Dvadsiaty siedmy september by sa mal nepochybne zapísať do divadelných análov českého divadla. Po dlhých rokoch čakania totiž významné kamenné divadlo s prívlastkom národné, pozvalo pracovať tanečnú legendu na plnohodnotnej premiére. Ku podivu je paradoxné, že šéfom tohto súboru je Slovák, Mário Radačovský. Pochvalu si zaslúžia aj za pridelenie orchestru, ktorý hrá naživo náročný výber z diel Bacha, Lullyho, Scarlattiho, Vivaldiho a ďalších, mnohé v špeciálnej úprave Josefa Klíča. Nič nebolo „ošizené“.
Nech už ktokoľvek, akokoľvek hodnotí choreografický štýl, inscenačnú poetiku Jiřího Bubeníčka, je nespochybniteľný fakt, či možno aj akási mravná národná povinnosť, hrdého svetoobčana – Čecha, prizvať pracovať v našich divadlách. Úprimne musíme predsa vzdychať, aké hrôzy sme tu zažívali a zažívame od podpriemerných tvorcov, členov súborov, ktorým sa dáva príležitosť choreografovať pod rúškom „objavovania mladých talentov“. Egoistických šéfov, ktorí sú nielen šéfovia, ale sami si prideľujú akýmsi pre nich prirodzeným mechanizmom réžie a choreografie, či predstavenia kočujúcich tvorcov zo zahraničia, ktorí naivnému riaditeľovi sľúbili, že za odmenu ho pozvú niekam na perifériu odkiaľ vzišli a dostane nejaké eurá či doláre, možno aj nejakú pseudo cenu, samozrejme nazvanú veľkolepým anglickým slovom. Neviem dodnes pochopiť a samozrejme to ani nepochopím v budúcnosti, že v dobe keď generálny riaditeľ prvej scény štátu volil medzi dvomi českými tanečníkmi a cudzincom, ktorý mal omnoho menej skúseností, než oslovení českí umelci na post šéfa baletu, si vybral práve cudzinca. Divadelný život je plný paradoxov, podrazov a klamstva. Stačí chytro voliť slová, prezentovať správne mediálne výstupy, neúspech vydávať za odvahu umelecky riskovať a zblbnete aj zriaďovateľa či ministerstvo. No nechcem odbočovať. V Brne totiž vzniklo mimoriadne tanečné predstavenie, ktoré do neutešenej českej nudy a straty vkusu či kritérií prináša viditeľný pohľad zvonka.
Novinkou je za prvé, a tak to má v tanečnom divadle byť, choreografia. Jiří Bubeníček bol vynikajúci interpret, ktorý zatancoval neskutočne rozsiahly repertoár a neustále bol zvedavý a chtivý spolupráce s mladými tvorcami, objavmi aktuálnej scény, nebál sa žiadneho experimentu, pre predstavu stačí zmieniť jeho triumf v Ohadovi Naharinovi, či rozlúčkovú rolu Des Grieuxa od MacMillana, z ktorej sa rútia aj mlaďosi a už v prvej variácii sa vyvalia. Našťastie dnes už máme mnoho zdrojov a nikto nemôže povedať, „on si vymýšľa, je to jeho obľúbenec“. Tu hovoria fakty a dlhá aj on-line história recenzií medzinárodných tlačovín.
Bubeníček dokázal nájsť svoj osobitný jazyk bez toho, aby bolo možné označiť ho nejakou školou, či už Kyliánovskou, stuttgartskou, forsythovskou, Ek-om, kýmkoľvek. Jeho osobná autenticita sa mu na sále preliala do vízií a nápadov, rozpohybovala mu telo, splastičnela port de bras do individuálnej poetiky, pridala virtuózne – potešme fanúšikov jeho cirkusových predkov – „akrobatické“ skoky, výpady, premety, jeho dravá chuť k životu vykresala dynamické allegro a jeho mužná romantika drsného chlapa vybuchla v lyrickom a mäkkom adagiu.
Jeho Cyrano je predstavenie neustále v pohybe, herecky, v mizanscéne, v drobnostiach, predvádza tanec, zbory, gagy, situácie, duetá, nezastavuje sa. Je neobyčajne plastické a sýte. Najprv som sa trochu strachoval, že s takým ´malým´ zborom dramaturgia pridelila titul na veľkú scénu Janáčkovho divadla, ale choreograf zaplnil scénu plejádou postáv z Rostandovej hry tak, že počet párov pôsobil dokonale plnohodnotne. Bubeníčkov často zmieňovaný záujem o dej, silné príbehy, veľkých hrdinov a charaktery nie je prázdna fráza. Na predstavení je zrejmé, ako starostlivo sa nielen dramaturgicky ale aj koncepčne a detailne zaoberal predlohou. Cyrano je veľká ikonická klasika a samozrejme čakáme na kľúčové scény, máme svoje predstavy a prirodzene máme aj divákov, ktorí by to urobili lepšie a vedia ako na to. Nehovorím, že je potrebné prijať všetko bez výhrad, ale treba oceniť tento mimoriadny štýl a túto, skutočne možno použiť slovo šou. A je potrebné, aby práve tvorcovia ktorí riskujú, experimentujú, hľadajú a majú k tomu potrebné predpoklady, mohli tvoriť v našich popredných divadlách.
Princíp divadla na divadle s mini prológom, kedy si hlavné postavy berú zo stolíka svoje rekvizity a na malého Japonca zostane dlhý nos, veľmi dobre rámuje túto horko bôľnu romancu o nešťastnej láske. Tým, že je Cyranov ikonický nos priznanou maškarádou, dáva interpretovi vďaka možnosti vystúpiť z postavy, či sa za ňu schovať, úplne inú mieru plastickosti. Bubeníčkove variácie či monológy pre imaginárne verše hrdinu slova i kordu sú jedným z najlepších choreografických viet za posledné desaťročia na českej scéne. Cítime z nich neobyčajnú silu, vitalitu, emóciu a autenticitu. Prudké výpady, skoky, striedanie napätia s uvoľnením, prelivy pohybov cez nábytok či rekvizity po podlahe, precízna časomiera, kontrast rýchlosti zoči voči väčšinou pomalej hudbe sú skutočnými rozkľúčovateľnými, pochopiteľnými veršami. Bohatstvo invencie a vrchol v magickej balkónovej scéne znásobuje pasáž Cyranovho veršovania s Kristiánom, či jeho mužné spiklenectvo s Le Bretom. Vymyslieť a vypointovať také prekotné gagy, premety a partnerské kečkovanie vedia len majstri. Bubeníček k tomu smeruje a posun od jeho skorších prác je zreteľný nielen na poli choreografickom, ale aj v dramaturgii a prvotnom čítaní predlohy. Inscenovať Cyrana de Bergerac ako činohru je mimoriadne náročné, ale transformovať konflikt slova a básnickej impotencie do jazyka tanca, kde sa mlčí, je nebezpečenstvo možného úplného zbabrania. Bubeníček tu vychádza skvelo ako šibal a rozprávač s veľkou imagináciou. Operná sólistka na scéne, herec, ktorý cituje najslávnejšie pasáže Edmonda Rostanda, gitarista, tanečníci, ktorí hovoria, jančia, vydávajú zmysluplné zvuky.
Ešte väčším prekvapením je voľba hudobnej dramaturgie, ktorá zostáva konzistentná a vnútorne napínavá, bez povrchných zvukových gradácií. Dnes, keď maximum je málo a balet sa zhliadol v naivite a zvukovej sugestívnosti minimalistov a ak v hudobnej koláži nezaznie Richter či Glass je predstavenie nemoderné, Bubeníček na nás vytasí starú platňu barokovej hudby a úplne „nás chce unudiť k smrti“. Samé piano, subtílna krása nástrojov, hlas plačúci v speve, koktavá gitara, arpeggia čembala a trilky, žiadny symfonický zvuk, žiadna zvuková masa, ale aká je to krása. Bolo to ako sen. K tomu pastelové tóny minimalistickej scénografie Otta Bubeníčka, fragment krížovej chodby vo svetelnej réžii, lúče svetiel a ornamenty paprskov goba kontúrujúce arkády, nič navyše, žiadna popisnosť, ani atrapa. Aj to je nezvyklé v našom trende inscenovania.
Najväčší šok v baletnom zmysle prinášajú kostýmy Nadiny Cojocaru. Poetika ukázať maximum tela, urobiť všetko preto, aby mali všetci dlhé nohy, ruky, vyťahané končatiny, pevné a pekné zadky, sexi dekolty a gule je tejto umelkyni úplne cudzia. Tradícia kopírovania toho, čo dekády prezentoval legendárny „Pepa“ Jelínek a po ňom hlásal Roman Šolc a čo sa tu stále kopíruje, plus nejaký ten záznam z kina, či kópia aplikácie z balerínky Osipovej či Zakharovej, nič z toho sme sa nedočkali. Cojocaru je skutočná návrhárka. Číta scenár, pozná históriu odievania, má intelektuálne myslenie i výtvarné cítenie. Hrá sa so strihmi, farbami, vrstvami, aplikáciou. Zaujme mnoho detailov, ako striedanie lesklých a matných povrchov, textúra vrstiev, konštrukcia strihov, využitie gombíkov ku spojovaniu dielov a neobyčajná farebnosť. Tu je vidieť, že spojenie choreograf a manželka – výtvarníčka, nie je rodinný podnik, ale kreatívny tandem, pretože odev a choreografická i herecká práca spolu úzko súvisia. Voľné oblečenie nebráni pohybu, topánky s historickou linkou tiež nie, klobúky, výstredné čepce či excentrické doplnky dotvárajú obraz, ktorý vzniká u choreografa.
V tomto všetkom to bolo nové, nečakané, nevídané. I keď už píšem dosť dlho, musím zmieniť ešte veľmi dôležitý aspekt, ktorý Bubeníček priniesol k tradícii inscenovania tohto chef d´œuvre. Vojna. Dnes sme omnoho viac citlivejší na toto slovo. Druhá polovica hry je často prezentovaná ako naivná historická kulisa zákopov a bunkrov, kde nepremožiteľní gaskonskí kadeti vždy víťazia. Bubeníček na slávnu sarabandu zobrazuje týchto vyľakaných tínedžrov s puškami, neogabaných, zmätených a vydesených. Perute anjela smrti, požierača životov a prízraku záhrobia z barokového pekla majú stále za pätami. Tu sa láme rozšafná a lyrická situácia humoru a neškodnosti v tragický symbol našej krehkosti, ktorú si dnes uvedomujeme možno znovu omnoho silnejšie, než pred pandémiou a Ukrajinou, či blízkym východom. Obraz v úplne inom duchu je posledné dejstvo v kláštore. Mníšky s poetickými závojmi ako máme radi z Funèsa tu en pointe krepčia a sú také milé, že by človek hneď rád vstúpil do kláštora, keď je tam tak dobre. Úžasné striedanie priamo barokových afektov, silnejší nápad prekonáva ten predošlý smerujúci k vrcholu. A ten skutočne divák dostane. Predstavenie nekončí slzami nad nešťastnou láskou Roxany a Cyrana, ale končí úsmevne opäť u hlavných postáv a ich rekvizitného stola, okolo gitary. Je to predsa len hra. Alebo nie? Na malého Japonca Shomu Ogasawaru opäť zostal ten veľký rypák?
Je mi jasné, že iní budú hodnotiť predstavenie úplne inakšie. Majú na to plné právo. Sused v hľadisku hneď komentoval, že to padajúce lístie na umierajúce dueto Cyrana a Roxany bolo zbytočné, že to sme už videli. Mne naopak plačúci dub, ktorý slzí svoje listy ako kvapky náreku nad nešťastnou a premárnenou láskou prišiel vhodný, veď okrídlená veta „duby umierajú postojačky“, je práve z tohto hrdinského eposu. Neoplakávame aj my, ako jesenná príroda, naše nezdary, zomrelých a naše sklamania? Stojíme pevne, sme vyvrátení i zlomení, chorí a napadnutí škodcami, ale i tak chceme stáť, rásť, stáť pevne, rásť vyššie a vyššie, nechať sa hladiť krídlami hniezdiacich vtáčikov, líčiť sa lúčmi slnka, rosou letného dažďa, chúliť sa v čapiciach snehu, stáť a stáť, dotýkať sa neba a pozorovať plody našej práce. Vidieť znovu a znovu východ slnka nad zemou, kde tancujú zvieratá a spievajú deti.
Photo: Pavel Hejný
