Il Trovatore v Gran Teatre del Liceu

Asi sa nenájde lepšia opera pre slávne španielske Gran Teatre del Liceu ako Verdiho Trubadúr. Opera, ktorej dej sa odohráva práve v Španielsku pätnásteho storočia, dielo, ktorého melódie nasledujú jedna za druhou, hit za hitom. Režisér Joan Anton Rechi navyše pridal do libreta v rámci svojho inscenačného kľúča postavu maliara Goyu. Ten sa narodil neďaleko Barcelony, v susednej provincii Zaragoza. Spletitý a pochmúrny dej opery, postava maliara z 18. storočia stavia do reálnej roviny temného obdobia dejín a zároveň mu umelecká licencia prihráva zaujímavé konotácie. Kto si spomenie na Formanov film Goyove prízraky s temnou postavou hlavného hrdinu, ktorý prekoná všetky po sebe idúce režimy a znásobí svoju moc, sa môže veľmi ľahko identifikovať s postavou grófa Lunu, ktorého jeho zaslepenosť a intrigy cigánky Azuceny[…]

Continue reading …

Carmen v Aix-en-Provence

Dmitri Tcherniakov opäť priniesol prekvapenie. Pre Festival d’Aix-en-Provence 2017 pripravil réžiu milovanej opery, ktorá snáď spĺňa všetky klišé operných milovníkov. Po vlaňajšom neúspechu s Fideliom, od ktorého odstúpil Wiener Festwochen údajne kvôli náročným technickým riešeniam výpravy, je to výnimočné stretnutie s týmto režisérom pre Európu i operný svet. Tcherniakov, ktorý individuálne pristupuje ku každej svojej réžii, zároveň však zostáva verný svojej idée fixe. A to presunúť všetky príbehy do súčasnosti. Potom sa cíti dobre a zle sa cítia a bučia operní priaznivci v najslávnejších divadlách sveta. Lenže Tcherniakov je divadelník a režisér hlboko rešpektujúci hudbu a tak jeho režijné schválnosti skôr vstupujú do histórie opery než iných, hoc ctených kolegov. Spôsob, akým vyložil záver Poulancových Dialógov karmelitánok v Mníchove je jednoznačne geniálny režijný zámer, podobne[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper

Tannhäuser v Bayerische Staatsoper je presne tá moderná súčasná inscenácia, ktorá dokonale rozdeľuje divákov. Jedna časť je fascinovaná prístupom hudobného riaditeľa slávneho operného domu Kirilla Petrenka k partitúre po tom, čo dirigent predviedol v Bayreuthe napríklad Prsteň  a druhá šalie z réžie talianskeho renesančného génia a divadelného filozofa Romea Castellucciho. Pre režiséra je to druhá wagnerovská inscenácia po Parsifalovi v Bruseli v roku 2011, ktorá sa stala divadelne opernou udalosťou a ešte dnes by sa dali o nej napísať rozsiahle vedecké práce na tému symbolov, výkladu, dramaturgie i teórie divadla. Nie nadarmo tak tomu bolo aj u jeho Orfeo ed Euridice, či Jany z Arku na hranici, ktorú žiadali zakázať a stiahnuť z repertoáru. Nie prvoplánovo radikálny, ale verný svojmu hľadaniu a tvorbe, zostáva Castellucci aj u Wagnerovho Tannhäusera. „Nebude to žiadny definovaný[…]

Continue reading …

Angela Gheorghiu

Operná speváčka svetovej triedy, ktorá vystúpi so svojím recitálom dnes, musí počítať s tým, že jej publikum bude vyspelé tak, ako nikdy predtým. Fanúšikovia majú napočúvané všetky jej CD aj DVD, zhliadnuté na Youtube všetky pirátske záznamy a vedia úplne všetko. Toto riziko dnes ešte znásobuje tlak na interpreta, ktorý si je toho dobre vedomý. Každá chyba je nahratá na videu, na mobile a verejne publikovaná na Youtube. Angela Gheorghiu je možno skutočne posledná legendárna speváčka, ktorá naštartovala kariéru bez všetkých moderných marketingových možností dneška, ktoré dokážu z priemernej umelkyne urobiť ikonu. Jej príbeh je vlastne príbehom ako z rozprávky. Pre pol sveta neznáme Rumunsko, ešte v dobe východného bloku, dalo svetu opery mladú, krásnu speváčku, ktorá prekonala legendárnu rumunskú divu[…]

Continue reading …

Matsukaze v La Monnaie

Sasha Waltz vždy v svojich inscenáciách bola až barokovo košatá a bohatá. Jej staršia práca pre slávne bruselské divadlo La Monnaie a samozrejme hosťovanie Matsukaze – opera Toshio Hosokawu (ročník 1955), začína ukazovať tvorkyňu v inom svetle. Viac vnútornú, poetickú, nie toľko efektnú a hravú. Od premiéry v roku 2011 precestovali prestížne divadlá a je vlastne otázkou, čo diváka fascinuje na tejto podivnej opere v tanečnom prevedení so spevákmi –  ako štatistami. Tradičný východný príbeh o dvoch sestrách Matsukaze a Murasame, ich duchoch, kúzelnom háji, hosťovi, morskej vode, vzduchu a svete smrteľníkov i budhistickej mystike. Orientálne vplyvy operu či tanečné divadlo fascinovali od prelomu devätnásteho storočia, avšak znovu do tanečného sveta viac prenikli potom až s Béjartom v druhej polovici dvadsiateho storočia ako súčasť akéhosi oduševneného rituálu. Hudobná[…]

Continue reading …

Parsifal vo Wiener Staatsoper

Operné inscenácie Alvisa Hermanisa začínajú byť znepokojivo kolísavé. Ak Jej pastorkyňa pretekala nápadmi a sýtou energiou operného divadla 21. storočia, už Trubadúr či Madam Butterfly boli skôr konvenčné. S napätím sa preto očakával výklad tak špecifického posvätného Wagnerovho Parsifala. Hodnotenie je subjektívne a môže byť jasavé, ale môže byť aj zničujúce. Celý dej opery situuje režisér do reálnej viedenskej nemocnice Baumgartnerhöhe, ktorú postavil Otto Wagner v zlatej ére, ktorú Viedeň preslávila a ktorú milujeme. Nápis Wagner Spital na stene budovy na scéne, tak môže byť rafinujúco dvojznačný. Nielen pripomienka architekta, ale aj menovca – veľkého skladateľa Wagnera. Wagnerov špitál ako uzavretý svet, kde sa odohrávajú jeho mystériá svätého grálu. Po mnohých moderných Parsifaloch, ktoré sa odohrávali v sci-fi prostredí či abstrakcii, vítaná[…]

Continue reading …

Jana z Arku na hranici v Lyone

Jana z Arku na hranici, je jedným z najkrajších spojení skladateľa a básnika. Geniálna hudba Arthura Honeggera a poézia viery Paula Claudela tu slávia svoju svadbu. Jeden z najpozoruhodnejších režisérov súčasnosti Romeo Castellucci správne vidí na scéne oratórium, ako nerealistické hudobné dramatické dielo a naopak podporuje jeho dramatické kvality, ktoré sú obsiahnuté práve v tomto šťastnom partnerstve tvorcov partitúry. Honegger a Claudel zastavujú čas, aby Jana pred smrťou mohla spytovať svoje svedomie v tomto mystériu viery a nádeje. Castellucci naopak čas vracia k citlivej epoche dejín Francúzska, ktoré nezaostávajú za hrozným konfliktom stredovekej Francie s Anglickom. Nacistická okupácia. Žiadny z dobových politikov nečakal, že Hitler dokáže tak rýchlo anektovať Európu. Castellucci však môže hovoriť dobre a zrozumiteľne aj o prítomnosti či budúcnosti. Veštba podvolenia Francie moslimskému svetu, s ktorým dlho vedie[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Teatro La Fenice

Tannhäuser je Wagnerova opera, ktorú znesú aj tí, ktorým sa z ostatných autorových opier už len pri názve postavia chlpy na tele. Ale Calixto Bieito je režisér, ktorého buď milujete alebo neznášate a vstup na jeho réžie je len na vlastné nebezpečie. Lenže spojenie Wagnerovej opery a katalánskeho režiséra, dnes asi najškandálnejšieho, je dokonalým divadelným zážitkom. Je to vlastne príklad a učebnica toho, čím môže dnes hudobné divadlo byť. Zážitkom umeleckým, ale aj zážitkom ľudským. Samozrejme operný divák často odmieta prijať operu, najmä tú 19. storočia, ako zrkadlo sveta. Ako odraz aktuálnej naliehavosti. Je to však škoda. Pretože ak diváka dojíma v bujarom živote reality spravodajstvo a slzí nad obrazom planéty ako smetiska, slzí nad hrôzami vojny a tyranie, dojíma sa pri emailoch, ktoré ukazujú[…]

Continue reading …

Tannhäuser v Staatsoper Unter den Linden

Problém dnešných operných réžií je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Za prvé režijným výkladom, za druhé autorov zámer? – Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje. Dnešná kultúrna pluralita, či skôr obžerstvo, ktoré inscenátorom dovoľuje robiť si čo chcú, s maximálnou finančnou aj umeleckou slobodou je plodom prítomnosti, ktorá doviedla operu bližšie k divadlu ako nástroju zrkadlenia. Režiséri demonštrujú moc, ktorú opera dnes má. Je táto cesta legitímna? Od gréckych božstiev prišla opera už v 19. storočí k ľudom a ich príbehom, v 20. storočí padla k tým najbiednejším. Dnes ťahá spôsobom dramaturgického myslenia posolstvo[…]

Continue reading …