Piková dáma v Dutch National Opere

Čajkovského Piková dáma je nepochybne jedna z najzáhadnejších opier svetového repertoáru. Desiatky renomovaných hudobných vedcov analyzujú jej hudobnú štruktúru, libreto, jeho premeny oproti Puškinovej novele i jednotlivé situácie. Celej opere dominuje zvláštna temná a tajomná atmosféra. Opera je komponovaná v tradičnej číslovanej forme, ale Čajkovskij tu dosahuje už rafinované prepojenie jednotlivých čísiel. Ani formy árie, či duet a zborov, nie sú tak jednoznačné. Čajkovskij čerpá z dobových podnetov ako salónna a populárna hudba, ľudová hudba, ruská pieseň ľudová aj umelá, ktorej pôvodcom je práve on sám, ozvenami na Mozarta a 18. storočie, kam dej oproti Puškinovi presunul, odvoláva sa na bibliu, dozvuky slobodomurárstva, existujú tu už leitmotívy, impresionistické nálady, zvláštne harmonické modulácie ako z iného sveta – totiž kompozičného sveta 20. storočia. Čajkovskij brilantne vyrovnáva a balansuje medzi neproporčnosťou, svetlom a tmou, medzi desivosťou a veselosťou. Mystické úvody prvého a tretieho dejstva, démonické kvinteto predtuchy v prvom dejstve či septeto o gamblerstve v treťom dejstve v kontraste so zborom odprevádzajúcim grófku do budoáru, či pastorálou na plese. Výsledkom je opera ako štúdia o ​​klame, dvojznačnosti a skrytých významoch. Dominantnou vlastnosťou opery je evolúcia svetla do temnoty. Skutočný svet „iného“ sveta, živosť v tragédii, život pre smrť. Akoby toto celkové ladenie nestačilo,  sú tu ešte zhasínajúce sviečky, búrka, striedanie oblohy, traja ľudia umierajú v noci, strašidlá, prízraky a duchovia. A toto všetko je len stránka partitúry, ktorú zanechal skladateľ  a k slovu prichádza strhujúci výklad Stefana Herheima, azda jediného režiséra súčasnosti na poli opery, ktorý sa dokáže v svojej réžii s námetom hrať. Inak sa to nazvať ani nedá a dokazujú to všetky jeho posledné réžie. Navzdory mnohým režisérom, ktorí sa upnú k svojmu režijnému kľúču a znásilnia dotyčnú operu, pretože ich koncepcia nepasuje na všetky jej nuansy, Herheimove koncepcie sú také vyladené a napulírované, že aj text, ktorý postavy spievajú pôvodne niekomu inému pasuje jeho koncepcii, keď ich ho necháva spievať svojim novým doplneným postavám. Herheim aj keď rieši depresívnu tému, nepreháňa to s filozofickým a intelektuálnym pátosom, priehrštím symbolov a významov, ktoré by diváka miatli, či mu dokazovali, že je nezrelý a že je konvenčný operný divák. Herheim ide po príbehu, ktorý rozpráva po svojom, ale jeho rozprávanie akokoľvek môže byť záhadné, je stále rozprávaním magického divadelníka. A tak je jeho výklad vždy zážitkom divadelným a jeho speváci nikdy nezostávajú v kolónke spievajúcich hercov. Táto tajomná opera, ktorej dobré či uspokojivé réžie ani v svetovom kontexte nie sú na repertoári a sú vždy skôr sklamaním, je zrazu pod jeho taktovkou dokonalým operným thrillerom, psychodrámou, divadelnou udalosťou. Jeho nové libreto je jasné a predsa je záhadné, tak ako zrkadlenie a klam u najlepších filmových fabulátorov.

V predohre si dovolí to, čo si snáď dovolil málokto. Divák v starom mužovi na scéne podľa vizáže ihneď rozpozná samotného Piotra Iľjiča Čajkovského, ktorý najskôr vykonával s maskulínnym oficierom nejakú zapovedanú sexuálnu činnosť. Potvrdením tohto šokujúceho pederastického obrazu,  znásobeného starobou muža a hrubosťou jeho milenca je fakt, že mu Piotr zaplatí. Rozpaky a prázdnota. Slnko lenivo vychádza a nič už nie je tak vzrušujúce ako v noci. Oficier odchádza zhnusený nie zo seba, ale zo starca a ako urážku mu na hracej skrinke pustí Mozartovu áriu Papagena. Opäť treba ale dodať, že Herheim nestavia skladateľa na scénu ako nejakú homosexuálnu ikonu, na rozdiel od dnešnej spoločnosti, ktorá s obľubou hľadá u slávnych mien minulosti čokoľvek zvráteného, čo by mohlo zaujať dnešných čitateľov a dať im punc výnimočnosti. Herheim je rozprávač. Nie je revolucionár, gay aktivista, populistický politik. Záhady okolo osobného života Čajkovského, jeho nevydareného manželstva, vzťahu s Nadeždou von Meck, jeho záhadná smrť sú jednotlivé komponenty, z ktorých skladá svoju zvrchovanú voľnú jazdu. Na scéne luxusného salónu dominuje žltá kytička narcisov, koncertné krídlo, obraz záhadnej ženy, ktorá môže byť Nadeždou, grófkou z príbehu – Moskovskou venušou, obrazom Lízy, či dlhovlasým Hermanom v dámskych šatách. Svoje rozprávanie Herheim dokonale oklame jednoduchým trikom, keď snúbenec Lízy gróf Jeleckij vyzerá ako sám Čajkovskij, ktorého sme na scéne už stretli. Kto je teda kto? – Je to príbeh Čajkovského? – Je to príbeh Jeleckého? S úvodom opery divák dostane ďalší šok, keď v Hermanovi spozná oného oficiera, ktorý je prostitútom z úvodného obrazu. O charaktere Hermana to mnohé vypovedá a nevymyká sa to jeho hráčskej vášni, chudobe a vyšinutej posadnutosti. Lenže to nie je také jednoduché, pretože Čajkovskij s úvodným detským zborom sedí doma pri klavíri a komponuje. Azda Pikovú dámu, ku ktorej hlavnej postave Hermanovi ho inšpiroval práve jeho drsný milenec. Geniálny začarovaný kruh, ktorý režisér v trojhodinovom predstavení bude gradovať, bude manipulovať divákove pocity, vedome ho klamať a zahmlievať. Čajkovskij – Jeleckij sa zjaví v scénach, kde nemá čo robiť, ako pri duete Lízy a Hermana v druhom dejstve, tak ako sa grófka premieňa a zjavuje ako prízrak tam, kde ju nikto nečaká. Vďaka výraznému kostýmu – dlhej bielej košeli s náprsenkou z piké, ktorú nosí skladateľ, Jeleckij, Líza sa tak stane sprítomnením neustálych stonov a výkrikov Hermana – tri karty. A keď sa v úvode Tomskij a jeho suita prihovárajú Jeleckému – gratulujeme k svadbe, pasuje to k postave Jeleckého, ktorý si má vziať Lízu, ale pasuje to aj jeho podobe Čajkovského. A tak sa v opere často zmieňované slová ako sudba, fortúna, osud stávajú stelesnením na scéne v príbehu, ktorý rozpráva režisér. Napomáha mu geniálna scénografia, ktorá sa záhadne zväčšuje, vyviera zo stredu ako zrkadlenie v zrkadle, či klamné obrazy krasohľadu.

Muzikológ Simon Morrison sumarizuje štruktúru opery ako  tri dejstvá, sedem postáv, jedna partitúra. Ako prirovnanie k záhadným kartám, o ktoré v dráme ide. U muzikológa sa to v interpretácii trojkami a sedmičkami len tak hemží. Hneď aj spočítal, že fráza “ tri karty “ má tri slabiky. Zaujímavejšia je však Morrisonova poznámka: „odohral všetky kreatívne obsesie: Vzťah medzi šťastím a osudom, snom a realitou, spoločenskou smrťou a spoločenským znovuzrodením.“ U Herheima však ide o strhujúcu drámu, ktorú vytvára spolu s legendárnym dirigentom Marissom Jansonsom a speváckym obsadením. Misha Didyk spieval Hermana už napríklad v Štrasburgu u režiséra Carsona. Pre part má ideálny hlas a uhrančivý zjav. Jeho ruština, dokonalá artikulácia, frázovanie, farba tónu znejú očarujúco. Orchester Jansonsa čaruje a Hermanove voľné arióza aj vypäté dramatické partie znejú jedinečne. Rovnako dokonalí a presní typom hlasu sú obaja barytonisti Alexey Markov – Tomskij i Vladimir Stoyanov ako Jeleckij. V svojich náročných áriách neprekonateľne magickou kantilénou čarujú a interpretujú, či už Tomského dramatické aj ironické rozprávanie o grófke, či Jeleckého ária o jeho láske. Grófka Larissy Diadkovej je strhujúca v svojej tmavej, znejúcej altovej farbe a celkovej hereckej škále figúry. Líza – Svetlana Aksenova, zase dojíma plnosťou tónu, vrúcnosťou svojho prežitku i vyrovnanosťou jednotlivých polôh hlasu. Jej traktovanie dramatického monológu v spálni, či najslávnejšia ária opery na brehu Nevy je spolu s ostatnými spevákmi návratom k obdobiu zlatých hlasov v opere. Nad celou touto zádušnou hostinou za mŕtveho skladateľa – to Herheim často zdôrazňuje aktom, kedy Čajkovskij dobrovoľne vypije pohár znečistenej vody – a aj záverom, kedy mŕtvy Herman mizne na scéne a zbor svoj zádušný chorál venuje opäť skladateľovi, bdie dirigent Jansons, ktorý vedie slávny Concertgebouw Orchestra k strhujúcemu výkonu, aký divák očakáva u skladateľovej symfónie a v opernej produkcii sa stáva strhujúcim a plnohodnotným partnerom javiska. Herheimova inscenácia je plná nápadov, logiky a zároveň oného šarmantného divadelného klamu, ktorým diváka manipuluje. Je skrz-naskrz divadelná a verná partitúre napriek novému výkladu libreta.– Čo je vlastne život? – pýta sa Herheim? – A sám si odpovedá – Hra! –  Jeho hra v Amsterdame je jednou z udalostí roku 2016 na opernej scéne.

 

Premiéra 9. júna 2016

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *