny kostolík, kde mala spevácka diva pohreb. Podľa mnohých pamätníkov to bol neskutočný obrad. Možno mohol pripomínať úvod filmu Valentino, kde slávneho herca ležiaceho v rakve hral Callasovej kamarát Rudolf Nurejev. Chrám, to je miesto otvorené. Východní emigranti potichu zapaľovali sviece, žehnali sa a klaňali sa Bohorodičke, až sa rukou dotýkali kamenej dlážky. Dotyk s touto podlahou, ktorej sa dotkla samotná božská speváčka bol zvláštny. Skončil som v kolumbáriu na slávnom Pére-Lachaise, kde som sa stratil v labyrinte bludiska chodieb a ceduliek, kým som nenašiel zanedbaný štítok s menom Callasovej. Jej popol tu však nie je. Intrigy pozostalých, machinácie s rozprávkovými tantiémami a dedičstvom ako z Gianniho Schickiho, zamietli všetky pozemské stopy po Callasovej. Jej popol sa rozplynul na vlnách stredozemného mora, ako reálna scéna z Felliniho filmu E la Nave Va.
Životopiscov neprestane vábiť aura umelkyne. Dokonca som prečítal v poľštine knižku o jej tajnom pôrode. To je jedna zo záhadných kapitol, ktoré stále hypnotizujú literátov. Podobne ako teórie o jej zázračnej vizuálnej premene na Audrey Hepburn. Či o premene umeleckej v rukách Luchina Viscontiho. História jej vzťahu s požívačnou mamou. A samozrejme možnej samovražde.
V prípade Callasovej je ale lepšie otvoriť uši. A počúvať. Oči zavrieť. Odpojiť sa od hluku sveta a vrátiť sa k vnímaniu každého tónu. A možno by bolo dobré robiť to často. Nepodliehať módnym hystériám. Vážiť si „Callasku“ ako člena rodiny. Tak, ako si vážime mamu a ako sa k nej radi vraciame v akomkoľvek veku. Pretože ak niekto dokázal vyjadriť hudbou emócie, bola to práve ona. Nebola samozrejme jediná, ale jej strhujúci herecký spev je rovnako strhujúci ako jej filmová Medea, ktorá v akčných šesťdesiatych rokoch úplne zanikla. Nemusíme vždy tlieskať všetkému, čo sa vydáva za najlepšie. Nemusíme si to nechať. Niekto chce oslavovať Halloween a vykrajovať dyne, ale niekto v tom čase ide na cintorín a zapaľuje sviečky za svojich zosnulých. Tak, ako má každý len jednu mamu, tak bola jediná a autentická Callasová. Lenže bohovia na Olympe sa nudili a tak si rýchlo povolali k sebe božský hlas. Nepremeškajme aj my vzácne chvíle s našimi drahými, či s plnohodnotným umením. Tak, ako svoju chvíľu nezmeškala Milly Forrestová.
